Turkménsko alebo najväčšie stredoveké mesto v Strednej Ázii

Na hraniciach na nás čakajú autá a my sa vyberáme do sto kilometrov vzdialenej archeologickej oblasti, ktorú historici považujú za skvost. Že ste o Kuňji-Urgenč nepočuli? Ani sa nečudujem. Turkménsko je také uzavreté, že ani archeológovia sa sem nedostanú.

Celá krajina je zahalená neprekonateľným rúškom tajomstva. Aj keď som tu už po dvanásty raz, vždy nájdem niečo, čo ma prekvapí – a dalo by sa povedať, že aj šokuje. Ľudia tu na nás pozerajú ako na zázrak. Turistickou atrakciou sme vlastne my, a nie Turkmenistan. Zastavujú sa pri nás a s detsky nevinným výrazom nás žiadajú o spoločnú fotku. Ženy sa smejú, deti nechápavo pozerajú a muži s veľkými čiernymi baranicami nadšene fotografujú. Minule sa ma niekto spýtal, čo považujem v Turkménsku za najlepšie. Po dlhšom uvažovaní som vyhlásil, že miestni ľudia. Tí sa nám vryjú do cestovateľskej pamäti viac než pamiatky, ku ktorým smerujeme.

Kuňja-Urgenč, perla na Hodvábnej ceste

Kuňju-Urgenč postavili na križovatke dvoch hlavných karavánových ciest: severojužnej cesty z Perzie do Ruska a východozápadnej cesty medzi Čínou a Byzantskou ríšou. Sídlo postupne naberalo na význame, až sa v 10. storočí stalo hlavným mestom Chórezmskej ríše, ktorá pokrývala celú oblasť delty rieky Amudarja v severnom Turkménsku a západnom Uzbekistane.

Urgenč sa stal jedným z centier islamského sveta spolu s Bucharou a získal prívlastky „srdce islamu“ a „hlavné mesto tisíc múdrych mužov“. Na prelome tisícročí tu žili dvaja z najväčších perzských géniov všetkých čias, Al-Biruni a Avicenna. Za Kuňjou-Urgenč leží väčšina pozostatkov civilizácie Khwarezm v Karakalpakstane, kde môžete nájsť Zoroastriansku vežu. Džingischán zrovnal mesto so zemou v roku 1221 v krvavom masakre. Po dobytí Mongolmi v 13. storočí sa však mesto opäť stalo dôležitým obchodným centrom. Ibn Battúta opísal Urgenč v tom čase ako „najväčšie spomedzi tureckých miest so širokými ulicami a nádhernými bazármi“.

Urgenč bol opäť úplne zničený v roku 1388, tentoraz Amirom Timurom. To sa ukázalo ako začiatok konca. Keď sa smer toku Amudarje zmenil na severný, Urgenč prekonala Chiva ako nové hlavné mesto regiónu. Ľudia ho začali pomaly opúšťať. Kuňja-Urgenč bol v roku 2005 vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO.

Mesto zaujme najmä milovníkov archeológie. Vyčíňanie Mongolov a Timurových vojsk sa totiž výrazne podpísalo na súčasnom vzhľade mesta. Ak by niekto očakával, že to tu bude vyzerať ako v Samarkande, Buchare alebo v Chive, bude asi sklamaný. Lenže vy sa nedajte ovládnuť prvotným pocitom, ak si predstavíte, že toto bolo voľakedy jedno z najväčších miest sveta, že tu boli tie najlepšie školy a prechádzala tadiaľto známa Hodvábna cesta. Ja si napríklad užívam pocit, že sa prechádzam sám po tejto lokalite a pod nohami mi škrípu staré črepy z dávneho obdobia. „Ak má niekto šťastie, objaví mincu,“ oznamuje Oleg, ktorý nás sprevádza a ja si pomyslím, aké terno by bolo niečo také nájsť. Ani to nedopoviem a vážne objavujem starú mincu. „Môžem mať také šťastie?“ pýtam sa sám seba a naša skupina sa na mňa pozerá ako na výhercu miliónovej lotérie.

Obdivujeme staré mešity, hrobky, brány s islamskou výzdobou, až prídeme k najväčšiemu klenotu. Minaret Kutlug Timur patril kedysi medzi najvyššie minarety na svete, ťahal sa až do výšky 63 m. Dnes má o tri metre menej, ale stavba nás ohromila. Je neuveriteľné, že niečo také dokázali postaviť naši predkovia v 12. storočí.

Je však čas opäť nastúpiť do džípov. Vyberáme sa k ďalšej atrakcii, ktorú už viacerí z vás poznajú. Čaká nás Plynová diera alebo aj Brána do pekla, ktorá leží v strede Karakumskej púšte. Ale najprv treba prejsť sedemhodinovú cestu.