Rozhovor: Nebojte sa Iránu

Irán v súčasnosti nemá dobré meno v médiách a mnohí sa tam boja vycestovať. Je strach na mieste? O tom, aký je Irán a Peržania sme sa zhovárali s dlhoročným cestovateľom Tomášom Kubušom.

Kedy si bol prvýkrát v Iráne a koľkokrát si ho už navštívil?

Mojím prelomovým rokom bol rok 2008. Päť týždňov sme s bratom strávili na ceste z Káhiry do Istanbulu a po návrate domov som o mesiac vyrazil na štyri týždne po zemi do Iránu a späť. Týchto niekoľko letných mesiacov ovplyvnilo môj ďalší život, pretože som sa do orientálnych príbehov a legiend vpísaných do týchto kútov zeme zamiloval. Keď som Iránom kráčal po prvý krát, sľúbil som si, že sa sem vrátim, pretože mi tá krajina neskutočným spôsobom vošla pod kožu. Vrátil som sa o rok a do dnešného dňa som sa do starobylej Perzie zatúlal 8 krát.

Prečo ísť práve do Iránu?

Je to unikátna krajina plná fascinujúcej histórie a milých ľudí. To nie je reklamný slogan, to je holý fakt, ktorý pochopí každý, kto sa do tejto krajiny dostane. Ja som ho túžil vidieť najmä kvôli historickým miestam, ktorými kráčal Kýros Veľký, perzskí králi, Alexander Macedónsky, ale aj Marco Polo a tisíce anonymných obchodníkov križujúcich Hodvábnu cestu. To boli príbehy, ktoré do Iránu dostali mňa. Dnes by som Irán odporučil každému, kto chce zažiť niečo dobrodružné, čo človeka nesmierne obohatí. Uvedomí si tu každý falošnú silu médií, pretože kedy človek o tejto krásnej krajine počul niečo dobré? Odrazu sem prídete s malou dušičkou, či bude všetko v poriadku a o chvíľku zistíte, že najväčším problémom je to, keď sa vás niekto spýta „čo sa o Iráne hovorí u vás doma“? Aj napriek pravdivej odpovedi vás pozvú na čaj a budete pre miestnych ľudí hosť. Irán je o ľuďoch.

Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Láska v parku, Teherán. Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš

Veľa ľudí sa bojí bezpečnosti. Niekto si stále myslí, že je tam vojna, alebo si Irán zamieňa s Irakom.

Čoraz častejšie sa dnes pri cestovaní skloňuje bezpečnosť a mnohí ukážu na Irán a povedia, že by tam nikdy nešli, pritom netušia, že tá krajina je bezpečnejšia než všetky krajiny Európy dokopy. Irán trpí len na zlé meno, pretože niekto chce, aby bol Irán zlý. Bodka. Irán nie je zlý, nie je ani nebezpečný, ak sa samozrejme vyhnete niektorým oblastiam v blízkosti Pakistanu či Afganistanu alebo sa nehráte, že ste tajný agent či máte priveľké „krídla“. Precestoval som Irán od severu na juh, navštívil iránsky Kurdistan, arabský Chuzestán či púšte, ale ani raz som nemal pocit, že by táto krajina a títo ľudia boli zlí či zlomyseľní. Irán nie je Irak a to vám tu potvrdí každý, koho stretnete. Strach teda nie je na mieste. Treba samozrejme dodržiavať zákony islamskej republiky, ale to predsa nie je žiaden problém. Pamätám ako sme spávali vonku v parkoch, na autobusových staniciach, v strede kruhového objazdu či malých, špinavých mosaferchuné, no vždy sme stretávali len úsmevy a priateľské pozdravy. Najnebezpečnejšie na Iráne je len jedno. Raz ho ochutnáte, nebudete sa ho vedieť nabažiť a budete sa musieť vracať.

Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš

Napriek tomu, že ženy musia rešpektovať viac pravidiel – napríklad zahaľovať sa – v Iráne ich cestuje viac ako mužov. Je teda Irán pre ženy bezpečný?

To je ten krásny paradox, že niektoré ženy u nás povedia „tam by som nešla, lebo musím nosiť šatku“ no v konečnom dôsledku stretávam kopec žien v Iráne, ktoré sa sem vyberú a nemajú s tým problém. Ak je u niekoho šatka problém, sám sa okráda o možnosť byť v Iráne a vidieť ako tá krajina funguje. Samozrejme, ide o islamskú republiku a tak tu platia iné pravidlá ako v niektorých sekulárnych moslimských krajinách, ale v mojom ponímaní ide o detaily. Ženy, aj cudzinky, musia nosiť šatku prehodenú cez vlasy a nemali by mať obtiahnuté oblečenie či sukne. Aj muži musia dodržiavať niektoré nariadenia ako dlhé nohavice. Hoci bude vonku 40 stupňov, neberiem to ako obmedzenie. Žena sa bude cítiť v Iráne dobre a bezpečne. Opäť netreba sa túlať v noci po vonku, ale také odporúčania platia aj v našich mestách. Iránky sú veľmi príjemné a zhovorčivé, tak ak prídu turistiky, veľmi radi sa s nimi bavia a dozvedia sa také informácie, ktoré sú často pred mužom, turistom ukryté. V Teheráne majú v metre ženy svoje vlastné vozne, existujú ženské taxíky, v autobusoch sú vyhradené miesta kam nesmie vkročiť muž. Takže žena má na výber ako bude cestovať ak má strach, že sa ocitne medzi mužmi.

Ktoré miesto máš v Iráne najradšej?

Toto sú typy otázok, na ktoré sa nedá odpovedať úplne jasne, ale keď sa v myšlienkach vraciam do Iránu, často zablúdim do mesta Esfahán. Patrí k perzskému drahokamu a vďaka svojim pamiatkam patrí medzi najkrajšie mestá sveta. Na jeho hlavnom námestí, ktoré je druhé najväčšie na svete je koncentrovaná perzská krása v podobe mešít, palácov, bazárových uličiek a iránskeho života. Aj Širáz je krásny, Tabríz má unikátny bazár, Kašan staré domy, Yazd svoje púštne prostredie, Mašad náboženský podtón a Teherán svoj chaos, ale nikde nie je koncentrácia perzskej dokonalej architektúry tak silná ako v Esfaháne. Človek tu môže stráviť niekoľko dní bez toho, aby ho to omrzelo. Ráno sa prejsť nábrežím rieky Zayandeh, prejsť niektorým zo slávnych mostov, zatúlať sa do záhrad pri paláci Čehel Sotún, na obed sa ukryť na obrovské námestie do tradičnej reštaurácie s perzskými dobrotami, sadnúť si na chladnú zem mešity Šejka Lotfolláha a nechať sebou prejsť zimomriavky z tej neskutočnej výzdoby, prejsť sa do čajovne ukrytej v starožitníctve, nakúpiť na bazáre pistácie či šafran a podvečer sa pozdraviť s priateľmi na trávniku pod hviezdami. Verili by ste, že večer sa stred námestia premení na obrovské piknikové miesto? Domáci vyberú svoje čajníky, zbalia jedlo, rodinu, priateľov a prídu sem. Dievčatá sa naháňajú na kolieskových korčuliach, chlapci hrajú futbal, rodičia sa zhovárajú a neraz sa stane, že vás zavolajú na čaj alebo na niečo malé na zahryznutie. Presne na takýchto miestach si potom uvedomíte, ako veľmi vám toto bude chýbať doma. Tá bezprostredná dobrota ľudí akoby sa u nás vytrácala.

Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Esfahán. Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Rajské záhrady Eram, Shiraz. Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš

Ako sa cestuje po tejto moslimskej krajine? Je niečo, čo môže človeka prekvapiť?

Cestovanie po Iráne je pomerne jednoduché, no plné zážitkov. Najradšej cestujem autobusmi alebo zdieľanými taxíkmi, ktoré čakajú kým sa nájde dostatok pasažierov idúcich rovnakou cestou či rovnakým cieľom. Miestna doprava vôbec nie je drahá a človek má často na výber aj rôzne typy autobusov. Tie lepšie sa volajú VIP a dostanete v nich malý koláčik či džús a tie o triedu nižšie nemusia mať okná a cesta nimi bude trvať o čosi dlhšie. Veľmi často sa stáva, že ste jediný turista v autobuse a tak sa vám opäť ujde pohárik čaju od šoféra či spolucestujúcich alebo dostávate sladkosti či koláčiky. Prečo? Pretože ste hosť. Prekvapiť vás môže napríklad situácia kedy dostanete miestenku v autobuse, ale náhoda chcela, že sedíte pri žene a tak v rámci slušnosti sa autobus začne hrať šach a prehodia vás k mužovi, aby ženy sedeli pri sebe. Spočiatku to prekvapí, no potom už sami od seba začnete hrať s nimi a rovno sa prehadzujete. Medzi tie najpríjemnejšie prekvapenia patria aj zážitky, kedy idete po takmer 700 kilometrovej ceste z Ahvazu do Širázu zaplatiť šoférovi za cestu a on peniaze odmietne aj po niekoľký krát s tým, že sme boli jeho hostia. Alebo ste v historickom meste Shushi a autobus, ktorý by ste potrebovali akurát cez to vaše mesto neprechádza. U nás by tu príbeh končil. V Iráne? Nový známy zatelefonoval do autobusovej spoločnosti, zistil číslo na šoféra autobusu a opýtal sa ho či by nespravil 30 kilometrovú zachádzku, pretože tu má dvoch cudzincov. O necelú hodinku nastupujeme do autobusu a ak by človek čakal, že ho miestni za to zožerú, tak by sa zase oklamal. Vstúpime a sem tam sa ozve „Welcome to Iran“.

Iránci nie sú Arabi, ale Peržania. Môžeš nám povedať v čom je rozdiel?

Presne toto je najčastejšia chyba, ktorú ľudia robia. Rozprávajú o Iráne ako o „arabskej krajine“, pretože si myslia, že len arabská krajina môže byť moslimská. Najviac ma to však vytáča, ak sa také niečo spomína v médiách a ak to vidím, prestávam čítať, pretože v tom momente ten článok stratil hodnotu. Rozdiel medzi Arabmi a Peržanmi je obrovský. Arabi sú semiti, Peržania indo-európania a aj na prvý pohľad sa dajú po chvíľke rozoznať. Rozdiel je aj v náboženskom ponímaní islamu, pretože väčšina Peržanov sa hlási k šiítskej vetve islamu, teda tej, kde uznávajú legitimitu vedúcej osobnosti islamského sveta len toho, komu v žilách koluje krv proroka Mohameda a neveria zvolenému kalifovi. Aj medzi Arabmi sú šiíti najmä v Iraku či Libanone, ale u Peržanov je to typickejšie. Ak musíme hľadať stereotypy, tak Peržania sú akoby vznešenejší, vzdelanejší a sami o sebe niekedy hovoria, že sú potomkovia perzských kráľov či perzských básnikov. Na bazároch nie sú doterní a skôr razia teóriu, že ak niečo kúpiť chcete, tak to kúpite aj bez toho, aby vás zatvárali v obchodíku a rozprávali príbehy o hladných deťoch. Z Peržanov srší kultivovanosť. Kedy sa vám niekde u nás stalo, že si sadnete do parku a prisadne si k vám starší dedko a začne vám recitovať básne Haféza či Chajjáma? Iránci milujú vlastnú kultúru, svoje dejiny a zaujímajú sa o svet.

Asi aj v jedle je to iné než v arabských krajinách, nie?

Jedlo v Iráne sa na prvý pohľad môže zdať veľmi podobné ako v krajinách arabských, ale keď už sa do miestnej kuchyne človek ponorí, všimne si rozdiely. Samozrejme, kebaby v rôznych formách a prevedeniach vedú v perzskej kuchyni a ja sa vždy neskutočne teším ako si sa sadnem do iránskeho podniku kam chodia takmer len domáci a dám si kurací kebab so šafranovou ryžou a jogurtom s kúskami cesnaku či uhoriek. Raj na zemi. Na iránskej kuchyni sa mi páči, že hoci je často mäsová, nie je veľmi ťažká a dokonca by som povedal, že je zdravá. Jedáva sa veľa zeleniny, necítiť v nej chémiu ale rajčiny naozaj chutia ako rajčiny, milujem chlebové placky či čerstvo upečený chlieb barbarí, ktorý keď sa vytiahne z pece, tak je tak chrumkavý a dobrý, že sa dá jesť sám. Medzi perzské skvosty patrí tiež jedlo zvané fesendžun, kde sa prelínajú slané a sladké chute, ale treba uznať že kúsky kuracieho mäsa v omáčke z granátových jabĺk a vlašských orechov s ryžou ochutenou šafranom človek nemá každý deň.  Vynikajúcim jedlom je aj dizi, ktoré si človek svojim spôsobom pripravuje sám, pretože dostane uvarené suroviny ako zemiaky, mäso, rajčiny, dusenú zeleninu a tĺčikom si všetko sám roztlačí, zje polievku, k tomu hustú zmes, niekoľko chlebov a o zážitok je postarané.

Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš

Peržania sa vyznačujú tým, že sú vzdelaní, ovládajú jazyky. Aká je tvoja skúsenosť?

Je to skutočne tak. Peržania ako som už spomínal pôsobia vzdelane a keď sa s nimi dáte do reči, zistíte, že je to pravda. Už niekoľko krát sa aj mne osobne stalo, že som sedel v čajovni, čítal som si knihu, pil čierny čaj a z vedľajšieho stola sa mi niekto prihovoril v perfektnej angličtine, vedel o tom ako sa naše Československo umelo rozpadlo, vedel kto je slovenský prezident a poznal aj niekoľko slovenských miest. Kým v iných krajinách sa niekedy po odpovedi „Slovakia“ len veľmi hmlisto spájali veci dokopy, v Iráne veľa ľudí presne vie koľká bije. V parku som stretol viacero ľudí, ktorí si prisadli a rozhovor sa uberal do perzskej poézie, perzskej histórie. Najviac ma prekvapilo asi 5-ročné dievčatko, ktoré pri čakaní na semafore skúšalo otázku odkiaľ som a po mojej odpovedi z nej vyletelo „Bratislava“. Nehovorím, že každé dieťa v Iráne to vie, ale u nás je viac starších, ktorý by nevedelo ani kde sa Irán nachádza, nie ešte povedať jeho hlavné mesto. Jazyky vedia, vždy sa nájdu ľudia , ktorí sa dohovoria a pomôžu a Iránci dobre ovládajú angličtinu, aj mladá generácia a staršia niekedy spomína aj nemčinu či francúzštinu. Jeden z príjemných „šokov“ som zažil aj v posvätnom Mašade, kedy som kráčal ulicou a zastavila ma žena od hlavy po päty odetá v čiernom čádore s čiernymi rukavicami na rukách a bolo z nej vidieť len kúsok tváre. Sama sa mi prihovorila aký mám deň, po anglicky sme sa chvíľku bavili a keď videla, že idem na autobusovú stanicu, skočila do cesty, zastavila taxík, povedala taxikárovi nech ma vezme, podala mi ruku(!) a zaplatila taxík so slovami „aby som si užil Irán“. Také veci sa u nás nestávajú.

Akú radu by si dal ľudom, ktorí sa chystajú do tejto krajiny?

Nebojte sa. Irán má len zlé meno v médiách, no skutočnosť je iná. Stačí si prečítať články o Iráne od ľudí, ktorí tam strávili viac než 4 či 5 dní a uvidíte, že sa niet čoho bár. Nechajte neopodstatnený strach doma a tú krajinu si naplno užijete. Naučte sa pár perzských slovíčok a tie sa stanú kľúčom do iránskych sŕdc. Už nebudete len turista, ale niekto kto prejaví hlbšiu úctu k ich kultúre a to sa v tejto krajine veľmi cení.

Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš
Rozhovor: Nebojte sa Iránu
Foto: Tomáš Kubuš

 

Tomáš Kubuš

Rozhovor: Nebojte sa IránuPred rokmi ho očarilo cestovanie a dnes žije na cestách niekoľko mesiacov v roku. Zamiloval si Turecko, Istanbul, iracký Kurdistan, islamské krajiny Blízkeho aj Stredného Východu, Irán či chaos Indie, no nepohrdne ani Marokom, Sicíliou a atmosférou Thajska. Nadchli ho legendy a príbehy Hodvábnej cesty z ktorej kúsok po kúsku odkrajuje. Niekoľko rokov píše o cestovaní na svojom blogu kubus.blog.sme.sk, vydáva reportáže v tlačených médiách na Slovensku aj v Českej republike a pravidelne prispieva aj na blogu Travelistanu. Tomáša a jeho cesty môžete sledovať na https://www.facebook.com/tomkubuscesty/.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.

Do Iránu som išla už ako dôchodkyňa, ktorá dovtedy precestovala hodný kus sveta a žila v rôznych krajinách. Nebála som sa, len som otvárala oči – krajina zázrakov, treba ju precestovať celú, klimatické podmienky sú rozdielne a preto aj ráz krajiny, ale ľudia všade rovnakí – neuveriteľne milí a priateľskí, ale očakávajú to isté od turistov. Ak sa tak turista správa odnesie si domov zážitok na celý život. V jedle sa im vyrovnajú hádam len Gruzínci. V Iráne môže chodiť žena odhalená, ale musí si byť vedomá toho, že v tom prípade je to žena verejná a tak sa stane, že ju budú obchytkávať a divať sa na ňu opovržlivo a môže sa jej ujsť aj nejaká štipľavá poznámka. Ale ak rešpektuje ich spôsob obliekania, ktorý nie je taký striktný ako napr. v niektorých arabských krajinách, tak je rešpektovaná aj mužmi, ktorí to dajú najavo tým, že si ju nevšímajú a ženy s ňou ľahko nadväzujú rozhovor či ovládajú nejakí iný jazyk alebo nie. Aj v noci sa môže cítiť bezpečne a ako som bola upozornená ja, ak by sa niekto pokúsil ma napadnúť, treba len kričať a zbehnú sa ľudia a násilníkovi dajú poriadnu príučku. To sa však nikdy nestalo, že by niekto čo i len krivo pozrel na ženu. Je to úžasná krajina, úžasní ľudia, nebojte sa a cestujte!

Dakujem za clanok. Skvele. Presne takto prezentujem Iran ja. Bola som tam 3 krat a este sa vratim. Uz v liedtadle mam vzdy pocit ze sa vraciam tam kam patrim. (asi minule zivoty). Mojim zivotnym snom je ist tam pracovat. Alebo aspon potom na dochodku tam odidem na cele mesiace a len sa budem prechadzat po ulici a rozpravat s ludmi. V parkoch popijat caj. Ako si povedal. Su nesmierne vzdelani a laskavi. Este k tym zenam. Uz sa niekomu u nas stalo aby ste sli po chodniku. Oproti parta pubetakov. Vidia zenu, odstupia nabok, sklopia zrak aby ju pohladom neurazili a nechaju prejst. Nie? Chodte to zazit do Iranu. Miri