Sýrska antická Palmýra alebo ako to tam dnes vyzerá

Slovák Peter Dosedla je medzi prvými ľuďmi na svete, ktorý sa dostal do sýrskej Palmýri a prináša exkluzívne svedectvo priamo z miesta pre Travelistan. Tento článok ,, Sýrska antická Palmýra alebo ako to tam dnes vyzerá “ je napísaný priamo zo Sýrie a fotografie sú vyslovene čerstvé.

Sýrska antická Palmýra alebo ako to tam dnes vyzerá

Dnes je špeciálny deň. Koniec koncov ako každý tu a teraz v Sýrii. Budí ma také trojkombo, hlas muezína zvolávajúci na prvú modlitbu pred východom Slnka, budík a moje vnútorné tikačky. Je 4:20. Ešte stále tomu nemôžem uveriť, ale snáď sa mi podarí vkročiť do Palmýri. Povolenie máme. Po zuby ozbrojený sprievod tiež. Strach či zábrany pominuli už dávno. Ostalo len nadšenie vidieť a zažiť. I keď to besnenie DAEŠu malo Palmýre totálne zobrať jej slávu. Aj krásu. Podarilo sa?

Sýrska antická Palmýra alebo ako to tam dnes vyzerá
Nápis od DAEŠu – Boli sme tu

Pred piatou sa náš autobus pohýna prázdnymi ulicami Homsu, na rozdiel od Damasku či Aleppa, toto mesto po desiatej večer vážne stíchne. Z dvojmiliónového mesta sa sem prednedávnom vrátila len desatina! Len dvesto tisíc ľudí. Úprimne, keď som sa včera podvečer prešiel po okolí, určite som mal nie len ústa otvorené, oči vypleštené, ale od krútenia hlavou ma aj krk rozbolel. Mesto zdecimované. Domy nie po jednotkách, nie po desiatkach, nie po stovkách, ale kompletne celé štvrte mesta duchov. Ani živej duše. Sem tam niekto na motorke, bicykli či len tak osamotene kráčajúc. A to hrôzostrašné kvílenie vetra cez múry plné dier, cez tisíce okien bez jediného skla. Ani najlepší hororový scenár by to nezinscenoval lepšie.

Nohy aj sandále zaprášené príbehmi ľudí. Už som to povedal, ale je to ako kráčať po ľudských osudoch. Po krvi ľudských osudov. Ta zem sa jej napila nemálo. Ale späť na cestu. Hneď za mestom nasadá do autobusu plukovník. Plukovník Abdulah, nás má bezpečne previesť cez všetky checkpointy a zabezpečiť ďalšie formality ako aj nutnosti. I keď je Palmýra od Homsu vzdialená len 150 km, čo by sme mali zvládnuť za dve hodinky, cesta trvá tri hodiny. Tento región je stále výbušný. Stále nebezpečný. ,,Cez deň menej, v noci seďte doma“. Radí plukovník. Daeš stále ešte pod rúškom noci zavíta a vyhodí do vzduchu cestu, pred 3 týždňami neďaleko od hlavnej cesty vyhodil do vzduchu plynové pole. Navyše v tomto regióne operuje ruská armáda. Míňame nejeden spoločný plagát usmiatych prezidentov, a tí tu neradi vidia cudzincov. Podľa informácií plukovníka sme prví cestovatelia vôbec.

Sýrska antická Palmýra alebo ako to tam dnes vyzerá

Ben to skúšal pred 4 mesiacmi, to je ten austrálsky chlapík, ktorý celý trip naplánoval, ale nepodarilo sa. Snáď až teraz. Prebíjame sa cez jeden checkpoint za druhým. Posledný, tri kilometre pred Palmýrou, je už doslova v plnej palebnej sile. Len tanky nevidno, ale zaiste sú niekde ukryté. Do Palmýri sa povolenia nevydávajú. Nie individuálne. Nie cudzincom. Ale začínajú. Že všetko sa dá vybaviť. Do autobusu k plukovníkovi nasadajú ďalší 4 vojaci. Kameraman a reportér štátnej televízie. Asi to bude veľká udalosť 🙂 Asi. Veľa roboty nemajú, zatiaľ sa tu nikomu nechce. Prvá patrola, veľký pickup ide asi 50 metrov pred nami. Plný vojakov. Ďalší je tesne pred autobusom. Posledný tretí hneď za autobusom. Normálne ako z filmu! Len tak že nerežeme zákruty, čo by až gumy pískali. Míňame mestský súd. A zastavujeme pred múzeom. Okolité ulice, teda to, čo z nich ostalo, je opäť tak silné príťažlivé. Je to uchýlene. Dehonestujúce. Pozerať sa na pozostatky vojny? V istom zmysle áno, v istom nie. Kto ma priniesť výpoveď? Takú ozajstnú. Autentickú. Nie bulvárnu. Ale ľudskú. S pocitmi.  S úžasom. S nemým úžasom. S poľutovaním. S nádejou. Takto to vnímam ja. Plukovník rýchlo pochopí, po čom moje srdce zatúžilo. Kývne na pár vojakov a ideme.

Vchádzame do ulíc. Opäť tie obrazy. Opäť chýbajúce priečelia. Opäť obhorené interiéry. Opäť rumovisko. Opäť ani jedno nerozbité okno. Opäť to kvílenie v ušiach. Vŕzganie visiacich plechov. Sem tam padanie kúskov betónu ci kameňov. Múry prevŕtane tisíckami guliek. Šrapnelmi roztrhané markízy, vchodové dvere. Ba čo viac, na rozdiel od Damasku a Aleppa ešte nepriechodné ulice. Stále stojace barikády. Navŕšená suť. Prevrátene autá. Kopy železa. Toto je dnešná Palmýra. Kedysi prekvitajúce turistami naplnené mesto. Uplynie asi 15 minút a vojaci nás začnú naháňať. Dosť. Na jednom mieste sa nezdržiava dlhšie ako 15 minút. Ideme.

Vchádzame do múzea. Múzea? Toto je či bolo múzeum? Oproti dverám naliateho betónu na malú chatu. Palebné hniezdo. V streche obrovské diery po bombách. Vyrabované zdevastované miestnosti. Zo stien postŕhané artefakty staré aj 2000 rokov. Tažké sarkofágy či celé priečelia chrámov z mramoru či kameňa dostrieľané, vyobrazené tváre zničené. Zašlú slávu pripomína zopár popisov na stenách. Nič. Absolútne nič. Dnes je z múzea ďalší checkpoint a prebývajú tam vojaci. Fajčia. Odhadzujú odpadky. A aj tie posledné zvyšky vzácností slúžia ako stoličky, podnožky a podobne.

Pohýname sa smerom k archeologickým vzácnostiam. Na prvej zastávke opäť padám od úžasu do kolien. Nie nadšenia. Prosto nechápem. Antické stĺpy. Každý má hore nádhernú zdobenú korunu. No a z nich je vybudovane nádherné guľometné hniezdo.

Antická Palmýra

Celý archeologický park je obrovský. Najväčší chrám Boha Bela, mimochodom bol väčší ako chrámy v Ríme či Aténach, je minulosťou. Toto sa ISISu, Daešu, Salafistom, ci Kalifatníkom ako ich nazývam podarilo. Ostalo iba vstupne priečelie. Prežil generácie. Tisícročia. A stačilo pár mesiacov vystrájania náboženských fanatikov.  Okolité stĺporadia ďalších chrámov prežili. Prežili nespočetné pokusy, aby boli zničené tiež. Našťastie sa to nepodarilo. Už na týchto miestach sú vojaci pokojnejší. Pohybujem sa sám. Len sem tam sa niektorý z nich, ktorý sa chce pocvičiť v angličtine priplichtí a rozhovorí sa. Opisuje boje. Ukazuje, kde sedel, teda ležal a ostreľoval. Naproti chrámu je obrovský amfiteáter, ten skoro neporušený. Túlam sa pomedzi históriou Sýrie a v podstate aj kolískou civilizácie.

Palmýra bola pulzujúcou tepnou Hodvábnej cesty. A dlho po nej. A ešte aj predtým. Teraz zíva prázdnotou. Opäť objavujem miesta ostreľovačov. Ako včera v Aleppe. Na zemi ležia desiatky nábojníc. V príkrom kontraste s okolitou krásou. V príkrom kontraste toho, čo človek dokázal za skoro 200 rokov postaviť, čo nezničil čas, ale zasa za par rokov zničil človek. Teplota neúprosne stúpa. Blíži sa k 45 stupňom. Začína byt neúnosne. Ale ostali by sme ešte. Keby sa nestalo, čo sa stalo. Z diaľky, úprimne z veľkej diaľky zaznela streľba ci nejaké výbuchy.

Sýrska antická Palmýra alebo ako to tam dnes vyzerá

Nie som sám, čo to zachytil. Plukovník dvíha obočie, vojaci nekompromisne pribehnú a musíme okamžite do autobusu. Tu nikto nebude analyzovať, či to zasa nie len pripití Rusi “trénujú” alebo vážne čiernokabátnici niečo skúšajú. Sme neďaleko území, irackých, kde ich je stále dosť.. Je pred nami posledná zastávka. Výhľad spod citadely na celu antickú Palmýru. 5 minút, oznamuje sucho plukovník. Už nás chce mat v bezpečí, ďaleko odtiaľto. Na citadelu sa stále nedá ísť. Cesta je zamínovaná. Sme v polovici. A na ceste leží, len tak mimochodom, zvyšok ruskej bomby. Mladý vojak ironicky podotkne, že to nás Rusi takto oslobodzovali. Zaujímavé je, že nikdy nezabili žiadneho ISISa, ale stále sýrskych vojakov ci civilistov.

Peter Dosedla je skúsený slovenský cestovateľ, ktorý posledné obdobie chodí na menej navštevovaných krajín. Navštívil nielen Saudskú Arábiu, Južný Pól, ale aj sa s nami chystá na zimný prechod Beringovej úžiny.

Rozhovor s Petrom Dosedlom o Sýrii si vieš prečítať tu

Ako sa viem dostať do Sýrie? Všetky rady si vieš prečítať tu.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.

Ďakujem za článok! Veľmi zaujímavé čítanie. Uvítal by som viac fotiek a napríklad rozhovorov s miestnymi vojakmi a obyvateľmi, popis toho ako tam tí ľudia žijú, návštevu ďalších pamiatok a zaujímavostí. Je to veľmi zaujímavé miesto, rád by som sa dozvedel viac 🙂
Prajem veľa šťastia a pohody na cestách.