Rozhovor: Slovák, ktorý pomáha v zahraničí

Tomáš Bokor sa dva a pol roka venoval humanitárnej pomoci v Južnom Sudáne a v súčasnosti pôsobí v Iraku. V čom konkrétne spočíva jeho práca a čo mu občas chýba z domu? Prečítajte si v rozhovore, ktorý poskytol pre Travelistan.

Ešte pred mesiacom si bol v Žiline. Kde sa nachádzaš momentálne?

V Žiline som si dával chvíľu oddych po ukončení 2 a pol ročnej misie v Južnom Sudáne. No a momentálne sa už nachádzam v meste Erbil, ktoré je súčasťou irackého regiónu Kurdistan. Ale ani v Erbile veľmi neobsedím a skoro polovicu času trávim na cestách po Kurdistane, keďže koordinujem aktivity vo viacerých mestách tohto regiónu. Ale keď najbližšie vytiahnem päty z Iraku, tak to asi bude pracovne do Jordánska. Dúfam, že sa mi tam podarí stráviť pár dní aj cestovaním. Celkom si už brúsim zuby na návštevu púštneho mesta Petra.

Veľa cestuješ do vojnových krajín, alebo na miesta, kde bol dlhý vojenský konflikt. Prečo sa Slovák rozhodne pomáhať iným?

Takéto lokality si vyberám skôr z profesionálnych dôvodov, keďže v oblastiach s prebiehajúcim konfliktom je najviac potrebná humanitárna pomoc pre ľudí, ktorí trpia následkami takejto krízy. U humanitárnych pracovníkov je teda veľká pravdepodobnosť, že na určitý čas zakotvia v niektorej z takýchto krajín. Veľa mojich známych, ktorí sa venujú tejto téme, momentálne pracuje v Jemene, Južnom Sudáne, Kongu, Iraku, Jordánsku, Libanone alebo v oblastiach zasiahnutých prírodnými katastrofami ako napríklad Nepál či Ekvádor. Otázkou teda je, prečo sa niekto rozhodne venovať humanitárnej pomoci. U mňa to bola kombinácia osobných hodnôt, túžbe presiahnuť hranice Slovenska, ale aj potrebe každodenne vnímať pozitívny prínos svojej práce v životoch iných.

Čo je väčšinou tvojou úlohou?

Napriek zaužívanému stereotypu o humanitárnych pracovníkoch, ktorí rozdávajú jedlo a deky, je moja práca skôr kancelárska. Aj keď teda tá kancelária je niekedy len plechová búda s laptopom napájaným dieselovým generátorom a pripojeným na satelitný internet.  Každodenne sa venujem skoro výlučne koordinácii aktivít a plánovaniu. Musím mať prehľad o všetkých aspektoch projektov a zabezpečiť, aby sa všetky detaily stretli na tom istom mieste v tom istom čase. Napríklad musím vedieť, aký mám zostatkový rozpočet na vŕtanie studne, poradiť sa s odborníkom o tom, aký typ studne vyhovuje daným podmienkam a populácii, logistovi zadať termín na objednanie komponentov a firmy s vŕtacou plošinou, zabezpečiť dohľad nad prácami ako aj to, že budem mať dostatok financií na mieste, kde neexistuje žiadna banka ani Western Union. No a na záver treba všetko zdokumentovať a poslať správu donorovi, ktorý daný projekt financoval, napríklad do Bruselu. Našťastie na celú túto náročnú úlohu býva v teréne celý tím ľudí od účtovníkov, logistov, inžinierov, oddelenia ľudských zdrojov až po oddelenie venujúce sa skoro výhradne len písaniu správ z projektov. Najviac ma ale napĺňa príprava nových projektov. Vtedy väčšinou diskutujeme s ľuďmi, ktorí sú postihnutí humanitárnou krízou o ich urgentných potrebách a spoločne sa snažíme hľadať optimálne riešenie ich situáciu. Celú túto diskusiu potom treba nejako napasovať do formulárov jednotlivých donorov, ako napríklad USAid či EÚ.

Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
Spúšťanie elektronických voucherov World Food Programme, Mingkaman
Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
Heliport v Mingkamane (tábor pre vnútorných vysídlencov), Južný Sudán
Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
„Toto bol môj domov do februára 2016,“ hovorí Tomáš Bokor. Bor, Južný Sudán

Ktorá bola prvá „nebezpečná“ krajina kam si sa vybral?

Moja prvá krajina globálneho juhu, kde som strávil nejaký čas bola Zambia. Tú by som ale asi nenazval úplne nebezpečnou, keďže je jednou z mála afrických krajín, ktorá nikdy nezažila občiansku vojnu. Asi až Južný Sudán bola krajina, ktorá si naozaj zaslúžila nálepku nebezpečná.

Aká bola tvoja predstava a skutočnosť?

Južný Sudán bohužiaľ ako jedna z mála afrických krajín do veľkej miery napĺňa naše stereotypy o minimálnej miere rozvoja – vidiek s políčkami a hlinenými domčekmi so slamenou strechou. Mnoho ďalších krajín tohto kontinentu napreduje míľovými krokmi a asi väčšinu Slovákov by pohľad na moderné farmy, univerzity, systém posielania peňazí cez SMS, či rýchlo sa rozširujúcu cestnú infraštruktúru asi dosť prekvapil. Južný Sudán je ale krajina, ktorá má približne rozlohu Francúzska a pritom len 200 km asfaltových ciest alebo 75 percentnú negramotnosť. Najviac ale zamrzí skutočnosť, že pri výborných podmienkach na pestovanie musí Južný Sudán dovážať väčšinu potravín pre svoje obyvateľstvo. Pretrvávajúci konflikt totiž vyhnal ľudí z ich tradičných fariem a zároveň zničil akékoľvek vybavenie a zásoby osiva pre potrebné na pestovanie.

Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
Pranie v Bielom Níle

Nie vždy sa dá len pracovať. Napríklad Južný Sudán je zaujímavá krajina – navštívil si napríklad známe kmene, ktoré tam žijú resp. pocestoval si aj trochu popri práci?

V Južnom Sudáne je cestovanie pomerne problematické kvôli nestabilnej bezpečnostnej situácii. Avšak v rámci pracovných ciest sa mi podarilo navštíviť pár krásnych miest v tejto krajine. Asi najmalebnejším zážitkom bol presun vrtuľníkom ponad papyrusové porasty Bieleho Nílu v centrálnej časti krajiny. Podarilo sa mi ale vidieť aj tradičné tance kmeňa Balanda v západnej časti krajiny, kde sme pracovali vo vidieckych oblastiach v oblasti vzdelávania farmárov. Ženy z ohto kmeňa pri tanci rytmicky šúchajú nohami po zemi a za pásom majú pripevnené vetvičky s listami čo vytvára zaujímavé šuchotavé zvuky. V centrálnej časti krajiny sa mi zas podarilo pozorovať lovcov z kmeňa Dinka, ktorí počas obdobia sucha lovili oštepom antilopy. Bohužiaľ o pár kilometrov som videl ten istý obraz len oštepy vystriedali samopaly Kalašnikov takže to už bol skôr masaker ako tradičný lov. Takýto spôsob lovu bohužiaľ prispieva k neudržateľnému úbytku antilop v tejto oblasti.

Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
Luak – tradičná maštaľ kmeňa Dinka
Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
Západ Slnka nad Nílom

Čo bolo v Južnom Sudáne pre teba nepochopiteľné, na čo si si musel vyslovene zvyknúť?

V Južnom Sudáne si pastierske kmene Dinkov a Nuerov neskutočne cenia svoj dobytok a už desaťročia, ak nie storočia, si agresívnym spôsobom navzájom tento dobytok kradnú. Ročne počas takýchto lúpeží a následných odvetných útokov zomierajú stovky mladých mužov. Do veľkej miery aj kvôli ľahko dostupným zbraniam, ktoré vystriedali oštepy. Šokujúce pre mňa však boli rozhovory s rodinami, ktoré neboli schopné počas obdobia sucha dať na stôl viac ako jedno jedlo denne a aj napriek tomu odmietali zabiť svoj dobytok, aby preklenuli toto ťažké obdobie. Jedným z pravdepodobných vysvetlení je úloha dobytka pri svadbe. U pastierskych kmeňov Južného Sudánu je potrebné nevestu vykúpiť od rodiny dobytkom, ktorého počet sa pohybuje od 20 do 200 kusov. Muž bez manželky sa u týchto kmeňov dostáva na úplný okraj spoločnosti. Preto je vlastníctvo dobytka spoločensky nesmierne dôležité a oplatí sa preňho aj obetovať život.

Koľko času ti zobrala príprava pred cestou do Iraku?

Na vycestovanie do novej krajiny sa už nejako extra nepripravujem. Mám takú štandardnú kopu oblečenia, ktorú so sebou vláčim. Aj keď teda do Iraku som si musel kúpiť pár dlhých tenkých nohavíc lebo pre mužov je nosiť kraťasy v Iraku neúctivé. Odborná príprava mi zabrala asi týždeň v centrále môjho nového zamestnávateľa v Lyone. Absolvoval som najmä prednášky o humanitárnej práci s ľuďmi s telesným postihnutím, ktorej sa momentálne venujem, ako aj oboznámeniu sa s kontextom krajiny. Povedal by som ale, že môj celý prvý mesiac v Iraku je o neustálom učení sa keďže všetko je pre mňa nové.

Je niečo, čo by si chcel v Iraku vidieť?

O pár týždňov by som mal ísť pracovne do Baghdadu, na čo sa už celkom teším. Okrem zlých správ, ktoré odtiaľ každodenne prinášajú zahraničné televízie, má vraj Baghdad neskutočnú atmosféru prešpikovanú históriou. A okrem toho sa mi už podarilo vidieť prekrásne hory Kurdistanu a skúsiť si aj turistiku. Najmä teraz počas jari sú krásne zelené so zasneženými vrcholkami. No a môj tajný sen je pozrieť si babylonské zrúcaniny ale to naozaj neviem či sa mi podarí.

Ako najdlhšie si bol mimo Slovenska? Je niečo čo ti z domu chýba? Napríklad štrúdľa alebo bryndzové halušky? Mal si nejakú „krízu“?

V Južnom Sudáne som pôsobil 2 a pol roka aj keď teda s pravidelnými prestávkami. Z domu mi najviac chýbalo môcť sa napiť čistej vody z kohútika. V Južnom Sudáne by sa pitie zo studne asi neskončilo dobre. A okrem toho mi ešte vždy chýba mamina plnená paprika  a horalky.

Ktorá bola tvoja úplne prvá cesta do zahraničia? Aké si z nej mal pocity?

Moja prvá cesta bola dvojdňová odysea na starej červenej 105-ke na dovolenku do Juhoslávie. To som mal tuším 4 roky. Celý čas sme museli mať stiahnuté okná, lebo bolo zapnuté kúrenie, aby sa neprevaril motor. Tomu vetru vo vlasoch a očakávaniu toho aký bude prvý dotyk s morom sa asi už asi nič nevyrovná, cesta v najlepšom aute ani najdrahšia dovolenka na svete.

Slovák, ktorý pomáha v zahraničí
Rozlúčka s Južným Sudánom po dva a pol roku. „Bude mi chýbať tím, s ktorým som spolupracoval,“ hovorí Tomáš Bokor.

Tomáš Bokor

Slovák, ktorý pomáha v zahraničí

Pochádza zo Žiliny, najskôr študoval na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, potom získal titul MA v Budapešti a titul MSc v Londýne. Pôsobil ako humanitárny pracovník v utečeneckom tábore v Južnom Sudáne. V súčasnosti spolupracuje s organizáciou Handicap International ako koordinátor rozvojových projektov so zameraním na ľudí s telesným postihnutím a prevenciu negatívnych následkov nášľapných mín.

Autor: Travelistan

Foto: Tomáš Bokor




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.