Úvod do Afriky – krátka história

Úvod do Afriky - krátka história

V najbližších článkoch vám chceme priblížiť Afriku o ktorej vieme zo všetkých kontinentoch najmenej. Začneme “Úvod do Afriky – krátka história”, kedy čitateľ dostane základnú kostru dejín Afriky

Čierny kontinent je miesto, kde sa zrodil človek. V roku 1974 znela archeologickým táborom pieseň od Beatles „Lucy in Sky with Diamonds“, keď paleontológ Donald Johanson narazil v regióne Afar v dnešnej Etiópii na najstaršie kostrové pozostatky. Pred 3,2 milióna rokov sa prechádzal najstarší predchodca človeka práve po dnešnej Etiópii. Ak by sme prijali pohľad historikov, tak Afrika je najdlhšie obývaný kontinent na svete a naše korene musíme hľadať tam.

V období, keď sa tvorila ľudská civilizácia a vznikali prvé staroveké štáty, jeden z najvýznamnejších štátnych útvarov vznikol pri Níle, jednej z najdlhších riek na svete. Staroveký Egypt bol nielen jedným z najstarších štátnych útvarov, ale aj štátom, ktorý dokázal najdlhšie existovať. Popri gréckej či rímskej kultúre ovplyvnil vtedajší známy svet. Rím ho dokonca považoval za najdôležitejšiu obilnicu a klenot medzi všetkými provinciami.

Severná Afrika, ktorej dejiny sa  spájali s európskou civilizáciou, bola neskôr objektom arabských výbojov a šírenia islamskej viery. Arabi sa zaujímali hlavne o vtedajšie prírodné bohatstvo, ktoré tu bolo väčšie ako v európskych krajinách. Nielen Egypt, ale aj dnešné Alžírsko sa považovalo za veľmi úrodnú oblasť.

Úvod do Afriky - krátka história
Najzachovalejšie rímske pamiatky v Alžírsku

Arabské výboje mali ďalekosiahle dôsledky na ďalší vývoj v severnej Afrike. Vytvorili tu vládu svojho politického systému a rozšírili islam ako štátne náboženstvo. Úplne odlišne prebiehal vývoj v Etiópii, ktorá už bola kresťanským štátom. Iné štáty v Afrike sa vyvíjali pomalšie aj preto, že medzi vyspelým severom prepojeným s ďalšími veľkými civilizáciami a spodnou časťou Afriky ležala Sahara. 

Až do 15. storočia bola Afrika pre stredoveké európske štáty viac-menej neznáma. Kým existovala hodvábna cesta z Ríma do Číny po súši, nikto nemal v úmysle objavovať nové končiny. Rozpínajúca sa Osmanská ríša postupne zaberala cesty obchodníkov, a to malo za následok, že štáty ako Portugalsko a Španielsko začali hľadať nové cesty do Číny. Španieli sa vybrali cez Atlantik a objavili dnešnú Ameriku, Portugalci putovali na juh popri africkom pobreží.

Po roku 1460 portugalské lode objavovali pobrežie dnešného štátu Sierra Leone. V roku 1482 sa Portugalci dostali do styku s ríšou Kongo. Bartolomeo Diaz v roku 1488 preplával okolo najjužnejšieho cípu Afriky do oblasti Indického oceánu, Vasco da Gama doplával v rokoch 1497 – 1498 východoafrické pobrežie a dostal sa do Indie. Na pobreží sa stavali pevnosti, ktoré nemali len chrániť malé kolónie Európanov, ale slúžili aj ako stanice pre zásobovanie. Pri pevnostiach sa pestovali tradičné plodiny, na ktoré boli Portugalci zvyknutí. Ak by ste dnes cestovali po západnom pobreží, ešte vždy natrafíte na starých kamenných strážcov v prírodných zálivoch. Najkrajšie pevnosti nájdete v Maroku, Senegale, ale aj v Ghane či Angole.

Úvod do Afriky - krátka história
Pevnosť v Alexandrii

V tomto období odštartoval obchod s otrokmi, o ktorých začal byť veľký záujem. Nielen u nás v Európe, ale aj na novoobjavenom kontinente Amerika. Systém fungoval tak, že miestni africkí vládcovia, ktorí žili v blízkosti spomínaných pevností, vymieňali svojich vnútrozemských afrických protivníkov do portugalského zajatia. Za otrokov získavali väčšinou vyradené zbrane, ktoré im poskytovali vojenskú výhodu a prevahu.

Otrokov dovážali najprv do Portugalska a následne do iných európskych krajín, kde sa stali symbolom prepychu majiteľa a raritou na šľachtických a kráľovských dvoroch.

Tu sa dostávame k tomu, ako týchto otrokov prevážali. Ešte aj dnes tento pôsob prepravy vyvoláva u miestneho obyvateľstva hnev a hrôzu. Učitelia vysvetľujú v bývalých pevnostiach, ktoré sú dnes našťastie múzeami, svojim žiakom, že lode boli pomerne malé. Na každého otroka pripadal priestor 180 x 40 cm, na ženy a deti ešte menej. Straty na životoch počas dopravy boli šialené. Podľa údajov z 18. storočia na francúzskych lodiach umieralo 15 % dopravovaných otrokov, na britských a holandských 18 %, na portugalských lodiach najprv 15 %, neskôr 25 až 30 % otrokov

Obchod s otrokmi mal vážne následky pre ďalší vývoj domorodých kmeňov v Afrike. Aj keď neexistujú presné údaje,  zo záznamov, ktoré sa nám dostali do rúk, vieme, že v 15. a 16. storočí bolo z Afriky legálne deportovaných 275-tisíc Afričanov, v 17. storočí milión 350-tisíc, v 18. storočí 6 miliónov, v 19. storočí (do roku 1870) milión 900-tisíc Afričanov. Celkovo vyše 9,5 milióna ľudí. Pritom sa neuvádzajú údaje o počtoch tých Afričanov, ktorí zahynuli počas transportu. V niektorých publikáciách nájdete údaj 13 miliónov.

A prečo otrokov vyvážali do Ameriky? Dôvod bol jednoduchý. Keď prví Európania priplávali do Nového sveta, priniesli aj naše choroby. Európska civilizácia prešla rôznymi morovými epidémiami, ktoré jej však poskytli veľmi silnú imunitu. Indiánske národy naše choroby nepoznali a boli voči nim bezbranní. Preto ich obyčajná chrípka kosila nie v tisícoch, ale v miliónoch. Napríklad na karibských ostrovoch zomrelo až 95% pôvodného obyvateľstva a neostal nikto, kto by pracoval v španielskych a portugalských kolóniách. Preto sa pozornosť obrátila na Afriku, kde boli černosi nielen fyzicky silnejší, ale ich ani nekosili naše choroby. Tu máte aj vysvetlenie, prečo je toľko černochov na americkom kontinente. Títo černosi si so sebou priniesli zvyky, ktoré kresťanskí misionári nedokázali potlačiť. Veľmi ma baví, keď prídem na Kubu alebo na Haiti či do Brazílie a objavujem tu jednotlivé západoafrické zvyky a tradície.

Až do 19. storočia sa takmer žiadna európska krajina výrazne neprebila do vnútrozemia Afriky. Všetci ostávali viac-menej na pobreží. Dôvod? Choroby. Napriek tomu, že malária bola v tom období veľmi rozšírená aj v Európe, tá africká bola predsa len agresívnejšia. K tomu si prirátajte divoké zvieratá, neexistujúce mapy a národy či kmene, ktoré nechceli mať s vonkajším svetom nič spoločné. Všetko sa to zmenilo, keď postupne nastúpila industrializácia. Anglicko, ale aj Francúzsko, Nemecko, Belgicko a ďalšie krajiny potrebovali na rozvoj priemyslu suroviny, na ktoré bola Afrika bohatá až až. Začali sa zakladať rôzne spolky, ktoré vyhlasovali súťaže pre novodobých dobrodruhov. Kto prvý prejde krížom cez Afriku? Kto objaví bájne Timbuktu? Dá sa cez rieku Kongo dostať na východné pobrežie Afriky? To boli väčšie výzvy ako tá, kto objaví najvyšší vrch sveta.

V 19. storočí prenikali Briti cez Saharu na dolný tok Nigeru. Nemec Heinrich Barth v rokoch 1850 – 1855 doputoval do Sudánu, francúzski cestovatelia od Senegalu k Nigeru. René Caillié prešiel v rokoch 1827 – 1828 z Guiney do Timbuktu a odtiaľ cez Saharu do Tangeru.

Asi poznáte meno cestovateľa a dobrodruha Davida Livingstona, ktorý vyše 30 rokov skúmal povodie Zambezi, prešiel naprieč Afrikou z Luandy do Mozambiku, púšťou Kalahari, objavil jazero Ňasa, dnešné Malawi – a preskúmal horný tok rieky Kongo. Jeho dobrodružné cesty vyvolávali vo vtedajšej Európe značný záujem a podnietili ďalších cestovateľov, aby sa vydali do vnútrozemia Afriky.

Títo objavitelia boli v niečom blázni. Nevedeli, čo ich čaká, či ich niečo nezožerie, či sa vrátia domov zdraví. Jedinou odmenou im bola vzdialená sláva, ktorú si niektorí z nich ani nedokázali užiť. Putovali krajinou niekoľko mesiacov a rokov. Nevedeli, čo je za rohom, za kopcom či riekou. Nevedeli, či zomrú na uštipnutie komára alebo nebezpečného hada. Nebáli sa ani tak smädu ako etník, ktoré ešte nevideli žiadneho bieleho človeka. To boli pre mňa skutoční cestovatelia a objavitelia.

Dobrodruhovia prenikali do vnútrozemia čierneho kontinentu pod vlajkou svojej krajiny. Vztyčovali vlajky na kopcoch, sútokoch dravých riek či v nejakej zabudnutej dedine. Afrika sa dostávala do hladného hľadáčika Európy. 

Ak sa v roku 1879 mapa európskeho koloniálneho panstva v Afrike v porovnaní s rokom 1815 podstatne nezmenila, v roku 1900 bol takmer celý africký kontinent s výnimkou Etiópie, Libérie a Maroka rozdelený medzi sedem európskych koloniálnych mocností, ktoré sa v Afrike snažili získať čo najväčšie územie. Od berlínskej konferencie v rokoch 1884 až 1885 sa kontinent rozdelil medzi Veľkú Britániu, Francúzsko, Nemecko, Portugalsko, Belgicko, Taliansko a Španielsko. Zostalo len zopár nezávislých pôvodných afrických krajín ako Etiópia či Libéria.

Úvod do Afriky - krátka história
Afrika v čase kolonializmu

Rok 1960 bol pre Afriku zlomový. Až 18 krajín získalo nezávislosť od svojich  európskych pánov a tešilo sa z nadobudnutej slobody. Problémom celej Afriky je však to, že hranice medzi jednotlivými krajinami nezodpovedajú historickej skúsenosti; boli nakreslené len tak. Preto má mnoho krajín hranice podľa pravítka, zatiaľ čo naše európske hranice sa tvorili nielen podľa historickej skúsenosti, ale aj podľa toho, kde aké etnikum žilo. Európske mocnosti pospájali národy, ktoré nikdy spolu nežili a dali im pomenovanie, ktoré nikdy nepoužívali. Napríklad v Nigérii žije vyše 250 etnických skupín, podobne to má spomínané Kongo. Sú to umelo vytvorené štáty, ktoré stále bojujú so svojimi historickými neduhmi. Tie si viac-menej ani sami nespôsobili. Je to podobné, akoby stále existovalo Rakúsko-Uhorsko, museli by ste sa učiť po maďarsky a politici by vám hovorili, že nie ste Slovák, ale Uhor. Asi by vám to nebolo príjemné. Niekto môže povedať: Tak nech sa rozídu a bude pokoj. Nuž taký bezproblémový rozchod v celej ľudskej histórii má len Švédsko s Nórskom v roku 1905 a Slovensko s Českom v roku 1993. Žiaden iný národ sa nevedel rozdeliť bez rinčania zbraní. A keď vypukne v Afrike vojna, nastane chaos. Niekoľko storočný európsky vývoj nemôže tento kontinent preskočiť za pár desiatok rokov. Napriek tomu je Afrika čoraz pokojnejšia a bezpečnejšia. Chce to len čas a nezasahovanie do ich vnútorných záležitostí, ktoré sa stále riešia. Vidím to hlavne na Číne, ktorá sa stáva novodobým ekonomickým kolonizátorom.

Čína je hladná po surovinách rovnako ako európske mocnosti v 19. storočí. Napríklad Kongo, ktoré patrí medzi najbohatšie krajiny na svete, čo sa týka nerastných surovín, ale je v prvej desiatke najchudobnejších krajín, si čínske spoločnosti „rentujú“. V nestabilnej krajine stačí dať úplatok miestnemu politikovi a za pár drobných získajú suroviny, na ktorých neskutočne zbohatnú. Ale to je už iný príbeh.

Máte otázky na článok “Úvod do Afriky – krátka história”? Dajte do komentu a radi odpovieme.

Zaujímajú vás geografické zaujímavosti? Prečítajte si zaujímavý článok tu.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.