Transsibírska magistrála v rukách československých légií

Transsibírska magistrála v rukách československých légií

Každú sobotu vám na Travelistane prinesieme v spolupráci s www.historickarevue.com zaujímavú historickú tému, ktorá nám priblíži menej známe dejiny nášho sveta. Tentoraz na tému ,,Transsibírska magistrála v rukách československých légií“

„Všetko to, čo sa deje okolo, vyvoláva v nás obavy,“ priznal František Langer, jeden z československých legionárov, v týždenníku Čechoslovák z 23. júna 1917. „Bojíme sa o svoju slobodu, pretože vidíme, ako sa nám oslabené Rusko pred očami rozpadá.“ „Dobrý Bože, aká odlišná je táto krajina, o ktorej naše slovanofilské srdcia kedysi snívali,“ vyjadril sa neskôr už o sovietskom Rusku ďalší z legionárov Rudolf Medek. „V duši týchto ľudí vidíme nebo i peklo. Lásku bez medzí či hraníc a zároveň nenávisť a divokosť zvierat požierajúcich svoje mladé.“

Po boľševickom prevrate v Rusku v novembri 1917 a predovšetkým po Brest-litovskom mieri z 3. marca 1918 sa ocitli Česi a Slováci, organizovaní v československých vojenských jednotkách, v neľahkej situácii. Ich jedinou túžbou bolo opustiť krajinu, ktorá sa prepadala do čoraz väčšieho chaosu a bojovať na západnom fronte po boku dohodových spojencov. Do cesty sa im však postavil nový boľševický režim, ktorý považoval cudzích a disciplinovaných vojakov za potenciálnu hrozbu.

Odovzdajte zbrane!

Nové sovietske vedenie v Rusku vydalo 14. marca 1918 za prítomnosti V. I. Lenina rozhodnutie, ktoré umožňovalo prechod československých légií naprieč celou Transsibírskou železnicou z Ukrajiny až na pobrežie Tichého oceánu, do Vladivostoku. Ďalší z predstaviteľov novej boľševickej vlády Lev Trockij však vtedy protestoval. Dúfal totiž, že československých legionárov nejakým spôsobom ešte využije na podporu a upevnenie nastupujúceho režimu. Pre boľševikov, ktorých moc bola v Rusku naďalej vratká, predstavoval totiž dodatočnú komplikáciu aj fakt, že Moskva v tom čase ešte neovládala všetky lokálne soviety.

Miestny soviet v Kursku, teda v prvom väčšom ruskom meste, do ktorého legionári vstúpili, žiadal, aby Česi a Slováci odovzdali svoje zbrane. Jeden zo zástupcov Tomáša G. Masaryka, pridržiavajúc sa jeho požiadavky na politiku neutrality v ruských záležitostiach a so želaním vyhnúť sa otvorenej konfrontácii, napokon súhlasil a odovzdal boľševikom 21-tisíc pušiek, 1 080 000 nábojov, 216 guľometov, 44 kanónov, päť nákladných vagónov, šesť automobilov, štyri lietadlá a 3 500 koní – tento arzenál vtedy predstavoval hodnotu za viac ako miliardu rubľov. Legionári si ponechali len desať pušiek na každých sto mužov.

Transsibírska magistrála v rukách československých légií

Krátko po tom, ako sa v polovici marca Lev Trockij objavil v Moskve, aby sa ujal úradu komisára vojny, prišiel z omského sovietu ďalší príkaz – tentoraz požadoval už aj zastaviť všetky legionárske vlaky. Vychádzal z obavy, že „Čecho-Slovákov by mohli použiť kontrarevolucionári a imperialisti proti sovietskej vláde“. Tieto udalosti napomáhali k šíreniu obáv a nedôvery medzi legionármi.

Vlaky sa znova pohli až 26. marca na základe telegramu Josifa Stalina. Ten stanovil, že na každý vlak so 600 mužmi si môžu légie ponechať 168 pušiek a jeden guľomet. Všetku zostávajúcu výzbroj mali ponechať v meste Penza (zhruba 600 km juhovýchodne od Moskvy). Po odovzdaní zbraní sa aj napriek prehliadkam vlakov niekoľkým mužom podarilo vo vagónoch skryť aspoň malé množstvo pušiek a ručných granátov. Boľševici sa však sústredili aj na samotné posádky vlakov. Hádkami, podplácaním či hrozbami sa snažili presvedčiť legionárov, aby sa k nim pridali. Veľký úspech vo svojom regrutačnom úsilí však nedosiahli ani samotní českí boľševici.

Aj táto tzv. penzská dohoda mala krátku platnosť. Vlaky, ktoré odovzdali výzbroj v Penze, museli zastaviť v Samare, kde od nich žiadali ďalšie zbrane. Táto scéna sa opakovala aj v Ufe a ďalších mestách pozdĺž celej trasy. Na západ, teda opačným smerom, ako sa uberali légie, po celý čas smerovali vlakové súpravy s vracajúcimi sa vojnovými zajatcami vernými Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. To zvyšovalo podozrenie, že boľševici konajú proti dohodovým Spojencom a že sú dokonca schopní odovzdať legionárov úradom vo Viedni alebo v Berlíne. Česi a Slováci preto viedli medzi sebou stále nahnevanejšie debaty o tom, či nie je lepšie vziať situáciu do vlastných rúk.

Aj trpezlivosť má svoje hranice

Začiatkom apríla po tom, ako prišli o život traja japonskí obchodníci, sa pri Vladivostoku vylodilo 500 japonských a 50 britských ponoriek, aby ochránili svojich občanov a diplomatov. Moskva spanikárila a znova vydala príkaz zastaviť vlaky s légiami. Legionárom už dochádzala trpezlivosť a bez ohľadu na názor Československej národnej rady alebo Spojencov sa začal rodiť ich vlastný plán. Hoci 12. apríla sa mohli vlaky znova pohnúť, vodcovia 1. divízie československých oddielov zvolali na 13. apríla 1918 tajné stretnutie, kde sa uzniesli, že už nebudú súhlasiť s odovzdaním ďalšej výzbroje, dokonca sa späť zmocnia svojich zbraní a munície odovzdaných v Penze a zabezpečia si všetky lokomotívy a zásoby paliva pozdĺž železničnej trate až k Tichému oceánu.

O niekoľko dní neskôr Kremeľ opäť vystrašili správy o ďalších nepokojoch. Na celej Sibíri bolo 17. apríla vyhlásené stanné právo a o štyri dni neskôr bol postup légií opäť zastavený. Od Penzy, ktorá leží na západ od Uralu a len pár sto kilometrov juhovýchodne od Moskvy, až po Vladivostok na brehu Tichého oceánu sa zastavilo všetkých 70 – 80 vlakov, ktoré uviazli na trase dlhej takmer 5-tisíc míľ – je to zhruba vzdialenosť ako medzi New Yorkom a Honolulu. Celková sila légií sa v tejto dobe zvýšila zrejme až na 50-tisíc mužov, s najväčšou koncentráciou legionárov pri meste Penza (8-tisíc, pričom veľa z nich sa nachádzalo stále západne od tohto najzápadnejšieho bodu), ďalších 8 800 v okolí Čeľjabinska, 3 830 v blízkosti Novosibirska a 15-tisíc vo Vladivostoku alebo blízko neho. Berúc do úvahy počet mužov a obrovskú vzdialenosť, každú jednu míľu mohlo kontrolovať najviac desať Čechov a Slovákov.

Legionári chceli odpovede, potrebovali zbrane a túžili po odchode z Ruska. I keď sa museli deliť iba o malé množstvo revolverov, pušiek a granátov, morálka bola vysoká. Mužstvo pravidelne cvičilo a udržiavalo sa v telesnej kondícii, všetci sa bez výnimky oslovovali „bratia“. Ich disciplína, neustála pripravenosť a zúrivá oddanosť voči sebe navzájom naháňala boľševikom hrôzu.

Incident, ktorý všetko spustil

Medzitým vlaky s nemeckými, rakúskymi a maďarskými vojnovými zajatcami nepretržite prúdili na západný front, zatiaľ čo v staniciach sa hromadili vlaky s legionármi. Americký zamestnanec YMCA Kenneth D. Miller, ktorý cestoval s légiami, si v denníku poznamenal: „Pretože sa to odohrávalo práve v čase [máj 1918] veľkej nemeckej ofenzívy na západnom fronte, bolo jasné, že týchto zajatcov posielali domov so súhlasom Sovietov, aby posilnili armády Centrálnych mocností… Každý takto zaplnený vlak znamenal pridanú silu Nemecku a nebezpečenstvo pre Spojencov a českú vec.

Práve v tejto výbušnej situácii vyhodil 14. mája jeden maďarský zajatec z vlaku kovový predmet, ktorý jednému z Čechov spôsobil vážne zranenie hlavy. Nasledovala zúrivá reakcia legionárov, hrozby a hádku vystriedala násilná šarvátka, ktorá skončila smrťou útočníka, zabitého legionármi.

Ako každé mesto alebo mestečko, aj Čeľjabinsk spravovala boľševická rada – soviet. Čeľjabinský soviet dostával príkazy z Moskvy telegrafným káblom, ktorý kopíroval transsibírsku železnicu. Obsluha telegrafu sa nachádzala vždy na železničnej stanici, preto ten, kto kontroloval železnicu, ovládal aj telegraf a telegrafné stanice. A ten, kto mal pod kontrolou železnicu a telegraf, ovládal väčšinu Sibíri.

Čeľjabinský soviet v odpovedi na tento smrteľný incident rýchlo ustanovil trojčlennú komisiu, aby vyšetrila, čo sa stalo a kto je za to zodpovedný. Soviet si vypočul svedectvo maďarských zajatcov, v ktorom priznali, že jeden spomedzi nich, práve ten, ktorého zabili legionári, začal hádku. Hneď potom boli bez zdržania prepustení. Maďari sa vrátili na železničnú stanicu, odkiaľ ich vlak odišiel ešte ten večer. Potom si komisia dala predviesť 10-člennú československú hliadku. Aj keď týchto vojakov mali pôvodne vypočuť len ako svedkov, namiesto toho boli uväznení. Keď sa ani po dlhých hodinách nevrátili na stanicu, vybrali sa do mesta dvaja vyslaní československí dôstojníci, aby žiadali ich prepustenie. Aj tí však skončili vo väzení.

Transsibírska magistrála v rukách československých légií

Jednotky boli úplne vyburcované a žiadali rozhodný čin,“ povedal seržant Gustav Bečvář. Úloha viesť ich pripadla mladému ruskému dôstojníkovi, podplukovníkovi Sergejovi Vojcechovskému, veliteľovi čeľjabinských legionárov. Na železničnej stanici zmobilizoval 17. mája tri tisícky legionárov, kde obsadili telegrafný úrad. Na peróne rozdali mužom zásobu pušiek a revolverov a dva prápory sa rýchlo vybrali na pochod po špinavej ceste vedúcej k mestu, kam dorazili okolo šiestej večer. Za cenu potýčok a streľby z ručných zbraní prebrali rýchlo kontrolu nad kľúčovými križovatkami, prerušili telefonické linky, odzbrojili prekvapené boľševické hliadky a oslobodili svojich uväznených druhov. Vtrhli aj do mestskej zbrojnice, kde ukoristili okolo 800 pušiek a dva guľomety. Pri streľbe zahynuli traja Česi a dvaja boli zranení. Na strane boľševikov nebola ani jedna obeť, pretože legionári mali striktný príkaz strieľať iba v krajnom prípade. Konflikt sa ešte Čechoslováci snažili zmierlivo urovnať. Napriek vlastnému nedostatku výzbroje vrátili 18. mája legionári ukoristené zbrane a po meste rozmiestnili odkazy, že nie sú proti sovietskej vláde. Tak skončil 18. mája incident, ktorý sa mohol poľahky vymknúť spod kontroly. Nakoniec sa tak aj stalo.

Trockého hystéria a československý odpor

Správy z Čeľjabinska spôsobili v Moskve hysterickú reakciu. Trockého zástupca 20. mája telegraficky tlmočil rozkaz všetkým sovietom pozdĺž železnice, aby hoci aj použitím sily dostali légie z vlakov a vytvorili z nich pracovné prápory alebo ich začlenili do Červenej armády. Trockij si však neuvedomil, že tým, že Čechoslováci prevzali kontrolu nad čeľjabinskou stanicou, mali v rukách aj telegraf. Takto vlastne nevedomky legionárov varoval a tí sa mohli vopred pripraviť na boj.

V tom istom čase prichádzalo do Čeľjabinska asi 120 delegátov dlho plánovanej legionárskej konferencie. Na rozhodujúcom stretnutí 23. mája 1918 jej predseda František Richter práve hovoril k delegátom, keď do miestnosti náhlivo vošiel posol a rozrušený mu odovzdal nejaké dokumenty. Keď ich Richter prebehol očami, vstal a nahlas prečítal zhromaždeným Trockého telegram z 20. mája, čo neskôr opísal nasledovne: „Keď som dočítal, nastalo hrobové ticho, delegáti čakali na moje komentáre k telegramu. Povedal som toto: »Bratia, na tento príkaz máme iba jednu odpoveď – našich zbraní sa nevzdáme! Ak ich chcete, príďte a vezmite si ich!« Miestnosť zaplnil neopísateľný krik: »Príďte a vezmite si ich!«

Legionári kričali čoraz hlasnejšie, spomína Richter, vstávali zo stoličiek a kliali. Zrazu miestnosť stíchla. Bez akýchkoľvek zábran muži začali spievať. So slzami v očiach, so zaťatými päsťami začali nôtiť slová piesne, ktorá ich mala sprevádzať počas celého sibírskeho putovania a neskôr sa stala národnou hymnou Československa: Kde domov můj? Stalo sa tak 23. mája 1918, teda presne v deň 300. výročia Pražskej defenestrácie.

Kongres Československých armádnych síl prijal rozhodnutie odporovať sovietskemu režimu. Trockij si definitívne zabuchol dvere pred možnosťou dosiahnuť dohodu s legionármi vydaním ešte drastickejšieho príkazu z 25. mája:„ Každý ozbrojený Čecho-Slovák nájdený na železnici bude na mieste zastrelený. Každý obsadený vlak, v ktorom sa nájde čo i len jeden ozbrojený muž, bude vyprázdnený a vojaci budú internovaní v zajateckom tábore.

Légie si zvolili nových veliteľov. Rus, ktorý oslobodil Čeľjabinsk, podplukovník Vojcechovský bol vymenovaný za veliteľa miestneho vojska s 8 800 mužmi. Ďalšie tri veliteľské posty boli zverené mladším českým dôstojníkom. Poručík Jan Syrový získal velenie nad legionármi západne od Omsku, kapitán Radola Gajda velil najdlhšiemu úseku transsibírskej železnice od Novosibirska po Vladivostok, ktorý okupovalo 18-tisíc legionárov, z toho 15-tisíc sa už nachádzalo vo Vladivostoku. Poručík Stanislav Čeček sa stal veliteľom asi 8-tisíc legionárov, ktorí nečinne čakali na európskej strane pohoria Ural v blízkosti Penzy. Tí sa nachádzali najďalej od Vladivostoku a boli zároveň najviac ohrozovaní sovietskou mocou.

Od Uralu až po Tichý oceán

Vzbura légií vypukla 25. mája. Každú jednotku prakticky aspoň z dvoch strán ohrozovali sily nepriateľa. Legionári útočili s odhodlaním mužov, ktorí sa ocitli v pasci. Z Čeľjabinska, Novosibirska a Penzy mierili plnou parou na východ aj na západ vlaky, aby pomohli svojim „bratom“ pozdĺž celej transsibírskej trasy. Vo svojej nedočkavosti niekedy zaútočili aj na sily, ktoré boli oveľa lepšie vyzbrojené. Jednotky červenoarmejcov tiež nestrácali čas a útočili.

Legionári porazili boľševikov v takmer každej zrážke a začali si budovať arzenál ukoristených zbraní a vlakov. V Čeľjabinsku premohli boľševické gardy a zmocnili sa dvoch improvizovaných plochých železničných vozňov, na ktorých boli pripevnené delostrelecké zbrane, a dvoch nákladných áut plných ruských pušiek a munície. Väčšina železničiarov a telegrafistov spolupracovala s legionármi, čím Čechoslováci získali prístup ku všetkej komunikácii medzi Moskvou a miestnymi sovietmi, ktoré o tom ani nemali tušenie.

Prístav vo Vladivostoku dobylo 15-tisíc legionárov 29. júna 1918 a o niekoľko dní neskôr sa začali presúvať na sever smerom k Chabarovsku, odkiaľ mohli postupovať na Irkutsk. Najvýchodnejšia skupina Gajdových legionárov vpochodovala 11. júla zo západu do Irkutska. To spustilo dramatické boje v okolí priľahlého jazera Bajkal. Boľševici sa pokúsili chytiť do pasce najzápadnejšiu skupinu legionárov neúspešným odstrelom železničných tunelov, ktorými viedla trať po brehu Bajkalského jazera. Medzitým ďalší kontingent legionárov z Vladivostoku obsadil Čínsku východnú železnicu vedúcu Mandžuskom, ktorá sa spájala s transsibírskou železnicou v meste Čita.

Do 1. septembra 1918 sa legionárom napokon podarilo spojiť v blízkosti Čity. Tým si zabezpečili celú transsibírsku trať od hraníc európskeho kontinentu až k brehom Tichého oceánu. Do rúk nie príliš početných, ale odhodlaných Čechov a Slovákov tak padla prakticky celá Sibír, viac ako 5 miliónov štvorcových míľ, teda takmer 10 % zemskej súše.

Text je súčasťou autorovej knihy Dreams of a Great Small Nation

Z angličtiny preložil Peter Valent

Ak máš otázky na článok „Transsibírska magistrála v rukách československých légií“, daj do komentu a radi zodpovieme.

Tento článok ,,Transsibírska magistrála v rukách československých légií“ vznikol v spolupráci s www.historickarevue.com.

Chcel by si vidieť naživo legendárnu cestu vlakom? Ak hľadáš itinerár, informácie ohľadom kúpi lístku, tak pozri sem




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.

500 v článku zmienených japonských ponoriek (a 50 britských) je priveľa, toľko ich nemohlo byť ani omylom (na začiatku 2. svetovej vojny ich Japonsko malo 65)… Ide o zlý preklad alebo radikálne iné čísla… Môj internet o takejto záplave ponoriek pri incidente vo Vladivostoku mlčí…