Tonga alebo potápanie s veľrybami (2.časť)

„Veľryby sú veľmi priateľské a viac-menej vám nič nehrozí, ak budete dodržiavať moje odporúčania,“ začne svoju prednášku Magda, ktorá pochádza z Poľska, ale na Tonge býva vyše desať rokov. „Veľryby človeka neberú ako nepriateľa. Keď si zachováte odstup päť metrov, nemáte sa čoho báť. Len si dávajte pozor na mláďatá. Tie sa chcú stále hrať a keď ich zaujmete, tak budú chcieť šantiť. Vtedy sa zaradíte za mňa a budeme plávať ďalej. Mláďa neopustí svoju matku.“

Celkovo máme na kontakt s veľrybami tri dni. Je to vlastne taká hra. Môžete byť na mori celý deň a veľryby vás k sebe nemusia pustiť. Každý tvor je nejaká individualita. Jedna veľryba chce spoločnosť a druhá chce byť sama. Hneď prvý deň to zažijeme. Na mori sme osem hodín, ale žiadna si nás neobľúbila. Hneď ako sme sa priblížili, ukázali nám plutvu a zamávali na rozlúčku. Druhý deň však bol úplne iný. Dalo by sa povedať, že nás k sebe pustili všetky. Žiadnej sme neprekážali a plávali sme s nimi, dokedy sme chceli. Najprv som bol nervózny, aby ma silný prúd vody príliš nepriblížil k sto tonám, ktoré plávali predo mnou. Nervozita však odišla veľmi rýchlo a odvtedy som si nielen ja, ale my všetci užívali tento bezprostredný kontakt. Ponoríte hlavu pod vodu a… Predstavenie sa začína. Za vodnou oponou sa v mori prevaľujú tvory. Jedna skupina sa len tak vznáša v morskej ničote a vy vidíte pod sebou obrovskú masu živej hmoty, ktorá pomaly a ladne pláva.

Prvá veľryba, ktorá nás k sebe pustila, mala asi 80 ton. Matka bola zjavne unavená, ale mláďa sa okolo nej motalo. Neustále sa točilo a obtieralo o mamu. Tá sem tam otvorila svoje veľké oko, pozrela na mláďa a potom na nás. My sme videli niečo obrovské a ona niečo maličké. Asi ako keď sa vy pozeráte na akváriové rybičky. Či sa bojím? Nie. Som absolútne pokojný a vlastne plačem od šťastia. Áno, plačem od šťastia, že som sa stal svedkom takej nádhery. Je to neuveriteľné, čo sa predo mnou odohráva. Ja, taký maličký pozemský červ pri najväčšom stvorení na tomto svete. Plutva vráskavca má asi päť ton a moja maličkosť má 99 kilogramov. Keby sa to stvorenie rozhodlo, že ma pohladká, tak tieto riadky nenapíšem. Lenže veľryba nemá túžbu zabíjať ako človek.

Ak rešpektujem jej pravidlá, ktoré dešifruje Magda, tak ma prosto nechá na pokoji. Je to nesmierne pokojné divadlo. Nič ma nevyrušuje. Ani hĺbka mora či otvorený oceán. Som divákom intímneho stretnutia medzi človekom a veľrybou. Magda naznačuje, aby sme zadržali dych a započúvali sa do rozhovorov matky a malého. Áno, aj ja to počujem! Dlhé a plytké tóny vráskavcov, ktoré medzi sebou komunikujú. Bože, to je neskutočná nádhera. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, mi naskakujú zimomriavky.