Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti

“O päť minút po vás príde čierny Lexus. Prajem vám pekný deň,” oznámi pani z centrály taxislužby.

“Príde niečo čierne,” stihnem povedať kamarátovi a už si balíme posledné veci v kyjevskom byte pred odchodom na letisko. Je rok 2008, Lexus som dovtedy nikdy nevidela. V ukrajinskej metropole na chodníkoch parkujú Mercedesy, možno aj Lexusy. Šoférujú ich mladí chlapci pod dvadsať, ktorí si pred nástupom do auta vždy zafajčia a tuho odpľujú. 

Wasabi v Karpatoch

V centre Kyjiva sa začali rojiť ako huby po daždi štýlové pivárne, jazzbary a predajne luxusného oblečenia. Značky, ktoré som v tom čase videla len v Prahe na Parížskej. V tých najobyčajnejších mestských potravinách ste si nevedeli vybrať z množstva cestovín, čerstvých rýb, pív, či čokolády. Mega-, super-, hypermarkety boli nová norma. Norma, ktorej turisti a miestni ťažko uverili, ale ľahko si na ňu zvykli. Nová Ukrajina, o ktorej moji známi na Slovensku netušili. Život na východ od Michaloviec sa v predstavách nejedného Slováka zastavil v 80. rokoch. 

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Ráno v Kyjeve

Už to však nebola Ukrajina, kde sme v roku 2001 na stáži v Kyjeve kupovali vodku lacnejšiu ako chlieb. Nebola to ani Ukrajina, kde sme si v Karpatoch koncom 90. rokov vyberali na obed v potravinách medzi dvoma druhmi rybacej konzervy.

Nič iné nemali. Toto už bola Ukrajina, kde ste našli skvelý jazz, reštaurácie, kde varili tradičné jedlá a nikto sa nebál povedať, že je to ukrajinský a nie ruský boršč a varenyky.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Stále tá istá Ukrajina

Krajina, kde režiséri začali točiť filmy aj o dovtedy tabuizovaných témach a je to tak dodnes. Mladí aj starší literárni rebeli, ktorí kritizovali štát, zasypali pulty kníhkupectviev, kde sa tiež začali kopiť ukrajinské preklady svetovej klasiky.

Nové vydania dejín Ukrajiny šli na dračku. Toto bola Ukrajina, kde si miestni chodili so zadosťučinením fotiť žeriavy, ktoré odnášali sochy Lenina do večných lovíšť a spievala sa pri tom ukrajinská hymna. 

Krajina, kde boli aj dedinské potraviny zásobené sušienkami, paštétami, čerstvým chlebom, čo už nebol na prídel, zaváraninami, malinovkami a solenými tyčinkami s príchuťou wasabi. Všetko Made in Ukraine. Ukrajinské etno bolo “in” a vyšívané blúzky, tričká s etno motívmi a design s ukrajinskou tématikou ste zrazu videli v každom obchode so suvenírmi. Éra matriošiek skončila.

Pred potravinami v Dzembroni

Silný dopyt, silné taktiky

Ešte nie tak dávno sa do Ukrajiny chodilo len na otočku. Nakúpiť lacné záclony, vetrovky, koberce a cígy. Tabakom, ktorý by dnes sotva prešiel európskou kontrolou, boli zásobení na Šariši mnohí.

Ukrajinky na hraničných priechodoch po výstupe z autobusov zázračne “priberali” do hranatých foriem. Pod vetrovky, do nohavíc aj do podprseniek si nadžgali kartóny s cigaretami. Osemhodinové čakanie na hranici nikdy nebolo nuda. Do hry “chytia nás-nechytia nás” skúsené pašeráčky zapájali aj vás.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Karpaty

Keďže zákon povoľoval prevoz jedného kartónu na osobu, svoj tovar sa snažili rozdeliť medzi cestujúcich. Ak ste odmietli, pár kartónov vám nenápadne šupli pod sedadlo, zatiaľ čo ste nič netušiac colníkom s otvoreným kufrom na kontrole tvrdili, že nefajčíte, nepijete, a domov si veziete len ukrajinské knihy, chalvu a čokoládu.

Nevidím, nepočujem

Ukrajina je už dlhé roky pre Slovákov neviditeľná. Niečo ako najmladší člen 6-člennej rodiny. Viete, že je tu, ale často naň zabudnete. Kým niečo nevyvedie či nepotrebuje vašu pomoc. Alebo aspoň pozornosť.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Ulice v Ľvove

Ukrajina bola a je susedka, s ktorou toho veľa spoločného mať nechceme. Až tak, že sme nie tak dávno v správach v rubrike “počasie u našich susedov” spomenuli hlavné mestá Čiech, Poľska, Rakúska, Maďarska a … Mukačevo. Chcem uveriť tomu, že redaktori štátneho rádia mali len menší problém s geografiou.

Jeden zo siedmych divov Ukrajiny. Kamjanec Podiľský.

Či je dnes situácia o niečo lepšia, posúďte sami. Koľko informácii ste v poslednom čase zachytili o otvorení hraníc s Ukrajinou v porovnaní s inými susednými štátmi?  Mediálnych lapsusov na adresu Ukrajiny by sa našlo viac.

Niekedy v roku 2005-2006 v jednej zo svojej show Boris Filan poznamenal, že v Ukrajine je taká bieda, že tam nemajú ani toaletný papier a olej. Ťažko povedať, aké obdobie mal pán Filan na mysli, ale bolo 21. storočie a Ukrajine spomenuté komodity veru nechýbali. V tom čase sa náhodou cez Prešov, kde som v tom čase žila, vracal z Mukačeva do Prahy kamarát Olexa. Poprosila som ho, či by mi pred cestou nenakúpil.

Pasáž. Odesa

Pánovi Filanovi som tak mohla poslať list, voňavý toaleťák s kvetinkovou potlačou a etiketu slnečnicového oleja vyrobeného v Ukrajine. Či balík dorazil k adresátovi netuším, ale ak by niekto znova zapochyboval o kvalite či dostupnosti tovaru u susedov, prosím, kontaktujte Olexu, alebo sa skočte pozrieť do obchodov v Užhorode. Hoc aj na otočku.   

Na víkend, ale bez nákupov

Rok 2005. Šiesty najmladší člen povyrástol, už aj rozpráva. Prehliadnuť ho je nemožné. Hlavne po Oranžovej revolúcii. Východný sused ruší Slovákom víza, na návštevu stačí pas. Ukrajina to v turizme riadne “roztočila”, a v roku 2008 mala rekordných 25 449 000 turistov. Číslo nad 20 miliónov si držala do roku 2013. Po vojnových nepokojoch v roku 2014 sa sem vybralo len 12 712 000 cestovateľov, z toho 416 158 Slovákov. (Zdroj: World Tourism Organisation).

Ľviv z radničnej veže

17. december 2016. Deň, kedy sme si “neviditeľného člena rodiny” začali všímať ešte viac. Wizzair otvoril linku Bratislava-Kyjiv. O dva roky neskôr, 30.10.2018, do mesta Ľviv, a o rok na to, 3.11.2019, do Odesy.

Z Budapešti a Viedne sa do Záporožia či Charkiva dostaneme pod 30 eur.

Kyjiv, Ľviv, Odesa z letiska M. R. Štefánika aj za 15. Pätnásť!

Jednodňové rýchle nákupy v Užhorode sme vymenili za víkendové prehliadky Kyjivo-Pečerskej Lavry, Schodov Potemkina a višňový likér na námestí vo Ľvove, kde sa večer tancuje pred radnicou tango. Ak vymákneme predĺžený víkend, stihne sa aj Černobyľ.

Pozrieť si populárne miesta a pridať k tomu aj menej známy Kamianec-Podiľský, Charkiv, či Slavutyč by bolo ideálne. Nie na odškrtnutie si “bol/a som, videl/a som”. Skôr preto, aby sme zažili aj inú než len romantickú či tragickú podobu Ukrajiny.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Kaňon rieky Smotryč

Pekné, ale nudné

Riziko, že odtiaľ odídeme s pocitom, že Kyjiv je príliš turistický a Ľviv je nová Praha, je dnes reálne. Akosi sa nám začínajú máliť historické pamiatky, dobrá káva i upravené parky.

Cestovateľské trendy v Ukrajine sa menia. To, čo sme dlhé roky mali za “zastaralé”, dnes fičí, a my chceme byť pri tom. Hľadáme retro hostely so socialistickou tématikou, prepadne nás mierna eufória, keď zazrieme na budove či starom transparente kosák s kladivom. Nostalgia, ktorá nám nepatrí, a predsa sa jej chceme nabažiť.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Jedno z mnohých ihrísk. Slavutyč

“Dark tourism” k Ukrajine patrí a je to v poriadku. Do momentu, kedy si zabudneme spojiť symboly a miesta s ich príbehom. 

V Čornobyľskej zóne som stretla Brazílčanku, ktorá si vzala päť dní dovolenky, len aby navštívila Čornobyľ. Z Brazílie. Prečo? “Lebo ma to zaujíma,” bola jej odpoveď.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Vitráž v bývalej kaviarni. Prypiať

Ako hovorí Peter Hohenhaus, ktorý stojí za projektom dark-tourism.com, motivácie, prečo ľudia cestujú na podobné miesta sú rôzne. “Môže byť čiste edukačná [motivácia], alebo vyslovene voyeurská. Iní pripisujú miestam [dark turizmu] viac filozofický význam.”

Nech je náš motív návštevy miest s tragickou minulosťou alebo pekných zrenovovaných námestí akýkoľvek, robiť si obraz o celej krajine len na základe návštevy 1-2 miest férové veľmi nebude.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Zališčiky

Hlavne preto, že Ukrajina sa zo všetkých síl snaží ukázať svetu svoju aktuálnu podobu. Na svetových veľtrhoch turizmu vás ukrajinskí delegáti pozývajú na hory, hrady, do viac i menej populárnych miest. Z boľavej minulosti tu nerobia lacnú reklamu.     

“Je to tam také ozajstné.”

Ozajstné alebo “retro”? Ukrajinský vidiek, mestá, kde sa zastavil čas, a kde môžeme mať pocit, že niekto za rohom točí Pelíšky, nás priťahujú, hoci sami nevieme prečo.

Ozajstné však nemusí znamenať len dedinské, post-socialistické a také, čo neprepadlo globalizáčným trendom. Ozajstné sú v Ukrajine aj novodobé edukačné projekty, moderné produkty, dizajn či architektúra.

Centrum v meste Černivci

Veľa sa o nich v nehovorí, ale existujú a zaslúžia si pozornosť. Ak neviete, kde začať, veľmi odporúčam project Ukrainer a ich reportáže a videá. Ťažko nájdete niekoho, kto zachytí súčasnú ukrajinskú kultúru a neobjavené miesta lepšie ako oni.

Ukrajina nepotrebuje reklamu boľavej minulosti
Múzeum v Charkove

Nekončí to Záporožcom 

Do Ukrajiny som prvýkrát cestovala pred 40 rokmi. Mala som tri mesiace, a moja mami ma vzala k svojim rodičom na návštevu. Novorodenecké obdobie si nepamätám, ale spomienky na cestu vlakom  do Ukrajiny o päť rokov neskôr nevymizli.

Moment, kedy sa ma prísna colníčka vo vyblednutej uniforme pýta, či je moja mama moja mama, aby som náhodou nebola jednou z pašovaných detí v štatistikách, si pamätám dodnes.

Pani Marija. Karpaty

Ulice Ľvova a okolia sme brázdili s dedkom v béžovom Záporožcovi, neskôr zelenej Nive, a s ujom v čiernom VW. Pamätám si na sochu Lenina pred ľvivskou operou, rovnako ako upravené námestie bez neho.  

Vytesňovať minulosť je zradné, ale ešte zradnejšie je žiť s pocitom, že časy minulé by mali pretrvať v Ukrajine dodnes, lebo inak je to len ďalšia krajina podobná tým na západe.

Nie je to tam dokonalé. Ani zďaleka. Pripravte sa na to, že do niektorých odľahlých miest v ukrajinských horách sa dostanete jedine po svojich, stopom a zastaviť vám môže aj voz s teliatkom. Ale nebuďte prekvapení z toho, ak si vás v meste vyzdvihne taxikár s čiernym Lexusom. Bude to tá istá Ukrajina.

Dzembroňa
Autorka
Ivana Grešlíková, dušou z východu, je na cestách od roku 2013. Slow travel, minimalizmus, príbehy obyčajných ľudí, čaj pu-erh a ázijský street food sú veci, ktoré ju robia šťastnou.
Bloguje na ivanagreslikova.com, v angličtine na nomadisbeautiful.com.
Aktuálne žije v Bulharsku. Jej cesty môžete sledovať na Instagrame, FacebookuYouTube.  

Hľadáš základný itinerár na Ukrajinu? Pozri sem




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.