Nazývajú ho more stromov. Nepreslávila ho však prezývka, ale temné správy, ktoré z neho vychádzajú. Tie údajne siahajú až do 19. storočia. Aj preto sa Aokigahara premenila na jedno z najobľúbenejších miest pre samovrahov. Kde leží?

„Život je dar tvojich rodičov. Mysli na nich a aj na svojich súrodencov a deti. Nenechávaj si to pre seba, hovor o problémoch.“ Nejde o slová z motivačnej beletrie, ale o slogan pri vchode do jedného z japonských lesov. Naháňa strach, a to oprávnene. Les Aokingahara je totiž iný než tie bežné, v ktorých človek za najväčší zážitok považuje nájdený hríb.

 

O aký les ide?

Volá sa Aokigahara a z hlavného mesta Tokia sa nachádza vo vzdialenosti približne 100 kilometrov. Stačí sa vydať k hore Fudži v Japonsku. Leží na jej severozápadnom úpätí v oblasti Minamicuro. Zaberá približne 35 km2. Nevyskytuje sa v ňom takmer žiadna zver, čo ho premieňa na veľmi tiché miesto. 

„Absolútne ticho vedie k smútku. Je to obraz smrti.“

Jean-Jacques Rousseau 

Na rozdiel od zveri je les plný jaskýň a prázdnych duší. Les je enklávou, kde mnohí Japonci chodia ukončiť svoj život. A ticho je to posledné, čo počujú jeho samovrahovia. Podľa odhadov v ňom ročne spácha samovraždu 50 až 100 ľudí.

Nie je sláva ako sláva

Sláva sa nemusí niesť len v pozitívnom duchu, niektorú sprevádza prívlastok zlovestná. Mnohí veria, že práve zlovestná sláva preslávila aj les Aokigahara. Bájne samovraždy siahajú až do 19. storočia, keď chudobné rodiny zanechali na odľahlých miestach starších alebo chorých členov, aby v ňom zahynuli v dôsledku dehydratácie alebo hladu. Praktizovali takzvanú formu japonskej eutanázie.

Z lesa až do kníh

Sláva nevzniká pre nič za nič. V niektorých prípadoch jej dopomáhajú aj riadky v knihách. V roku 1993 sa japonský autor Watary Tsurumi rozhodol napísať dielo, ktoré zmenilo mysle ľudí. Nazval ho The Complete Manual of Suicide, teda Kompletný manuál samovraždy. Dielo s 11 spôsobmi samovraždy je aj v súčasnosti, pre jeho kontroverzné slová, v krajine zakázané. Mnohí sa odvolávajú na príbeh Kuroi Jukai (v preklade Čierne more stromov) o dvoch milencoch, ktorí v lese Aokigahara spáchali samovraždu.

Zelené more s dobrovoľníkmi

Les ponúka nádherný výhľad na horu Fudži, vstup do Aokigahary však pripomína skôr vchod do zeleného mora stromov. Je také hlboké a tmavé, že sa v ňom človek stratí veľmi ľahko. Aj preto priviazali na niektoré stromy farebné stuhy. Slúžia ako orientácia pre jednoduchší východ z lesa. Jeho cestičkami okrem turistov prechádzajú aj viacerí dobrovoľníci. Kráčajú po cestách, aby hľadali ľudí, ktorí do lesa prišli ukončiť svoj život. Chcú ich presvedčiť ďalej žiť. Niektoré telá však nenájdu, na rozdiel od zničených topánok, fotografií, kufríkov a poznámok. A tak stratené telá prebývajú v lese týždne, mesiace, ba aj roky. 

Málo kresťanov, viac samovrážd

V Japonsku žije menej ako 1,5 % kresťanov. Samovraždy sú preto spojené s kultúrou a vierou, tvrdia odborníci. Tým, že kresťanské zvyky neboli v japonskej kultúre nikdy hlboko zakorenené, spáchanie samovraždy miestni nepovažovali za hriech. Dokonca, samovraždu mnohí vnímajú skôr ako spôsob, ktorým človek prevezme za svoje činy zodpovednosť. 

Zamrznuté jaskyne v lese mrazia podobne ako slová o samovrahoch. Stále však existujú miesta, ktoré aj takéto niečo dokážu počtom samovrážd prekonať. To s najväčším počtom sa dokonca aj leskne a od samovražedného názvu má na míle ďaleko. Most Golden Gate v San Franciscu prekonáva aj tento les a aj naďalej zostáva najpopulárnejším miestom samovrahov. 

Zdieľaj tento článok