Rozhovor: Aj v cestovaní treba spomaliť

Ivana Grešlíková cestuje po svete už niekoľko rokov, ale úplne inak ako väčšina z nás. Zatiaľ, čo mnoho cestovateľov pobudne v krajine 1-2 týždne, Ivana zostane aj niekoľko mesiacov. Preto má aj hlbšie zážitky a vedomosti z navštívených krajín. Prečítajte si uvoľnení rozhovor ,,Aj v cestovaní treba spomaliť“ a dozviete sa nielen zaujímavé myšlienky.

Mohla by si sa nám predstaviť?

Som dievča z východu, polovičná Ukrajinka, ktorá vyrastala v Prešove. Prvú cestu do zahraničia som absolvovala ako 4-mesačná, keď ma mamka vzala na návštevu k sebe domov – do Ľvova. Hodiny v medzinárodných vlakoch Košice – Ľviv, dlhé čakanie na hranici v Čope, nekonečne dlhé obedy na Ukrajine, čo splývajú s večerou, letné prázdniny v tajných skrýšach u babky na pôjde neďaleko Svidníka – to je moje detstvo.

Vyštudovala som anglický-ukrajinský jazyk v Prešove, kurz arteterapie v Brne, mám doktorát z literárnej vedy, ale „ušla“ som z vedy a univerzitného života do sveta, kde to mám radšej.

Cestujem s priateľom Giannim, veľkú časť roka robíme house sitting vo svete, kde sa staráme o zvieratká a dom majiteľov, ktorí sú zatiaľ na dovolenke.

Milujem čaj pu-erh, mačky, filmy Larsa von Triera a Sergeja Paradžanova, dlhé cesty na bicykli, ázijský streetfood, zapečený syr na čomkoľvek a lesy v Európe.

House sitting v Mexiku

Ty si už niekoľko rokov na cestách a niekto by už dal desiatky krajín. Ty však stráviš v krajine aj pol roka a ideš do hĺbky viac ako ostatní. Prečo?

Aby som mala čas a priestor spracovať predošlé krajiny. Nielen článkami, ale aj psychicky. Skúsila som aj preskakovanie z krajiny do krajiny, po pár mesiacoch ma to prešlo.

Pletú sa ti chrámy, jedlá, letiská, bankovky. Navyše, nebaví ma cestovať za pamiatkami ako kedysi. Napríklad v Indii som videla asi 10% odporúčaných atrakcií, zato som si užila food tours s miestnymi, prechádzky v uliciach, z ktorých sme občas radšej kvôli bezpečnosti vypadli… Vo Varanasi sme strávili 10 dní, lebo sme sa nevedeli vynadívať na svet okolo.

Ranný rituál vo Váránasí

V Turecku sme žili pol roka v malej dedinke rybárov, kde najväčšia udalosť týždňa je trh s ovocím. Ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Po 6 mesiacoch som si zvykla na pomalé tempo, predavačov na trhu. Pán, čo predával domáce orechy presne vedel, po čo si prídem každú stredu, iná pani si pamätala, že mám najradšej jej placku so zemiakmi a špenátom.

Nevidela som Hagiu Sofiu, ale dodnes mám pred očami ruky babičky na spomínanom trhu, ktorá mi vysvetľovala, ako si zakúriť v peci s jej živičným drievkom. Milujem tieto stretnutia. Aby som na ne nezabudla, pár rokov zbieram v rámci mini projektu Look At My Proud Hands fotky a príbehy rúk ľudí na cestách.

Taj Mahal India

Byť dlhšie na jednom mieste dáva človeku triezvejší obraz o tom, ako to tam funguje. Napríklad prvé týždne v New Orleans boli top. Človek si užíva jazz, farebné festivaly, jedlo. No ak si v meste dlhšie, zistíš že mesto má svoje problémy, ktoré ako bežný turista nepostrehneš. Vidíš, že majú úplne v prdeli kanalizačný systém, doprava hapruje, cesty sú rozbité…

Platí to aj opačne. Človek môže mať napríklad skreslenú predstavu o Vietname, o tom, aké je to tam „pozadu“. Ale ak sa zdržíš dlhšie, a ideš na pivo s Vietnamcami a cudzincami, čo to tam poznajú, zistíš, že stavebný boom vo Vietname je fenomén, dozvieš sa, ako je to tam s náboženstvom, (ne)pestovaním ryže… Pomalé cestovanie dáva človeku novú optiku.

Toto je možno odpoveď pre všetkých čo si sťažujú, že všade sú turisti. Pobudnúť dlhšie v krajine…

Som na cestách 10-11 mesiacov v roku takmer 6 rokov. Domov, na Slovensko a do Čiech sa vraciam len raz ročne. Ak by som mala „hopsať“ z jednej krajiny do druhej každý týždeň alebo mesiac, nedám to fyzicky.

Vieš, ako to chodí. Ľudia si často vyčerpaní povzdychnú, že potrebujú po dovolenke dovolenku. Presne tomu sa chcem vyhnúť. Nebehať jak divá. Idem skôr po zážitkoch na jednotlivých miestach, a tie najčastejšie prídu vtedy, ak im vytvoríš priestor.

Nevadí mi stráviť hodinu na trhu v Hanoji a zarozprávať sa s predavačmi, ktorí mi vysvetľujú, ako uvariť zeleninu, čo si u nich kupujem. Dať si pu-erh v kirgizskom Karakole a ostať tam 2 hodiny, lebo sa majitelia zaujímajú o Nemecko, kde som žila. Alebo sa nebáť prijať pozvanie indického páru na chai v zapadnutej uličke v Udaipure.

Rozhovor: Aj v cestovaní treba spomaliť
Udaipur

Podobné situácie nezažiješ, pokiaľ máš v pláne vidieť 10 vecí denne. Chcem si každý večer povedať „dnes mi to stretnutie s XY niečo dalo,“ nie „dnes som stihla všetky múzeá na zozname.“

Spomaliť pre mňa tiež znamená venovať čas ľuďom okolo. Či už rozhovormi, alebo dobrovoľníctvom. K tomu druhému som sa zatiaľ dostala len minimálne, ale plánujem to zmeniť. Pre mňa je dôležité na cestách opätovať ľuďom a krajine to, čo mi dali.

Či už je to dobrovoľníctvom pre slony v Thajsku, pomocou s marketingom pre miestnu cestovku vo Vietname alebo podporou neziskovky v Mexiku, ktorá ako jediná v krajine robí mikropôžičky pre miestne komunity.

My, cestovatelia zo západu, máme často pocit, že jediné, čo menej rozvinuté krajiny potrebujú, sú naše eurá. Lenže mnohokrát sú to naše zručnosti a ochota nezištne posunúť know-how tým, ktorí nemali možnosť ísť do školy alebo absolvovať online kurz ako my.

Rozhovor: Aj v cestovaní treba spomaliť
Podpis objednávky. Kota Kinabalu – Malajzia

Verím v silu reciprocity. Na začiatku blogovania a cestovania som dostala neskutočne veľa rád od skúsenejších blogerov zadarmo. Rada by som urobila to isté pre miestnych vo svete. A to sa dá len ak spomalíš.    

Dlho si cestovala po Ázii, potom si preskočila do Mexika, Kolumbie a momentálne si v USA. Aké to je zmeniť tak odlišnú kultúru? Dlho si si zvykala na iné jedlo, životný štýl?

Úprimne, ani po 10 mesiacoch v Severnej a Južnej Amerike som si nezvykla. Mexiko má síce svoje čaro, jednu z najlepších kuchýň vo svete, v Kolumbii som bola „paf“ z toho, ako sa krajina snaží postaviť na nohy po rokoch, kedy bola pre turistov neprístupná.

Rozhovor: Aj v cestovaní treba spomaliť
Pouliční hudobníci v Medellíne. Kolumbia

V New Orleans žijem jazzom, pouličnými sprievodmi, Texas bolo jedno veľké wow, komunikačná bariéra takmer žiadna. Aj napriek tomu všetkému som človek Ázie.

Chýba mi ázijský chaos a živelnosť, ktorá ťa núti aktivizovať všetky zmysly na 300%. Chýba mi ázijský pokoj chrámov. Akokoľvek klišovito to bude znieť, vône a chute Ázie sa na mňa za tých 5 rokov nalepili,  bez nich to nie je ono.

Všetky tri spomenuté krajiny v Amerikách sú pre mňa fajn na kratší výlet, 2-3 mesiace. Neviem si však predstaviť žiť tu dlhodobo, a zatiaľ sa mi ťažko popisuje prečo.

Rozhovor: Aj v cestovaní treba spomaliť
Pouličný holič. Hanoj

Cestuješ aj s priateľom a tak ste 24 hodín vedľa seba. Úprimne, ako to ide? Nejdete si niekedy na nervy?

Pravidelne! Aspoň raz do týždňa, haha. Poznáme sa už 16 rokov, vieme, kedy nejaká situácia potrebuje prediskutovať, a kedy je lepšie dať si pauzu a ísť sa prejsť. Nám pomáha deň voľna, ktorý si dáme raz týždenne. Vtedy si každý robí čo chce, ide kam chce.

Minulý rok sme si ako darček venovali sólo trip. Gianni šiel na 4 mesiace do Južnej Kórei a Japonska, ja na 5 týždňov do Kirgizska. Bol to dlhší výlet, ale stál za to. Nielenže sme si to obaja užili, lebo sme šli do krajín, o ktorých sme snívali a mohli tak absorbovať všetko po-svojom. Posilnilo to vzťah ako nič predtým.

Miestni chlapi na festivale nomádov v údolí Kyrčyn

Poznám veľa párov, kde sa jeden od druhého nepohnú. Pritom dať slobodu tomu druhému a úprimne mu dopriať ísť tam, kde ho to ťahá bez toho, aby sme cupitali za ním-ňou len preto, lebo sme frajeri, manželia – to je lepšie ako kytica alebo prstienok.

Počas cestovania pracuješ. V akej oblasti?

Pracujem na našom spoločnom cestovateľskom blogu Nomad is Beautiful. To je hlavný zdroj príjmu. Vedľajší projekt je môj slovenský blog IvanaGreslikova.com. Nedávno sme spustili svoj YouTube kanál, videá som začala robiť aj v slovenčine. Občasne píšem cestovateľské články pre Aktuality.sk

Nedávno si zažila poriadne tornádo v New Orleans. Aké to je byť v epicentre? Ako sa ľudia vtedy správajú? Čo treba vtedy robiť?

Bola to sila. A celkom slušná skúška nervov. Keď sa na to pozerám spätne, nechápem, prečo som ignorovala výstražné sms-ky o tom, že je v meste tornádo. Sedela som práve na autobusovej stanici na ceste do Texasu.

Mám pocit, že sme boli jediní, ktorí to prežívali. New Orleančania sú na podobné tropické búrky zvyknutí. Keď sme kráčali zo stanice domov (cesta sa preložila kvôli zrušenému autobusu) vo vode po kolená, miestni nás zdravili s úsmevom, vítali nás v meste. Keď nás videli s ruksakmi, mysleli si, že sme práve pricestovali.

Tanečná hudobná nedeľa. New Orleans

Čo sa týka bezpečnostných opatrení, dostali sme presné inštrukcie od majiteľov domu, o ktorý sme sa tu starali. Pripravili sme si po ruke tyče, ktorými sme mali stiahnuť oceľové rolety v prípade tornáda alebo hurikánu, baterku.

Poradili nám, aby sme sa zásobili jedlom, napustili vaňu (deficit vody je prvá vec, s ktorou pri podobných pohromách mesto zápasí). Dali nám tip, kde sa máme v prípade evakuácie ubytovať, a základ – vypnúť chladničku, vyhodiť mäso, mliečne výrobky, a vziať so sebou do hotela kocúra, ktorý je súčasťou house sittingu.

Na svojich cestách idete po gastronómii. Kde je pre teba raj čo sa týka jedla? A kde ti to moc nešmakuje?

Milujem polievky, takže moje srdcovky sú Vietnam, Taiwan a Ukrajina. Tiež nedám dopustiť na jedlo v Taliansku, Turecku a Indii, aj keď som tam zhĺtla za dva mesiace tri krabičky čierneho uhlia. Sú to pre mňa krajiny, kde sa varí poctivo a jedlá nie sú „na jedno kopyto“.

Horšie je to na Filipínach a v Kolumbii. Na mňa príliš mastná a chuťovo nevýrazná kuchyňa.

Čo však platí v každej krajine, bez ohľadu na to, či majú chutné jedlo alebo nie, je fakt, že jedlo spája. Ľudí, aj kultúry. Preto som po troch rokoch skončila s vegánskou stravou. Mám pocit, že prichádzam v krajinách o veľa, ak sa nestravujem na ulici a stránim sa lokálnej kuchyne.

Varím, varíš, varíme. India

Naďalej nepodporujem masový chov a zvieracie atrakcie, ktoré nemajú nič spoločné s lokálnymi tradíciami. Po skúsenosti v Mexico City, kde som mala výmenu názorov s vegánkou – šéfkou vegánskeho protestu, som presvedčená, že to, čo si dá každý na tanier, je jeho osobná voľba.

Asi 13 rokov striedam obdobia, kedy jem všetko, a kedy jem len rastlinnú stravu. Nikde o tom nepíšem, a nemám tendenciu ľuďom hovoriť, že sú vrahovia, keď si dajú na festivale klobásu.

Pani na proteste v Mexiku ma pri spoločnom rozhovore obvinila, že to, že som ako vegánka popustila zo svojich zásad a jedla s miestnymi mäso v Kirgizsku, je odo mňa sebecké. Vraj ak chcem zažiť kultúru, mám si skočiť do galérie.

Dobre rozumiem frustrácii vegánov z toho, ako sa dnes zaobchádza vo veľkochovoch so zvieratami. Je mi však smutno z ich agresívneho postoja, kedy osočujú ľudí okolo namiesto toho, aby boli láskavým príkladom toho, že sa dá jesť a žiť inak. Myšlienka aktivizmu za niečo sa zrazu pretavila do boja proti niekomu.

Príde mi to akoby psychiater vrámci terapie nadával alkoholikovi, že si dal večer pivo. Hnevom a bambusovými slamkami svet nezachránime. Porozumením a láskou nielen k zvieratám, ale aj ľuďom okolo, možno áno.

Aby som sa vrátila k Tvojej otázke – ideme po gastronómii na cestách preto, lebo v domácom a pouličnom jedle nájdeš všetko. Tradície, históriu, náboženstvo, alebo aj hierarchiu a vzťahy v rodine. To vo vegánskych reštikách, ktoré sú si podobné všade vo svete, nezistím.

Príprava domácich šišiek v Kirgizsku

Chcem byť znova pri tom, ako sa varí doma u miestnych, sedieť na plastovej stoličke pri pariacom hrdzavom hrnci v uliciach a vidieť, ako jedia rodiny a randia páriky.

Čo ti cestovanie dalo a čo vzalo?

Dáva mi perspektívu relativity a príbehy. Predtým, než som začala pred 6 rokmi cestovať, som toho nemala veľa pochodené. Susedné krajiny a Maroko. To bolo všetko.

Bola som odchovaná na cestovateľských dokumentárnych filmoch STV2. Snívala som o tom, aké to bude vidieť vo Vietname naživo tetušky s bambusovým klobúkom na hlave viezť čerstvú zeleninu na bicykli.  

Neriešila som predsudky. Exotické znamenalo dobré a človek si ani neuvedomí, čo všetko mu natlačia v škole a spoločnosti do hlavy, kým nevycestuje.

S pani Quyen v m.Hoi An. Vietnam

Jeden príklad za všetky – moja prvá cesta do Vietnamu. Skús ako dieťa 1980-ych rokov, ktoré si veľmi živo pamätá aj situáciu u východných susedov, prísť do krajiny, kde na každom kroku vlaje červená zástava so žltou hviezdou, a na každom parkovisku a námestí vidíš bilbordy oslavujúce socializmus.

Až počas druhej návštevy o dva roky neskôr, kedy som sa rozprávala s Vietnamcami a expatmi, som pochopila, že socializmus, ako ho poznáme v Európe, je vo Vietname niečo úplne iné.

A čo mi cestovanie vzalo? Asi pocit, že niekam patrím. Netuším, či je to dobré, alebo zlé. Ale momentálne sa necítim byť ani Slovenka, ani učiteľka, ani prekladateľka, či travel blogerka. To všetko by ma mohlo definovať. Chcem však cestovať bez nálepky a formovať si priority bez pocitu „patrí sa, musím“.

Aký zvyk, ktorý si zažila by si zaviedla doma na Slovensku?

Popravde, bola by som radšej, aby sa na Slovensku udržali tie slovenské zvyky, na ktoré sa zabúda.

Ale ak chceš niečo konkrétne zo zahraničia, importovala by som pohostinnosť východu. Situácie, kedy ťa niekto pozve na kávu, a zrazu je pred tebou stôl prestretý pre 10 ľudí s 12 chodmi a ešte ti aj zabalia domov na cestu. To sa mi stalo len na Ukrajine, v Kirgizsku a Turecku.

Debata so študentkami v Jaipure. India

Tiež by som zaviedla skvelú myšlienku zákona Everyman’s Rights škandinávskych krajín, ktorý dovoľuje bežným ľuďom voľne sa pohybovať na súkromných pozemkoch (lesy, lúky, alebo aj dvor pred domom). Posilňuje to dôveru medzi ľuďmi, ale aj úctu k prírode.

A z New Orleans – tzv. „Second Line“ – rozlúčku so zosnulým, kedy sa v hudobnom-tanečnom sprievode oslavuje život.

Kedy sa vraciaš na Slovensko a koľko tu budeš, ak to vieš?:)

V septembri, na 2-3 týždne. Budem mať aj pár cestovateľských prednášok, ak by sa chcel niekto zastaviť 🙂

A čo potom?

V októbri sa chystám cestovať po Ukrajine, ďalej sa uvidí. Všetko zverejním na jeseň u seba na Facebooku a Instagrame 😉

Ivana Grešlíková je na cestách od roku 2013. Bloguje v angličtine na NomadisBeautiful.com, a v slovenčine na https://ivanagreslikova.com/

Prečítaj si taktiež rozhovor s Pavlom Barabášom a o jeho filmovom projekte ,,Dialóg s planétou.“




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.