Rozhovor: Pavol Barabáš a jeho ,,Dialóg s planétou“

Rozhovor: Pavol Barabáš a jeho ,,Dialóg s planétou"

Pred pár mesiacmi ma Paľo zavolal, či by som mu nemohol povedať pár viet do jeho nového projektu pre RTVS ,, Dialóg s planétou.“ Počas natáčania sme sa rozprávali nielen o cestovaní, ale aj o dnešných trendoch vnímania dnešných kultúr. A na základe toho vznikla myšlienka, že by sme mohli spraviť rozhovor pre Travelistan.

Ako vznikol nápad vytvoriť 10-dielny dokumentárny cyklus ,,Dialóg s planétou“?

Bol to nápad RTVS odvysielať sériu desiatich mojich filmov, ktoré dostali najviac cien doma i v zahraničí. Hoci niektoré z nich boli nakrútené len pred 18timi rokmi, stali sa akýmisi konzervami času. Zachytili krajiny, ľudí i kultúry tak, ako sa dnes už nedajú vidieť. Zmeny na našej planéte prebiehajú nebadane, možno si ich ani neuvedomujeme. Preto sme sa po každom filme snažili reflektovať, čo sa udialo od dokončenia filmu po súčasnosť.

Čo bolo pri tvorbe seriálu Dialóg s planétou najťažšie?

V každej časti seriálu som sa chcel zamyslieť nad jednoduchými ľudskými vecami, ktoré sa menia v spoločnosti. Ale pritom nebyť moralizujúcim. Aby každá časť bola úplne o inom pohľade. Raz mi jeden múdry starý pán povedal: „Najdôležitejšie veci na našej Zemi sa dejú pomaly“. Tieto pomalé zmeny sme chceli v dokumentoch načrtnúť. Veď aj vážne choroby v nás samých prichádzajú nebadane.

Každý piatok na RTVS

Dnes cestuje takmer každý. Mnoho z nás videlo mnohé kultúry, národy, ale cestujeme podľa teba tak, že rešpektujeme miestne zvyky a tradície?

Ja v podstate nerád cestujem. Keď sa už vyberiem na nejakú cestu, je to výprava s ruksakom na chrbte. Chcem spoznávať krajinu a ľudí po vlastných. Treba si uvedomiť význam každého nášho putovania. S pokorou a skromne prichádzam k často veľmi jednoducho žijúcim ľuďom. Musím sa snažiť dať im najavo, že si vážim, ako v danom prostredí dokážu existovať. Som vďačný za ich skromný pokrm. Nehľadám tam veci z našej civilizácie, bez ktorých si už väčšina z nás nevie predstaviť svoj život. Lebo načo potom cestovať…


Čo teba najviac mrzí pri dnešnom cestovaní? Že cestujeme príliš rýchlo? Povrchne či nezodpovedne?

Dnešný človek chce rýchle zážitky. Najlepšie hneď a bez námahy. Aby si ich mohol okamžite  zavesiť na sociálne siete. Akoby necestoval pre seba, ale kvôli lajkom. Kedysi sme o ceste dlho snívali. Hľadali sme dostupné knihy, mapy, internet ešte nebol. Dnes je všetko ďaleko jednoduchšie a o to snenie sme akosi prišli. Konfrontácia s realitou je v instagramovej dobe už iná ako kedysi. Ale stále sa dajú objavovať miesta na Zemi, o ktorých na internete nie sú žiadne informácie. A to ma baví.

Ako dlho necháš vstrebať svoju cestu po návrate domov? Koľko dní, mesiacov odznieva výprava, na ktorú si išiel?

Samozrejme to záleží od konkrétnej cesty. Ako hlboko sa zapíše do duše. Tou ostatnou bola expedícia Tieň jaguára. V amazonskom pralese sme mali to šťastie prežiť pár týždňov s krásnym, nepoškvrneným indiánskym kmeňom. Bol to pre mňa tak silný emotívny zážitok, že som musel prehodnotiť aj pohľad na našu spoločnosť. Začal som sa na ňu pozerať viac kmeňovými očami. Po návrate som začal robiť na filme Tieň jaguára, takže som žil touto expedíciou ešte dlhé mesiace. A stále vo mne doznieva. O svojich pocitoch po návrate hovoríme práve v desiatej časti série Dialóg s planétou, ktorú odvysiela RTVS 15. 9.


U teba cestovanie nie je len odškrtávanie krajín, ale hľadáš príbeh, prečo niekam ísť. Aké príbehy hľadáš? Ako si ťa krajina zavolá?

Láka ma neznámo. A hlavne zážitky po ceste do neznáma. S dobrými kamarátmi, s ktorými by som išiel aj na kraj sveta.  Sám by som cestovať nevedel.

Máš chuť sa vrátiť na miesta, kde si už bol? Kam ťa to najviac ťahá?

Sú miesta, kde ma to stále magicky priťahuje. Ktoré sú stvorené na objavovanie. Tie, čo vyzývajú. Sú to Stolové hory Guyanskej vysočiny vo Venezuele.  Bol som tam šesť krát. Prešiel som všetky štyri najväčšie stolové hory a s kamarátmi máme naozaj pekné objavy. O tom sme hovorili v piatej časti Dialógu s planétou.  Ako prvý Európania sme tu prešli naprieč aj pohorie Sierra Maigualida. Ale mám rád aj iné lokality na tejto planéte.

Ako vyzerá ruksak Pavla Barabáša? Koľko kíl techniky má? Má problémy sa zmestiť do váhového limitu leteckej spoločnosti?

Snažím sa, aby som mal ruksak čo najľahší a techniku čo najjednoduchšiu. Najdôležitejšie je absolvovať tie prechody a putovania. Film z toho je až druhoradý. Z veľa expedícii som film neurobil. Najradšej na konci expedície všetko rozdám ľuďom a domov idem s poloprázdnym ruksakom.

Rozhovor: Pavol Barabáš a jeho ,,Dialóg s planétou"

Po úspešnom natočení  a dostrihaní dokumentu si ho ,,víťazoslávne“ pozrieš sám či s kamarátmi, alebo už ho nechceš vidieť?

Keď sa rozhodnete, že urobíte z cesty celovečerný film, nemôžete ho urobiť len tak. Treba dať do neho naozaj všetko, čo vo vás je. Snažíte sa ho urobiť lepšie ako tie predchádzajúce. Ten film ma vysaje. Zoberie všetku energiu a čas. Keď ho dokončím, už ho nedokážem pozerať aj niekoľko rokov. Čo najrýchlejšie si nájdem novú tému, ktorej sa začnem venovať. A tak to ide stále dokola. Takto uzrelo svetlo sveta asi šesťdesiat mojich filmov.

Pavol Barabáš je slovenský dokumentarista, za svojich 35 filmov získal doma aj v zahraničí vyše 300 ocenení, okrem iného aj Grand Prix od Medzinárodnej aliancie horských filmov. Jeho firma K2 studio funguje dvadsiaty rok. P. Barabáš bol v pralesoch Novej Guiney, v Guyanskej vysočine, absolvoval prvý prechod Ellsworthovým pohorím v Antarktíde. Bol pešo na severnom aj južnom póle, žil s Pygmejmi a prešiel najťažší kaňon sveta Trou de Fer na Réunione. V posledných rokoch sa viac venuje filmom zo slovenského prostredia, nakrútil Príbehy tatranských štítov, Kde ticho hovorí, Žiť pre vášeň, Hľadači tieňa, Zajatci podzemia.

Prečítajte si rozhovor s fotografom, ktorý zachytáva život vo vojnových krajinách.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.