Fotoesej: S fotoaparátom okolo Kuby
Katka Líšková je nadšená fotografka a cestovateľka, ktorá so svojím fotoaparátom zachytáva každodenný život na Kube. Pomocou svojich fotopríbehov, ktoré zbiera cez 10 rokov v tejto krajine sa snaží zachytiť život pod "Castrovou pokrievkou". Nefotí len staré autá, mulatky s tučnými cigarami alebo klasické turistické zábery. Jej fotografie svojimi príbehmi dekorujú dušu Ostrova Slobody. Vydaj sa spolu s ňou na okružnú jazdu okolo Kuby a jeho obyvateľov.
Mucha na čele. Kuba 2009
„Nie je to ľahké“.
Je geniálna veta, ktorá z úst priemerného Kubánca vykĺzne denne nespočetne veľakrát.
Nie, oni sa nesťažujú. Nehovoria, aké to majú ťažké.
Pravá genialita tej vety spočíva presne v jej jednoduchosti, až skoro v takej kubánskej ľahkosti.
„Nie je to ľahké“, hovorí mi pani na ulici, keď už vyše pol hodiny čakáme v spoločnom objatí pod miniatúrnou zastávkou sovietskej výroby schovávajúc sa pred príjemným jemným dažďom na miestnu dopravu, ktorá zas a zas nejde. „Spoj asi vypadol“, pridáva sa ďalší už skoro kompletne mokrý pán, ktorý sa do nášho miniatúrneho zastávkového objatia nezmestil.
„Nemáš cukrík?“ negatívne pokrútim hlavou namiesto pozdravu malej černoške vo dverách.
„Aspoň ceruzku mi daj, alebo pero“ zopakujem svoje predchádzajúce gesto.
„Tak jeden dolár“…
„Nie je to ľahké“ zo mňa vypadne ani neviem ako. Presne tak rýchlo sa na Kube stanete Kubáncom.
Baseball número 1. Kuba 2008
„Najrýchlejšie šachy na svete“, tak niekedy nazval tento šport Ernest Hemingway, ktorý na Kube niekoľko rokov žil a dobre chápal ich vášeň pre tento šport.
Rybár a kondómy. Kuba 2008
Havana ako prístav by mohla byť plná rybárskych člnov a člnkov, tak ako za čias Hemingwaya. Ale takmer každé plavidlo na mori je eventuálne podozrivé, že ubzikne do na dotyk vzdialeného Amerického územia a tak sa miestni rybári musia uspokojiť s lovom z brehu. Aby sa im nepoplietli udice, (respektíve väčšina z nich loví len na silón, keďže udica býva nedostatkovým tovarom) značia si ich nafúknutými kondómami ako balónikmi plávajúcimi nad vodou. Vedia z nich vytvoriť neskutočné vzory. Jeden ich má 4, ďalší 8. Niekto ich zviaže spolu. Iný do prešmyčky. Nie všetky však nafúknutie vydržia a tak známy havanský Malecón býva niekedy plný kondómov od rybárov, ktoré postupne pohltia vlny rozbúreného Atlantiku.
Chlapec a zábradlie. Kuba 2010
Čo drží pokope staré takmer rozpadnuté možno aj koloniálne domy? Ich mramorové schodisko. Tak ako ulica je popretkávaná dobrodružstvami a priateľstvami na celý život, tak staré schodiská zažili a zažívajú nejedno prekvapenie.
O dvoch (ne)známych I. Susedia. Kuba 2015
Je absolútne fascinujúce, ako dokážu Kubánci prežívať všetky svoje vzťahy. Ulica je jedna veľká sociálna sieť, kde aj susedia, čo sa poznajú roky, majú svoje „statusy“. Chodia okolo seba každý deň. Zdravia sa, alebo aj nie. Hovoria si vtipy alebo aj nie. Pomáhajú si, alebo sa ohovárajú. Alebo len tak prechádzajú okolo bez reakcie, keď nemajú náladu.
Dvaja bratia. Kuba 2011
A možno aj nie. Ostrovania sú vždy považovaní za iných, svojských, unikátnych. Ostrov Slobody má približne rozlohu bývalého Československa a jednotlivé rodiny sú prepojené často pre nás nepochopiteľnými vzťahmi. Rodina má významné a pevne zakorenené postavenie, o to viac zložitosť niektorých dokáže prekvapiť. Nie je zvláštnosťou, že pod jednou strechou býva stará mama, ktorá sa stará o prvé dve deti z predchádzajúceho vzťahu svojej dcéry plus dcéra s novým partnerom a ďalším potomkom plus… otázka nedostatku bytov tiež nahráva svoje do kariet a tak sa rôznym rodinným aj nerodinným spolužitiam medze nekladú.
Dancing in „asfalt“ road. Kuba 2011
Niekedy sa teploty a vlhkosť vzduchu vyšplhajú do rozmedzí, že sa asfalt topí do podrážok topánky a na ulicu sa vychádza len vo výnimočných prípadoch. Človek má pocit, že je v strede fatamorgány a všetko pôsobí tak trochu inak..
Vyliaty olej na rozhorúčenej vozovke ako práve spáchaný trestný čin z čias Al Caponeho..
Starý chevrolet ako kulisa zabudnutého filmu..
„Obyčajná“ Kubánka ako tancujúca baletka..
A po poháriku rumu možno ešte oveľa viac… stačí sa len vykloniť z balkóna.
Ulica je krásny dom, vstúpme doň.. Kuba 2010
Ťahá ho za tričko? Ťahá ho za kožu?
O dvoch (ne)známych II. Manželia. Kuba 2015
Sergio už nič nehovorí. Jeho manželka Beatriz hovorí za oboch. A ich spoločná svadobná fotografia hovorí za všetko.
Voľby. Kuba 2008
Volá sa Lucky a má 10 rokov. Dnes je jeho veľký deň. Stráži vstup do volebnej miestnosti a každého úctivo pozdraví. Dokonca niektorým nalieva aj kávu zo starej termosky. Je deň kubánskych volieb.
„Všetci k urnám!“ povzbudzujú nápisy po celej ulici. Farebné, veľké, tlačené, rukou písané, čierno-biele menšie, plagáty aj franforce roztrhaných novín. Je jasné, že sa niečo deje.. Neviem, či bude mať šťastie v živote, ako meno čo nosí, no viem, že dnes niekto šťastie určite mať bude a voľby vyhrá 🙂 .
„La cajita“ a občiansky preukaz. Kuba 2015
Obľúbeným kubánskym pouličným jedlom je tzv. „cajita“. Cajita znamená krabička a teda jedná sa o jedlo, ktoré je zabalené do kartónovej krabičky. Môže to byť takmer hocičo, no obvykle to je ryža s čiernymi fazuľkami, mäso, trochu zeleniny a plátok sladkého zemiaku. Takto nažhavení by ste sa hneď radi pustili do jedla, ale… ako to už býva, bol by zázrak, aby na Kube všetko bolo. A tak napríklad príbor môže byť nedostatkovým tovarom. Kubánci sú však jeden z najvynaliezavejších národov na svete. Nie je príbor? Nevadí! Veď každý občan predsa nosí občianku, ktorá môže byť aj lyžičkou.
Buď pripravený!
Vždy pripravený!!
Usnavy. Kuba 2015
„Volám sa Usnavy. Neviem, prečo mi mama dala také meno. Vždy sa pri tejto otázke tvári ako práve vylovený homár. Ale už som sa dávno nepýtal. Niektorí vravia, že to bol otcov nápad, ale toho už nevyspovedáme. Odišiel asi niekam na sever. Hovoria, že keď prvýkrát zbadal amerických vojakov, ostal fascinovaný ich uniformou. Iní vravia, že moja stará mama chodievala do prístavu pozorovať tie obrovské parkujúce živé tvory, ktoré sa jej zdali všemocné, nezraniteľné, ba priam božské. Vzhliadala k nim s nesmiernou úctou. Neodradili ju ani hluční námorníci vyvádzajúci po nociach v prístavných krčmičkách. Raz si dala prečítať tetovanie jedného z nich, do ktorého sa vášnivo zamilovala a ktoré jej až priveľmi pripomínalo nápisy na lodiach. US Navy jej niekto načmáral na zdrap papiera. Vždy chcela mať chlapca a keď sa jej to nepodarilo, presadila si svoje až pri mne.
Dnes v prístave trávim väčšinu svojho času. Vykladám a nakladám bedničky so zeleninou, hoci už žiadne lode s nápisom US Navy nechodia.
Aniv. Kuba 2008
„Keď som sa narodila, moji negramotní rodičia (obaja siroty a tak mi nemohli dať meno po svojich starých mamách ako kázala tradícia) sa spýtali, čo je napísané v kalendári. Bolo pár rokov od víťazného ťaženia Fidela Castra. A tak odpoveď znela jednoznačne: Aniv de la Rev, čiže Aniversario de la Revolución alebo Výročie Revolúcie. To je moje kompletné meno, ale všetci ma volajú Aniv.“
Prvého januára sa na Kube každoročne oslavuje víťazstvo revolúcie a preto v kalendári žiadne meno ani nenájdete. Aniv dnes pracuje v takmer opustenom štátnom kaderníctve, ktoré navštevuje len minimum ľudí. Odkedy sa povolilo podnikanie, súkromných a lepšie zásobovaných kaderníctiev je neúrekom. A tak jej neostáva nič iné len mať vyložené nohy a v zrkadle odpočítavať čas. Prípadne pozerať na stenu, kde si každoročne začiatkom roka nalepí ten istý plagát: Dnes sa ešte najem a od zajtra držím diétu.
Čínska štvrť. Kuba 2008
Kubánci s obľubou hovoria, že Havana je na pol čierna, na pol biela a na pol čínska. Veľká skupina Číňanov dorazila už v XIX storočí ako lacná pracovná sila na plantáže s cukrovou trstinou. Relatívne ľahko a pozvoľne sa miešali s mulatmi a mesticmi tej doby. Vyzerá to, že ich gény neboli dostatočne silné na to, aby prerazili napríklad v črtách tváre. Rodiny to boli početné a dodnes v Havane existuje čínska štvrť, kde mená ulíc hrdo nosia dvojjazyčné pomenovanie. Čínska komunita vydáva svoje noviny, má svoje športové kluby, ktoré sa tešia veľkej popularite miestnej mládeže. Samozrejme, k tejto popularite prispieva aj štát, ktorý rád vidí čínsko-kubánsku spoluprácu na takmer hocijakej úrovni.
Domino I. Kuba 2009
Hneď po baseballe je druhým najobľúbenejším „športom“ ostrovanov. U nás považované za detskú hru, v sebe skrýva oveľa viac. Domino sa hrá medzi susedmi, kamarátmi, kolegami, ale aj nepriateľmi a neprajníkmi. Počas hry je dovolené takmer všetko. Nekalé taktiky, spolčiť sa na chvíľku so spoluhráčom, aby ste vyšachovali ďalších dvoch, ale aj výkriky, vášne a hluk. Čo sa povie počas domina, zostáva za stolom. Je to ideálne miesto, ako si vyriešiť susedské vzťahy.
Že Vám susedov pes pošpinil Babetu, ktorú parkujete pred barákom?
Že sa Isabela fláka s Juanom?
Že Tony zas podvádza ženu?
Že Julio nechal olejovú škvrnu rovno pred vstupnou bránou?
Že..?
Všetko, čo Vás trápi a možno aj nie, dokážete prebrať pri pár partičkách. A čím hlučnejšie, tým lepšie. Nech všetci vedia a vidia.
Katka Líšková – cestovateľka, fotografka a prekladateľka, ktorá chodí na Kubu pravidelne cez 10 rokov. Jej fotografická výstava s názvom „Cuba con permiso- Kuba s dovolením“ prešla viaceré slovenské aj české mestá. Opakovane sa jej fotky dali vidiet na viacerých samostatných výstavách v Bratislave, ale aj napríklad v Českom Krumlove, Šumperku, Piešťanoch.. Svojimi dokumentárnymi fotografiami zaujala aj viaceré poroty rôznych súťaží. Za zmienku azda stojí umiestnenie v prestížnej slovenskej súťaži Slovak Press Photo 2017. Jej tvorbu a aktuálne cesty môžeš sledovať na Instagrame https://www.instagram.com/staraliska/
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
