Rozhovor s letuškou: Lietanie s Emirates je práca snov

Pracovala na palube jednej z najväčších a najrenomovanejších leteckých spoločností na svete. Mnoho vecí obetovala, ale odmenou jej boli cesty do najrôznejších kútov sveta. Spoznala desiatky krajín, národov a zažila mnoho úsmevných situácií. Nahliadnite s nami hlbšie do atraktívneho povolania letušky v rozhovore so Soňou Agarwal.

Koľko rokov si pracovala ako letuška?

Sama tomu neverím, lebo to ubehlo veľmi rýchlo, ale bolo to štyri a pol roka. Zo Slovenska som odchádzala s úmyslom polietať si nejaký ten rôčik, no práca sa mi zapáčila natoľko, že som na palube napokon strávila 4500 služobných letových hodín.

Pre mnohé dievčatá a mladé ženy je práca letušky práca snov. Myslíš si, že prácu stewardky si ľudia často idealizujú?

Ibaže ono to práca snov naozaj je!

Podľa mňa veľmi záleží na tom, pre ktorú leteckú spoločnosť pracujete. Emirates je moderný, dynamický kolos určujúci trendy v globálnom leteckom priemysle. V srdci navždy nosím vďačnosť a trošku aj hrdosť, že som mohla byť jeho súčasťou. Pre mňa to určite splnený sen bol.

Avšak, ak by som mala čarovný prútik, premiestnila by som sa o pár desaťročí dozadu, keď lietanie nebolo take masové ako dnes a malo svoje povestné kúzlo. Letušky boli synonymom pôvabu a ženskosti, nosili atraktívne uniformy a myslím, že sa im dostalo aj viac rešpektu od pasažierov. Toho je na palubách dnešných lietadiel málo. Skôr ako idealizované povolanie, mám pocit, že je v súčasnosti trochu podceňované. Klienti zabúdajú, že palubný personál je tam v prvom rade pre ich bezpečnosť a nie na rozlievanie kávy a čaju.

Splnila táto práca tvoje očakávania?

Určite boli chvíle, kedy som si povedala, že toto robiť naozaj nemusím, veď mám predsa vysokú školu! S kolegami sme si sem-tam počas dlhých letov pohundrali na všetko to zlé a nedobré. Avšak uvedomenie si toho, že takéto chvíľkové nespokojnosti budem zažívať v každom zamestnaní, mi pomohlo sústrediť sa na to všetko, čo mi táto práca ponúkala. A toho pozitívneho bolo oveľa viac. Svet bol malá gombička, poznávanie nových kultúr a stretávanie zaujímavých ľudí každodennou záležitosťou, pribudli mi nové priateľstvá, naučila som sa profesionalite na najvyššej úrovni. Na tejto práci si netreba nič idealizovať. Treba ju robiť poctivo a s láskou, tak ako každú inú. Odmena potom čaká na každom kroku.

V čom je práca letušky ťažká a v čom sú jej výhody?

Tak ako má každá minca dve strany, tak je to aj s výhodami a výzvami lietania. Na jednej strane je fyzická náročnosť súvisiaca s nepravidelným režimom, na strane druhej pestrofarebný rozvrh letov. V pondelok si dám rande s kamarátkou v Londýne, o pár dní na to splavujem divokú vodu na Novom Zélande, týždeň na to sedím v aute na safari v Tanzánii, pričom rozmýšľam, že do Moskvy, kam letím pozajtra, si musím do kufra pribaliť zimnú vetrovku. Na jednej strane neviem, kto bude v mojom tíme na ďalšom lete, na strane druhej nemám šéfku, ktorá by na mne sedela. Na jednej strane idem do “roboty” netušiac, čo ma tam čaká, na strane druhej je každý pracovný deň novým dobrodružstvom.

Ako sa človek stane letuškou, t.j. aké predpoklady musí letuška splniť?

V prvom rade treba ísť na pohovor a byť pripravený úplne na všetko. Dôležité je byť samým sebou a veriť, že sny sa plnia. Na pohovore bude veľmi veľa ľudí a mnohí sa budú tváriť, že všetko vedia, hlavne, keď už niekde predtým lietali. Vôbec sa tým netreba nechať odradiť. Odporúčam mať záložný podporný tím, ktorý zasiahne v momente, keď chcete z pohovoru zutekať. Ja ďakujem mojej rodine, že som zotrvala. K tomu trošku šťastíčka a potom ide všetko samé od seba.

Ale vážne, pre tých, čo sa chystáte na pohovor, veľmi dôležité je riadiť sa danými pokynmi. Keď vám dajú inštruktáž prísť v sukni pod kolená a v silonkách, prídete v sukni pod kolená a v silonkách. To isté platí aj pre chalanov. Nie tie silonky, samozrejme! Nezabúdajte, že dochvíľnosť je výsada leteckého personálu. V pohovore sa preveria predovšetkým jazykové schopnosti a vaše reakcie v tímových situačných hrách a psychologických testoch. Hľadá sa osoba, ktorá vie v krízových situáciách robiť kľúčové rozhodnutia a zároveň prijať názory iných. Musíte byť skvelý tímový hráč, asertívny a sebavedomý, ale nie arogantný. Ste výnimočný jedinec, ale nie rebel bez príčiny. Viete byť na čele, ale i na chvoste “svorky”. Skôr ako dokonalý výzor, sa dôraz kladie na vyžarovanie. A samozrejme, úsmev!

Rozhovor s letuškou
Emirates Aviation College
Rozhovor s letuškou
Tréningové simulátory

Čo všetko sa letuška musí naučiť v rámci výcviku?

Pred tým, ako budete môcť ísť na svoj prvý let, strávite dva mesiace doslova hermeticky zavretý v Emirates Aviation College. Výcvik sa skladá z niekoľkých fáz a každú musíte úspešne zakončiť skúškou. Najdôležitejšie je ovládanie všetkých bezpečnostných a núdzových protokolov. Škola disponuje tou najnovšou technológiou na svetovej úrovni a simulátory rôznych typov Boeingov a Airbusov sa vám na chvíľu stanú druhým domovom. Nacvičíte si postupy v rôznych situáciách, napríklad také prežitie v ľadovej morskej vode. Síce iba v bazéne, ale studená je poriadne! Hasenie požiaru, únos lietadla, zneškodnenie násilného pazažiera, evakuácia lietadla v časovom limite 90 sekúnd, to všetko je nováčikom vštepované do DNA tak, aby to v skutočnej núdzovej situácii vedeli využiť. Šmýkanie sa na núdzových raftoch môže byť zábavné keď ste kadet, v reálnom živote ho ale zažiť nechcete. I keď musíte s takou možnosťou rátať každú sekundu. Výcvik pokračuje zdravotníckym kurzom a až na záver príde tréning obsluhy pasažierov. V skutočnosti to, čo je pasažierom najviac na očiach, je iba malý zlomok toho, čo sa za udelením profesionálnej licencie palubného personálu naozaj skrýva.

Skoré vstávania, neustále presuny z kontinentu na kontinent dajú telu aj psychike určite zabrať. Čo bolo pre teba v rámci tejto práce najnáročnejšie?

No veru, nie som ja ranný vtáčik a tak bolo toho ranného trápenia hojne. Jedinou motiváciou bol nejaký super let, to sa z postele vyskakovalo pružnejšie! Čo sa týka časových posunov, naučila som sa riadiť sa vždy miestnym časom. To znamená, keď je deň, behám po vonku, keď je tma, spinkám. U každého však fungovalo niečo iné. Aj preto sú pobyty v destináciách také krátke, väčšinou len jeden alebo dva dni, aby sa telo nestihlo prispôsobiť časovému pásmu. Horšie to bolo s reťazovými letmi, keď sme boli trebárs aj 10 dní na cestách. Vtedy sme po návrate do Dubaja dostali viac dní voľna, ktoré sme väčšinou využívali na bleskové návštevy Slovenska. Mamičkine jedlo vzpružilo viac ako vyspávanie!

Čo som ale ja osobne nemala rada boli dlhočizné lety, keď sme na palube počas služby museli povinne spať. Sú na to určené špeciálne spálne v útrobách lietadla, ktoré boli síce pohodlné, ale zobudiť sa strapatá, vysmädnutá, s vankúšom otlačeným na líci a bleskovo sa opäť vyfintiť do “gala” v jednej z toaliet, to teda nebola ani romantika, ani dobrodružstvo.

Existujú nejaké pravidlá, podľa ktorých sa letušky prideľujú na konkrétny let?

V prvom rade rozhodovala licencia na ten ktorý typ lietadla a víza do krajiny. Taktiež sa museli dodržať prísne pravidlá na povinný odpočinok v rozvrhu podľa dĺžky letu a časových pásiem. Mali sme k dispozícii skvelý elektronický systém, vďaka ktorému sme si mohli obľúbené lety vypýtať, alebo prípadne s kolegami vymeniť. Často sa nám pošťastilo, ale nebolo to pravidlom. Bolo fajn mať trošku slobody, pokiaľ viem, v mnohých aerolinkách to takto nefunguje.

Kam si najčastejšie lietala?

Bolo jedno obdobie, kedy ma neustále posielali do New Yorku. Aj trikrát do mesiaca, ako na otočku. Robila som si žarty, že si tam chodím nakupovať potraviny. Teraz si robím žarty, že ma osud pripravoval na to, že tu raz budem žiť, i keď vtedy som o tom samozrejme nemala ani len potuchy. Bola som ale veľmi netrpezlivá, chcela som vidieť menej dostupné destinácie a tak som požiadala svojho manažéra o prestávku. Čudoval sa, lebo ešte nemal prípad, že by sa niekto radšej pýtal do Dháky alebo Lagosu, ale želanie mi splnil. Keď sa začala lietať Kalifornia, pýtala som sa opäť na americké víza, ale nikdy som ich už nedostala.

Kam si lietala najradšej a z ktorých letov si naopak nebola nadšená?

Myslím že som nemala destináciu, kde by som nešla rada. Naša matička Zem je nádherná a v každom jej kúte sa nájde niečo úžasné. Naozaj som mala radšej miesta nezvyčajnejšie, so skrytým pôvabom, ktorý trebalo objavovať. Medzi takéto miesta určite patril Tripolis, to bola Líbya ešte za Kaddáfiho. Bolo to prenádherné miesto s prenádhernými ľuďmi a bolí ma srdce z toho, ako to tam vyzerá dnes.

Všeobecne Afrika bola pre mňa silným magnetom a chodila som sa tam doslova nabíjať. Mám rada pôvodné kultúry a ľudové remeslá a predovšetkým Ghana, Uganda a Južná Afrika boli v tomto smere rajom. Asi najexotickejším miestom bola pre mňa Luanda v Angole, nemyslím, že by som sa tam inak vybrala na vlastnú päsť. A potom čarokrásna, štipľavá Ázia.

Bangkok, Peking, Singapur, to boli priam srdcovky a tie najlepšie miesta na bezcielne túlanie sa. A skoro som zabudla na Kjóto, ach, rozprávka!

Rozhovor s letuškou
Soňa na púšti
Rozhovor s letuškou
„Do Afriky som sa chodila doslova nabíjať,“ hovorí Soňa.

Boli medzi letuškami lety, ktoré vyslovene neboli obľúbené a neboli rady, keď ich na takýto let pridelili?

Všeobecne sme nemali radi takzvané otočky. Boli to krátke lety v dolete do štyroch hodín a fungovali tak, že sa v destinácii lietadlo upratalo a doplnili sa zásoby a poďho naspäť do Dubaja. Boli to lety v plnom počte pasažierov a s plným servisom v rekordne krátkom čase. Takto bola pokrytá takmer celá India, Severná Afrika a Stredný Východ. Najdlhším letom na otočku bol Istanbul, trval štyri hodiny jedným smerom a podľa mňa sme ho dostávali za trest. K tomu všetkému tieto lety často štartovali v nejakej šialenej nočnej hodine, zatiaľ čo domov sme dorazili až skoro na ďalší večer. Niekedy som naozaj vyzerala, aj sa cítila ako taký malý zombík.

Ešte sme sa vyhýbali destináciám, v ktorých hotel mal nejakú naštrbenú povesť. Bývali sme v tých najlepších hoteloch na tých najprestížnejších miestach, ale niektoré z nich boli nešťastne poznačené zážitkami so strašidlami a duchmi. Takéto historky boli medzi posádkou mimoriadne obľúbené a šírili sa rýchlosťou blesku. Ani za nič by ste ma nedostali napríklad do japonskej Nagoye, kde sme mali pobyt až štyri dni. Dokonca aj taký raj ako sú Seychelly môže byť peklom, keď sa niečoho bojíte a ani neviete, čo to má byť. Hotel v Jakarte bol mimoriadne tmavý, rozľahlý a v divočine mimo mesta. Strávila som v ňom jedinú prebdetú noc s jaštericou visiacou nad mojou hlavou a žabou kŕkajúcou pod posteľou. Spala som aj v divokejších miestach, ale toto bolo ”iné kafe”.

O národoch kolujú rôzne stereotypy. Niektoré pri jedle mľaskajú, iní sú hluční či radi si vypijú. Ako letuška si sa na palube stretla s mnohými národmi. Dajú sa k jednotlivým národom priradiť určité konkrétne stereotypy, ako sa správajú na palube napr. Indovia, Číňaňia či Američania?

Verím tomu, že si stereotypy vytvárame preto, aby sme sa ľahšie prispôsobili tomu nepoznanému. Príkladov na “typické” správanie ľudí určitých národností sme mali plnú zbierku a mnohé z nich boli predmetom žartov. Asi najviac vtipných príhod kolovalo o Indoch, sú to ľudia veselí, úprimní a nosia srdce na dlani, čo ich robí zraniteľnejšími. I ja som ich na základe toho posudzovala, ale karma je nevyspytateľná – India sa mi po Dubaji na pár rokov stala domovom a dokonca mám Inda za muža.

Zo stereotypov som medzičasom vyrástla. Radšej vidím v ľuďoch to, čo nás spája a v čom sme rovnakí. Všetci napokon hľadáme to isté – lásku, priateľstvo, uznanie, bezpečie.

Prezradíš niečo na Slovákov na palube lietadla? Akí sú?

Jój, za toto ma určite niekto zlynčuje! Ale ak sme pri stereotypoch, tak si aspoň jeden dovolím, veď je do našich radov, tak to ostane v “rodine”. Slováci sú veľmi prostoreký, priateľský národ a vždy som sa našincom na palube veľmi potešila. Som hrdá Slovenka a boli časy, keď som na sebe radšej videla kroj ako džínsy. Keď sme medzi svojimi, sme to proste my, Slováci, a niet takých v šírom svete. Ale akonáhle sa začneme hrať na niečo, čo nie sme, je to pohroma. Nuž, chýba nám noblesa a prirodzená elegancia. V časoch keď som lietala, bol Dubaj pre Slovákov nepoznanou destináciou a viem, že sa v tomto odvtedy veľa zmenilo. Veľmi dúfam, že aj kultúra v tých našich “vyšších“ kruhoch! I keď ako tak sledujem našu súčasnú politickú scénu, nie som o tom veľmi presvedčená.

Pamätáš si na najabsurdnejšiu otázku, akú ti kedy pasažier na palube položil alebo o čo ťa požiadal?

O ruku! Pri pristávaní v Maroku mi jeden veľmi šarmantný pasažier podal papierik a na ňom bola ceruzkou naškrabaná veta v lámanej angličtine. Mám ho tuším niekde na pamiatku schovaný. Bolo to veľmi milé i napriek tomu, že odišiel so zlomeným srdcom.

Veľmi sme sa tešili mimoriadnym požiadavkám, ako napríklad keď chcel jeden mladík požiadať svoju milú o ruku prostredníctvom kapitána. Dojemných situácií bolo veru dosť, ale obzvlášť si pamätám čipernú starenku, ktorá s nami letela v deň svojich 99. narodenín. Ako darček sme jej venovali fotku v sedadle pilota.

Neskôr boli návštevy pasažierov v pilotnej kabíne úplne zakázané aj mimo letu a piloti sa sťažovali na samotu. Na jednom lete sme mali kapitána, ktorý zistil, že mu v prvej triede sedí kamarát. Úspešne sme vzlietli a po chvílke sa prišiel pánko kapitánko s kamarátom porozprávať a nejako sa nám chlapci zaklebetili. Až sa ma jeden z mojich pasažierov spýtal, či by som mohla požiadať pilota vrátiť sa do kabíny.

Čo ti na práci letušky robilo najväčšiu radosť?

Najväčšiu radosť som mala, keď som si na brífingu pred letom pozrela zoznam posádky a koľko rôznych národností sa na ňom ocitlo. Páčila sa mi myšlienka, že sa nepoznáme, predsa sme na pár dní jeden na druhom závislí. Radostné motýle mi zakaždým tancovali v bruchu v momente, keď lietadlo stálo na dráhe a kapitán dal povel pripraviť sa na vzlet. Páčila sa mi práca v prvej triede, okrem iného aj preto, lebo zahŕňala obsluhu pilotov. Museli sme v pravidelných intervaloch chodiť do kokpitu a ja som to tam priam zbožňovala. Napäto som počúvala komunikáciu s riadiacimi vežami, sledovala dráhu iných lietadiel, lúštila kódy tlačidiel. Keď sme leteli nad nejakým nádherným miestom, doslova som výskala od radosti. Keď ste náhodou niekedy zazreli letušku natešene fotiť obláčiky z okna, to som bola ja!  Napríklad také Grónsko, alebo Himaláje ako na dlani. Tropická búrka nad Mozambikom, ale i trebárs moje vlastné Komárno. A čo tam po Himalájach, mám odfotené naše Tatry!

Bolo vôbec niečo, čo si nemala rada?

Ja osobne som citlivá na pachy a ľudské výlučky. Mne niekedy vadí aj keď ma oslintá bábätko. Keď som náhodou zbadala, že je niekomu nevoľno, utekala som kade ľahšie. Aj preto sme pracovali v tíme – každý sme mali svoje silné a slabé stránky a naučili sme sa ich neskrývať, ale na nich našu spoluprácu budovať. Bola to skvelá škola aj do bežného života.

Nemala som rada situácie, kedy bolo pasažierovi nejakým spôsobom ukrivdené a my sme za to nemohli. Pri takom množstve letov sa to jednoducho stáva a kde sa dalo, snažili sme sa to nejak vhodne kompenzovať. Verte, že keď vám jedinému na preplnenom nočnom lete cez celú zemeguľu nefunguje obrazovka, letušku to mrzí viac ako vás!

Rozhovor s letuškou
Po pristátí na Soninom poslednom lete

Keď si nelietala, bývala si v Dubaji. Ako na teba pôsobilo toto mesto?

Ja som do Dubaja prišla ešte keď tam bolo viac žeriavov ako budov a vačšinu dňa sa presedelo v dopravnej zápche. Naš služobný stánok na letisku bol z umakartu a keď ste prešli po jeho chodbách, celý sa triasol. Keď som odchádzala, mali sme vybudovanú celkom slušnú hromadnú dopravu vrátane metra a niekoľkých nových mostov, najvyššiu budovu na svete a Emirates fungovalo na svojom vlastnom letiskovom termináli. Videla som to mesto rásť a vyrásť do krásy i napriek tomu, že bolo veľmi silno zasiahnuté ekonomickou krízou a vyslúžilo si u mňa velký obdiv a rešpekt. Je výnimočné a v mnohých smeroch úžasné a jeho srdce, stará časť objímajúca brehy pôvodného morského kanála, pulzuje v rytme hudby z rozprávok tisíc a jednej noci. Mne však tých pár rokov stačilo. Priam zúfalo mi v ňom chýbala prirodzená zeleň a štyri ročné obdobia. Letá bývavali naozaj kruté, stále sme sa schovávali v klíme, ktorá bola väčšinou pustená tak silno, že som si všade so sebou nosila šál. A to bolo vonku 50 °C.

Mala som nesmierne šťastie, že som natrafila na nádherných ľudí, s ktorými sme boli ako rodina. Spolu sme bývali, kuchtili si česko-slovenské dobroty, zdieľali sme spolu auto, s ktorým sme podnikali výlety do ostatných emirátov. Oázy plné pomarančovníkov, divoké hory a veterné pobrežia, to bolo pre nás väčším lákadlom ako nablýskané nočné bary a drahé reštaurácie. S kamarátmi je svet veselší a Dubaj bez nich by bol pre mňa úplne iná kapitola. Veľmi ďakujem, že mi ju život napísal takto.

Určite sú veci, ktorých si sa musela pre prácu letušky vzdať. Čo ti najviac chýbalo?

Bolo veľa rodinných osláv, Vianoc a svadieb, ktorých som sa musela kvôli práci vzdať. Samozrejme, že mi bolo niekedy smutno, keď som nemohla byť tam, kde som byť chcela, ale na druhej strane som to brala ako súčasť svojho života. Bola som tak psychicky nastavená a myslím, že moja rodina a okolie si časom zvyklo tiež. Ich podpora bola úžasná, i keď viem, že udržať krok s takým rýchlym životným štýlom, aký lietanie prináša, pre nich určite nebolo jednoduché. Niektorí ľudia mi zo života ubudli, ale niektorí veľmi vzácni pribudli. Tie ozajstné vzťahy vydržia diaľku, čas aj nečas. Život je krásny v tom, ako sa všetko odvíja s tým správnym načasovaním. Kedysi som verila tomu, že keď prestanem lietať, tak sa mi život skončí. Ale keď tá chvíľa prišla, bola som prekvapená z toho, že sa len vlastne začal. Ale to je už naozaj úplne iný príbeh! 🙂

 

Soňa Agarwal

Rozhovor s letuškouVyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiu pôsobila niekoľko rokov v Slovenskej agentúre životného prostredia, až kým ju nečakaná príležitosť priviedla na pohovor do leteckej spoločnosti Emirates. Svoju sľubne rozbehnutú kariéru vymenila za volanie diaľok a presťahovala sa do exotického Dubaja. V rokoch 2006-2010 brázdila nebo nad celým svetom v uniforme letušky, dobrodružnému cestovaniu do odľahlých kútov Ázie sa však venovala aj vo voľnom čase. Lietanie v nej vznietilo túžbu skúmať a poznávať východné filozofie, a tak si splnila sen vydať sa na cestu cez Tibet a nejakú dobu žiť v budhistickom kláštore v milovanom Nepále. Šťastná náhoda ju napokon zaviedla k štúdiu Yogy a Reiki do indického Bombaja, ktorý sa jej na päť rokov stal domovom. Po dvoch rokoch intenzívneho tréningu vyučovala Reiki a Yogu aj ako lektorka, najviac ju oslovila práca s diskriminovanou mládežou a deťmi odkázanými na pouličný život. V Indii stretla aj svoju životnú lásku a svojho – teraz už manžela – nasledovala ďaleko za oceán, až do New Yorku. V súčasnosti žije na Manhattane a venuje sa predovšetkým dobrovoľníckej a charitatívnej činnosti.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.

Sonka velmi pekne citanie, ten cas leti pamatam si to ako dnes ked si prisla a povedala ze ta vybrali

Sonaaa! Ja ta taaak zboznujem 🙂 kolko veci si mi tymto clankom pripomenula,na ktore som uz zabudla… aj som sa zasmiala, veru nam bolo dobre 🙂

Radost citat Sonicka 🙂

VERU RADOST,,VELA STASTIA,,ZDRAVIA A SPOKOJNOSTI…