Rozhovor: Peťo Hliničan – nový prírastok v Travelistane

V Travelistane sme už dvaja a budeme sa ti pravidelne hlásiť nielen zo svojich bláznivých expedícií, ale aj rôznych akcií, premietaní či konzultácií. Kto je však náš nový člen Travelistanu Peťo Hliničan? Dovolil som sa ho spýtať niekoľko otázok a predstaviť vám ho.

Peťo, na začiatok sa nám trochu predstav …

Túto otázku naozaj nemám rád. (Smiech) Ale volám sa Peťo Hliničan a pochádzam z Bratislavy a posledných 7 rokov sa živím ako profesionálny sprievodca, prekladateľ a tlmočník. Hovorím plynule po anglicky a španielsky, relatívne zvládnem aj portugalčinu. Špecializujem sa hlavne na krajiny Latinskej a Južnej Ameriky, kde sa pohybujem od roku 2010, kedy som v Čile pracoval v rozvojovom programe OSN English Opens Doors. Odvtedy sa tam každoročne vraciam a tento kút zeme som si zamiloval.

Aj v Travelistane by som mal mať na starosti pokrývanie hlavne tohto regiónu, keďže som ho navštívil nespočetne krát. Len na samotnom Machu Picchu som bol asi 30 krát. Okrem niektorých karibských ostrovov som vlastne navštívil všetky krajiny pevninskej Ameriky, ale najradšej mám juh Južnej Ameriky – Peru, Bolíviu, Čile, Argentínu a Brazíliu. Mojou najväčšou srdcovkou je Patagónia, o ktorej si myslím, že je to najkrajšie miesto na zemi. Rád lyžujem a snowboardujem, naposledy som bol v marci v najlepšom freeridovom rezorte v Japonsku a bolo to niečo neskutočné. Tam sa musím ešte niekedy vrátiť.

Pohľad na Torres del Paine v čilskej Patagónii

Pohľad na granitové pohorie v národnom parku Torres del Paine v čilskej Patagónii

Peťo, ono si tak trochu skromný, ale málo ľudí vie, že si vyštudoval 4.najlepšiu univerzitu sveta v Anglicku. Kde to bolo a kde vznikla tá myšlienka ísť na takú školu?

(Smiech) Neviem úplne či ide o skromnosť, ale fakt je, že svoj titul vlastne ani veľmi nepoužívam. Zdá sa mi to zbytočné. Nepokladám to za veľmi dôležité, keďže som sa nikdy profesionálne nevenoval tomu, čo som študoval. Avšak chodil som v Londýne na University College London (UCL) a v čase môjho štúdia bola škola hodnotená naozaj vysoko. Myslím, že v jednom z najlepších rankingových rebríčkov QS v tom čase skončila na prekrásnom celkovom 4. mieste na svete. Neviem ako je na tom teraz, ale pravidelne sa umiestňuje v Top 10 európskych a väčšinou aj Top 20 svetových univerzít.

Tá myšlienka vznikla jednoducho. Keď som dokončil svojho bakalára v Anglicku na University of Bedfordshire, tak som sa rozhodol, že už asi nikdy nebudem ďalej študovať. Odišiel som teda najprv do Španielska a potom do Čile učiť angličtinu a keď som sa po 1,5 roku vrátil, tak mi štúdium začalo chýbať. Rozhodol som sa však, že pôjdem študovať len to, čo ma naozaj baví a jedine ak ma zoberú na jednu z top svetových univerzít. Myslím, že som chcel sám sebe dokázať, že na to mám. Tak som si dal prihlášku na odbor Translation Theory and Practice na UCL, lebo na Oxforde ani Cambridge v tom čase štúdium prekladateľstva neponúkali. Zobrali ma a ja som nesmierne rád, že som to vyskúšal a zvládol. Naučil som sa množstvo vecí, hlavne ohľadom prekladateľských technológii a softvéru, ktoré využívam dodnes. Dokonca dennodenne, keďže na stránke mám na starosti sekciu ‘Krajiny’ a pomaličky prekladám ďalšie a ďalšie informácie za pomoci špecializovaného softvéru. Bez znalostí z Londýna by mi to trvalo všetko niekoľkonásobne dlhšie a vlastne si to ani neviem predstaviť. Bola by to otrocká práca.

Severná Patagónia - národný park Huerqehue

Severná Patagónia – národný park Huerqehue

Ako si sa dostal k cestovaniu a ktorá oblasť je pre teba najzaujímavejšia?

Úplnou náhodou. Asi od 12 rokov bolo mojim snom vydať sa študovať do Austrálie, ale bolo to veľmi drahé a tak som sa po semestri strávenom na pedagogickej fakulte v Bratislave vydal študovať do Británie. Tam som strávil 6 rokov a jedného dňa ma kamarátka poprosila, či by som jej nepomohol presťahovať veci z Londýna do Madridu, že mi zaplatí letenku a ja jej za to pomôžem zobrať extra batožinu. Keď som to spomenul kamarátom, tak ma pozvali aj k nim do Litvy a Lotyšska. Pozrel som si teda letenky z Madridu do Vilniusu a už to bolo. Moja prvá „veľká“ cesta po Európe. Vtedy som sa cítil naozaj ako Dobrodruh, mal som 20 rokov, takmer žiadne peniaze a o cestovaní ako takom som ani nesníval. Pre mňa už len štúdium v Anglicku bolo niečo neuveriteľné a neskutočne som si to užíval aj napriek tomu, že som musel celý čas popri štúdiu pracovať 30 hodín týždenne v kuchyni. Ale nakoniec sa to oplatilo. Bola to skvelá škola. Bez toho by som nebol tam kde som.

No a ktorá oblasť je pre mňa najzaujímavejšia? Asi Južná Amerika a to nielen preto, že som tam strávil zo všetkých kútov sveta najviac času. Chutí mi ich jedlo, mam rád ich temperament, neskutočne sa mi páči príroda a aj španielčina je prekrásny jazyk. Mojou srdcovkou je bezpochyby Čile. Tá krajina sa svojou krásou môže bez hanby porovnávať s akoukoľvek inou krajinou sveta. Má v zásade všetko od pláži, oceánu, púšti, vysokých hôr, údolí, pasienkov, lesov a pralesov až po oslepujúce patagónske ľadovce. A neskutočne dobré jedlo.

Ľadovec Perito Moreno v Argentíne

Ľadovec Perito Moreno v Argentíne

Dlho si pracoval ako sprievodca v rôznych krajinách. Čo je na tejto práci najkrajšie a najťažšie?

Najkrajšie je asi to, že nezažívaš stereotyp. Takmer každý deň sa prebúdzaš na tých najúžasnejších  miestach našej planéty a ešte si za to aj platený. Spoznávaš nové miesta, jedlá, kultúry a ľudí. Zažívaš situácie, ktoré sú často krát ako z hollywoodskych filmov a to nemyslím len štrajky, demonštrácie, prevraty, prírodné katastrofy a vojnové konflikty. Ale napríklad aj náhodné stretnutia, keď stretneš jednu z najlepších kamarátok z gymnázia v Bratislave uprostred nočného Tokya. Alebo pozveš poľského spolužiaka, s ktorým si býval v Katalánsku, v Santiago de Chile na pivo, lebo sa práve vracia z Argentíny do Čile, lebo tam bol pracovať v observatóriu. A to sme sa roky dohadovali, že sa stretneme v Krakowe, keďže to máme naozaj blízko.

Najťažší pre mňa je asi ten čas, ktorý človek strávi ďaleko od domova, od rodiny, kamarátov a ľudí ktorých má rád. A samozrejme ten stres z práce s ľuďmi a niekedy aj náročné požiadavky. Ale na to sa dá zvyknúť a človek sa časom naučí pracovať s mnohými typmi ľudí a zvládať aj tie najnáročnejšie situácie. Sprievodca je neustále v pohotovosti a je to o predvídaní toho, čo sa môže pokaziť. Treba byť pripravený, očakávať to najhoršie a mať záložný plán, ale veriť v to najlepšie. A samozrejme aj o manažovaní očakávaní. To je tiež veľká časť našej práce.

S kamarátkou v Peru

S kamarátkou v Peru

S Martinom sa ako dlho poznáš? Na akých cestách ste boli spolu?

S Martinom sa poznám asi 8 rokov. Dokonca to bol on, kto mi zavolal, či by som neprišiel na pohovor do BUBO, kde vtedy pracoval. To sme sa ešte nepoznali. Keď som sa spýtal kedy, odpovedal že kľudne hneď. Po pol hodine rozhovoru mi ponúkol prácu a presviedčal ma o tom, aké je to úžasné. Asi tušil, že vo mne niečo bude. A ja som nemal ani predstavu, na čo som sa to vlastne dal. Po chvíli prišlo vytriezvenie. (Smiech). Teraz sa naše cesty opäť spojili aj pracovne. Predtým sme spolu len cestovali, keď som sa poväčšine pridal na Martinove bláznivé dobrodružstvá.

Či už to bola cesta z iránskeho Mašádu cez Afghanistan a Pakistan, do čínskeho Ujgurska a Kirgizska, alebo naša expedícia krížom cez Kongo, alebo trek pod druhu najvyššiu horu sveta K2 v Pakistane. Boli to neopakovateľné cesty a patria k tomu najlepšiemu, najkrajšiemu a najdobrodružnejšiemu, čo som na svojich cestách zažil. Viac sa mi páčilo asi len v Patagónii. Najbližšie, z toho čo môžem prezradiť, sa chystáme na amatérsku rally Budapešť – Bamako. Tá začína v januári 2020 a ide z Maďarska až do hlavného mesta Sierra Leone. Čaká nás 18 dní a takmer 9000 kilometrov. Bude to ďalší neskutočný zážitok. No a hneď po nej máme pripravenú jednu veľkú špecialitku, ale to neviem či môžem už spomínať 🙂

S Martinom v Gilgit-Baltistane, Pakistan

S Martinom v Gilgit-Baltistane, Pakistan

Síce už pracujeme spolu na Travelistane, ale čo by si prezradil na mňa, čo málo ľudí vie?

(Smiech). Naozaj neviem, toto je fakt ťažká otázka. Ale asi to, že si veľkým fanúšikom Baníka Ostrava, čo naozaj nedokážem pochopiť. No a možno ešte to, že si prešiel celý svet a nikdy si nebol v Švajčiarsku. Alebo, že si v zásade digitálny nomád, aj keď to označenie nemáš rád a vedieš úspešný cestovateľský portál, ale práca s technológiami ti veľmi nejde. (Smiech)

Východ slnka nad Nanga Parbat (8126 m.n.m.), Pakistan

Východ slnka nad Nanga Parbat (8126 m.n.m.), Pakistan

Za čo by si mňa (Martina) niekedy prizabil? (nič sa nebude cenzurovať:)

Momentálne ma nič nenapadá, je už neskoro večer, ale určite je toho veľa. Napríklad to, keď ti dám vybrať, či sa ti páči modrý alebo červený grafický návrh a ty mi zakaždým odpovieš, že mám vybrať, že sa do toho nerozumieš a nevyznáš. A to som už pri tom vyselektoval posledné dva z mnohých iných návrhov. Kto sa nevyzná do toho či sa mu páči červená alebo modrá? :p (Smiech) Ale je samozrejme omnoho viac vecí, za ktoré ťa obdivujem.

Aký je tvoj cestovateľský sen?

Bude to znieť asi naozaj hlúpo, ale ja som si asi väčšinu svojich cestovateľských snov už splnil. Všetko čo momentálne objavujem, je už absolútne nad rámec mojich snov a predstáv, ktoré som mal v detstve. Stále nedokážem uveriť, kam všade sa mi podarilo dostať a aké veci vidieť a už vôbec som nesníval, že sa tým raz budem aj živiť.

Ale asi posledným takým snom zostáva návšteva Antarktídy. Mňa neuveriteľne fascinujú odľahlé a málo obývané miesta, kde tú samotu a diaľku doslova cítiť. Samozrejme, s postupným napĺňaním svojich pôvodných snov som si vytvoril ďalšie. Jedným z nich je precestovať obytným autom čilskú Carreteru Austral v Patagónii, ktorá je jednou z najkrajších scénických ciest našej planéty. Taktiež ma lákajú málo známe inkské pamiatky Choquequirao v Peru, ktoré sú podľa mnohých krajšie aj ako samotné Machu Picchu. Aj napriek tomu, že som vo Venezuele bol niekoľko krát rád by som vystúpil na ikonickú venezuelskú stolovú horu Auyán tepui a zlanil z nej najväčší vodopád našej planéty Salto Angel. Zatiaľ som ho videl len zdola. Poprípade by som rád navštívil najväčšiu jaskyňu sveta Son Doong vo Vietname a potápal sa so žralokom veľrybím. A z nových snov je to určite jemenský ostrov Sokotra. Vyzerá ako z inej planéty.

Ale keby som už nič z toho nezvládol, tak ako som povedal na začiatku budem viac ako spokojný. To hlavné som si už splnil a som za to nesmierne vďačný.

Pohľad zo stolovej hory Roraima na horu Kukenán a druhý najvyšší vodopád planéty Salto Kukenán

Pohľad zo stolovej hory Roraima na horu Kukenán a druhý najvyšší vodopád planéty Salto Kukenán

Ktorá krajina ťa najviac v poslednom období príjemne prekvapila?

Bolo ich mnoho, ale neskutočne za srdce ma chytili krajiny Kaukazského regiónu. Takú prírodnú krásu som naozaj nečakal. Prekrásne hory, jazerá, údolia a doliny, pastviny a lesy. A to obrovské kultúrne a historické bohatstvo. Tak krásne kostoly, ako v Gruzínsku a Arménsku som asi nevidel nikde na svete. A to ja veľmi na sakrálne stavby nie som a málokedy ma nadchnú. Tieto sú však fascinujúce. Taktiež ma svojou architektúrou a pohodovou atmosférou ohromilo azerbajdžanské Baku. Taký malý Dubaj na pobreží Kaspického mora. A to ani nehovorím o Tbilisi, ktoré považujem za jeden zo skrytých drahokamov medzi mestami. Neskutočne sa teším, že sa tam zanedlho na našej ďalšej ceste vrátime. Chystáme za v júni prejsť z Moskvy cez ruské zakaukazské republiky ako Adygejsko, Abcházsko, Karačajsko-Čerkesko, Kabardsko-Balkarsko, Osetsko, Čečensko a Dagestan až do Azerbajdžanu a odtiaľ do Gruzínska. Bude to krásna cesta, kde plánujeme aj nejaké treky. Martin o tom potom určite aj niečo napíše.

Kostoly v Arménsku

Prekrásny arménsku kláštor Sevanakank na jazere Sevan

Kam by si sa už nikdy nevrátil?

Myslím, že neexistuje miesto na svete, kam by som sa nevrátil. Svojim spôsobom je každá krajina krásna a dá sa tam nájsť niečo zaujímavé. Sú však miesta, kam by som sa už asi nevrátil za podmienok, za akých som ich kedysi navštívil. Skvelým príkladom je naša cesta krížom cez Kongo.

Bez francúzštiny, bez pomoci od miestnych sme ho prešli od východnej hranice s Rwandou až po angolskú Cabindu, na pobreží Atlantického oceánu. Nič sme nemali zarezervované a nevedeli sme, že sa to nedá. Preto sme to prešli. Po zemi a vode. Až spätne si uvedomujem, akú náročnú cestu a trasu sme absolvovali a aké nebezpečenstvo nám hrozilo. To, že sme to aj s obrovskou dávkou šťastia zvládli je neuveriteľné. Hlavne cesta motorkou cez prales, kde sme niekoľko krát spadli a fakt som si myslel, že to už nedáme. Myslím, že druhý krát by som sa na to už nedal nahovoriť. Našťastie som vtedy úplne nevedel do čoho idem. Dnes na to už veľmi rád spomínam, ale prvé dva roky to bolo pre mňa celkom traumatické. Dokonca som svojim rodičom odmietal ukázať fotky a prvý krát ich videli až na verejnom premietaní asi po 2,5 roku.

Na motorke na člne s Martinom v Kongu

Na motorke na člne s Martinom v Kongu

Ak máš ty nejaké otázky, ktoré by si sa rád opýtal, napíš do komentáru a Peťo ti určite rád odpovie.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.

🙂 Super

Super článok! 🙂 Ďakujem za inšpiráciu.