Z Damasku cez výbušnú hranicu do Bejrútu

Z Damasku cez výbušnú hranicu do Bejrútu

Koľko cestopisov o Sýrii si v poslednom období čítal? Prečítaj si najnovšie zážitky od skúsenoho cestovateľa Petra Dosedlu. Cestopis ,, Z Damasku cez výbušnú hranicu do Bejrútu“ je napísaný pár hodín po príchode domov.

Už som skoro doma! Už pár hodín sedím s vyloženými nohami v salóniku len pár sto kilometrov od domova. Už bez rozmýšľania čokoľvek zjem, čokoľvek vypijem, idem na záchod. Už sa teším, že si ľahnem do postele a nebudem sa musieť prikryť dekou ako šmirgeľ, ktorá ani nemá obliečku. Umyješ si zuby a normálne si vypláchneš ústa. Maličkosti. Až totálne detinsky znejúce ale aj toto odlišuje naše svety. Našu komfortnú „rozmaznanosť“, či ťažko vydretú slobodu? Nebudem popisovať to všetko ostatné, myslím, že bolo už dosť vypovedané.

Z Damasku cez výbušnú hranicu do Bejrútu

Noc teda bola rušná. Posledná noc v Damasku. Posledná noc v Sýrii. Dlhá a rušná. Keďže som bol unavený, mala by byť krátka, ale keď sa jednu hodinu po polnoci zobudíte na „končerto grosso“, tak je dlhá. Partička začala hymnami. Potom prešla na Pavarottiho, najmä Luigi bol ako v siedmom nebi. Skončili až neskoro po tretej ráno. Ale kým som zasa zaspal, prebudilo ma svetlo zakrádajúce sa do izby cez tenké a najmä úzke závesy, ktoré neboli schopné zakryť okenice. Vytmolím sa z izby. Posledné sýrske raňajky? Žeby predsa? Nebolo dosť olív, humusu, pity či vajec? Veru bolo. Takže to je skôr taký rituál. Will tam netrpezlivo sedí asi hodinu, periférne som ho zahliadol ešte z postele. I keď je skoro deväť, na raňajky pri stole musia byť traja J, pravidlo. Objednám si aspoň džús a čas. Džús je skysnutý, skoro ma napne, a potom skoro ja jednu pripnem tajtrlíkovi, čo mi ho doniesol. Päť hviezdičkový servis. Tu ale nie sme v Homse, tu nie je problém zohnať nič. Ben dokonca na jednom mieste zohnal cigarety, ktoré sa nedajú zohnať skoro nikde! A to týpek, podľa tvrdenia Fadiho predáva nelegálne. Ako nelegálne? Na stoloch mal uprostred rušnej ulice rozložených aspoň tristo druhov cigariet? Čo znamená nelegálne? Asi, že má v mobile správne číslo. A správne sa podelí. Takto tu funguje systém.

Sú to posledné raňajky. Raňajky v dyme, ako vždy. V jednej ruke pita namáčaná do humusu a v druhej cigareta. Divím sa, že sa niektorý niekedy nepomýli a nezakusne do cigarety. Zbaliť. Odchod. Smer domov! Alebo každý kam má namierené. Najprv ale cesta do Bejrútu. Cez hranice, cez územie nikoho. Ešte posledné dotyky s Damaskom. Márne hľadáme, teda ani nehľadáme, presne vieme, kde je, len už záhadne nie je nápis I ❤️ DAMASCUS, tak moderná to foto vec posledných rokov vo veľkých a najmä hlavných mestách. Zmizol…, nikto netuší prečo. Možno ho mohol nahradiť výrok prezidenta, I BELIEVE SYRIA, ktorý je totálnym sloganom novej Sýrie, posledných mesiacov.

Z Damasku cez výbušnú hranicu do Bejrútu

Asi zmizol preto, že bol na veľkom kruháči oproti vládnej budove – parlamentu, a tak koncentrácia ľudí by bola priveľká na to, aby to vojaci mali vždy pod kontrolou. Nájdeme aspoň Schody slobody. Sú v prominentnej štvrti, za ťažko stráženými checkpointami, dokonca opätovne treba ťažké vyjednávanie, aby nás tam pustili. Nakoniec pustia. Na modro namaľované schody, s ornamentami sýrskych vzorov vznikli len nedávno. Namaľovali ich študenti univerzít s nádejou na ukončenie vojny. Nikde ani živej duše. Domáci veria v nádej, ale s mierou denno denne konfrontovanou s drsnou realitou a turistov tu niet. V tejto štvrti je aj rieka pretekajúca Damaskom, skôr taký potok, s prepáčením za výraz stoka. Plná odpadu, vody, keďže je horúco pomenej. Okolo sa tiahnu reštaurácie, kam podľa Fadiho chodia obyvatelia Damasku večer posedieť. Teraz je tam ľudoprázdno. Hore na kopci zahliadneme, z jediného miesta Prezidentský palác, veľkú betónovú ozrutu. Nefotiť. Jasné…

Padá rozhodnutie, poďme smer Bejrút, obed bude po ceste. Jedli ste už na území nikoho? Ja áno. Vysvetlím… Je presne 12:29, keď začíname colné hraničné procedúry. Najprv colníci. Skontrolujú kufor autobusu, ale vidia správne papiere, takže keby sme aj prenášali rovno stĺp z Palmýry, ani by to netušili. Teda nechceli tušiť. Teda, keby že aj ho videli, tvárili by sa, že nevidia. Prejdeme takto prvé dve kontroly. Potom von z autobusu a dnu na pracovisko Ministerstva turizmu?? Sýrskej Arabskej Republiky. Teda skôr k takej búdke. Najprv zaplatíte 2500 sýrskych libier, čiže asi štyri eurá, dostanete tlačivo. Vypíšete tlačivo, presuniete sa vedľa do budovy. Tam Fadi zobral pasy s tlačivami a čakali sme. Čakám. Čakám. Čakám. Ako za trest. Čakám. Veď dať pečiatku do pasu nie je také jednoduché. Máš čas. Je teplo. Si úradník. Tí majú vždy čas. Uč sa trpezlivosti. Tej sa niekedy nenaučím. O hodinu pokračujeme ďalej. Už v zóne nikoho. Na území nikoho. Áno asi päť kilometrové pásmo nikoho. Ani Sýrie. Ani Libanonu. Ani medzinárodné územie. Uprostred toho duty free shop a talianska?? reštaurácia. Doberám si Luigiho, ideš, dáš si konečne talianske jedlo. Rehoce sa. To určite. Ja talianskym špecialitám sýrskeho druhu odolám a dám si humus, dlho som ho nejedol  a shawarmu. To nesklame. S fľašou vody a pepsi zaplatím dve eurá. Z územia nikoho, je to taký malý horský prechod vo výške 1300 metrov nad morom prichádzame na libanonskú hranicu. Tam treba niečo vypísať a Fadi sa opäť zaskvie a v rade pre diplomatov nikto nestojí a tak pečiatky padnú za pár minút. Ešte jedna colná kontrola, ktorá prebehne kývnutím ruky a sme v Libanone. Definitívne. Sýria je zdolaná! Doznievať bude veľmi dlho. Možno celý život. Ešte mnoho situácií sa opakovane vynorí. Ešte mnoho obrazov sa mihne pred očami.

Z Damasku cez výbušnú hranicu do Bejrútu

Teraz však chcem ešte prebádať za tých pár hodín aspoň pár drobností Berjrútu. O pol šiestej sa lúčime. Medzinárodná prvá skupinka 12 ľudí, ktorá dala Sýriu. Presadám do taxíka a mierim na promenádu, kde mám hotel. Len pár metrov od bejrútskych historických pamätihodností. Vybehnem na izbu a výťah ani neodíde a som dole. Stojaci vzduch a horúčava ma neodradia. Zamierim k pár historickým pamiatkam, ktoré mám na dosah. Mešita, ďalšia, námestie, parlament, hodinová veža a nápis I❤️BEIRUT. Až po pár minútach mi dochádza ten rozdiel. Všetko nové. Načančané  voňavé. Upratané. Nerozbité. Len vojaci ostali. Tí sú v tomto „výbušnom“ meste tak isto na každom kroku. Len sú upravení. Vyzbrojení. A šíriaci rešpekt. Úprimne. Tí sýrski mnoho krát boli tak zúbožení, že skôr vzbudzovali súcit, ako strach a rešpekt. Ale určite každý z nich zažil pravú vojnu, takže zdanie klame. Vidím normálne obchodné centrum, nie len obchodíky na bazáre či stánky z plechu alebo čokoľvek čo drží pokope. Značky. Luxus. Rozdiel je len 60 kilometrov a je to odlišný svet. Je to vážne Paríž Blízkeho Východu. Po troch hodinách mám dosť. Ešte spravím kolečko okolo promenády, pri západe slnka, ale racionálne vyhodnotím, že musím späť, a aspoň tri hodiny si ľahnúť. Čaká ma let 4 hodiny, potom skoro 7 na letisku vo Varšave a ešte let domov. A to ešte netuším čím ma Bejrút dostane do kolien o pár hodín?

Najprv bdiem, potom zaspím. Mám pocit, že keď zaspím a prestanem každých pár minúť kontrolovať hodinky, či už, zazvoní budík. Vytrhne ma zo spánku, ako už dlho nie. Je jedna v noci. Preberiem sa v sprche a dole nasadám do taxíka. Ulice sú skoro prázdne a tak o 15 minút som na letisku. Je niečo pred tri štvrte na dva v noci. Do odletu mám dve hodiny a päť minút. Letím biznisom. Načo sa ponáhľať. Už keď taxík prichádzal na letisko, v letiskovej hale som zaevidoval nevídaný ruch. Teraz? Takto v noci? Keď vojdem do haly nechápem. Žiadne tabule. Len totálne prepchatá letisková hala. Neprejdeš ani meter. Ani centimeter. Nasadím buldozér a hľadám nejaký fast track. Hľadám nejaký check-in. Nič. Len tabule západná hala a východná hala. Vidím nejaký VIP servis, pýtam sa na biznis triedu, vyjavený, skôr debilný pohľad, že čo chcem. Tu si v Bejrúte! Veď viem. Tu nie je nič ako fast track. Môžeš byť aj diplomat aj prezident, citujem, tam je rad? To si niekto robí prdel? Pozriem na hodinky. Stratil som ďalších 10 minút. Do radu? Kde je rad? Tento chaos? Táto masa? Veď to je tak na tri hodiny! Skúšam jeden policajt, tvári sa, že nerozumie. Ďalší to isté. Len kýve hlavou. Ďalší už bez uniformy anglicky sucho precedí medzi zuby, tvoj problém, tam je rad. Kým nie sú naťahané oddeľovacie pásy, tak sa vmocem do davu. Akože nič.. kontrolujem fízlov aj vojakov. Pochopil som, že sú tu na to, aby sa nikto nepredbiehal. Tak sa len tak premocem – predbehnúc pár sto ľudí k pásom. Tam je tlačenica a začína sa tvoriť rad. Taký chaotický. Za mnou dvaja Nemci, že majú tiež let o hodinu. Pozriem na nich, super to asi stíhame. Toto je len bezpečnostná kontrola, prvá ako sa dozvedám. Potom check-in, tam už je biznis class. Potom ďalšia bezpečnostná kontrola. Potom kontrola pasu. Potom pasovák udrie pečiatku. Potom posledná bezpečnostná kontrola už pri gate. Čo? Veď to je tak na pol dňa. Musím konať. Neostanem tu! Skontrolujem dvoch vojakov periférne tretieho, kufor je už za páskou, ďalších sto ľudí som predbehol, vojak sa otočí a ja sa zohnem akože si viažem topánku, a už som pri kufri. Potom to je už len drzé predbiehanie sa a krútenie hlavou. Zvládol som masu za 20 minút, miesto dvoch hodín. Check in tam som už drzý a pošlem Poliakov tváriacich sa, že nevedia čítať, že to nie je economy rad, do prdele. Len po našom. Nie po poľsky, ale pochopia i tak. Ďalšie kontroly sú už relatívne rýchlejšie. Celé som to dal za hodinu! Namiesto troch. Tak toto nebude moje letisko snov. Dve a dve bezpečnostné brány na tisíce ľudí. To vymyslí len ťažký manažér. Boarding začne v čase odletu, ale to mi nevadí, aspoň nebudem dlho tvrdnúť vo Varšave.

Tak som to prežil. Sýriu. A táto veta znie horšie ako to v skutočnosti bolo.

Pri nástupe do lietadla ešte horor pokračuje, keď tam vidím na štvorhodinovom lete železné sedačky dokonca s pevnými operadlami. Pohodlie po poľsky. Keď sa spýtam letušky, prečo predávajú biznis a nech mi ukáže rozdiel oproti economy, tak len pokrčí plecami a skonštatuje, že sa môžem sťažovať. Neviete, kde majú vo Varšave lampáreň? V Košiciach viem, kde jedna je … hmmm, ale to je vlastne krčma. Nuž a tak sedím v lietadle a mám pred sebou posledných 340 kilometrov domov. Konečne! Niečo som zasa nalietal asi niečo cez 5000 kilometrov. Nachodil asi 150 kilometrov prašnými, neprašnými, asfaltovými i skalnými cestami. Po cestách najazdil vyše 2000 kilometrov.

Peter Dosedla je skúsený slovenský cestovateľ, ktorý posledné obdobie chodí na menej navštevovaných krajín. Navštívil nielen Saudskú Arábiu, Južný Pól, ale aj sa s nami chystá na zimný prechod Beringovej úžiny.

Ako sa viem dostať do Sýrie? Všetky rady si vieš prečítať tu.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.