Rozhovor: Antarktída ťa proste dostane

Rozhovor: Antarktída ťa proste dostane

V rámci predstavovania známych aj menej známych cestovateľov na Slovensku som si zobral do hľadáčika Richarda Šimka, ktorý cestuje po svete so svojím fotoaparátom a robí nielen neskutočné fotografie, ale aj krásne dych berúce videá.

Mohol by si sa nám predstaviť?

Volám sa Richard Šimko. Narodil som sa v Bratislave (už pomerne dávno) a vyrastal som v Galante. Vyštudoval som Ekonomickú Univerzitu v Bratislave so špecializáciou na informačné technológie. Po univerzite som absolvoval základnú vojenskú službu a po nej som začal pracovať v IT odbore. Momentálne už nepracujem v IT a ani nežijem trvalo na Slovensku. Vlastne nežijem trvalo nikde a idem tam, kde je práca. Som taký novodobý nomád. Až to vyvoláva úsmev keď prídem navštíviť rodičov na Slovensku a občas niekam zájdem niečo vybaviť. Ľudia si pýtajú adresu trvalého pobytu, občiansky preukaz alebo kartičku poistenca a moja štandardná odpoveď je „nemám“. Stále však mám Slovenský cestovný pas 🙂 Väčšinu času v zahraničí som prežil v Austrálii a Singapure. Posledných 5 mesiacov som bol v Prahe. Teraz budem chvíľu doma u rodičov až kým v decembri zase nezdvihnem kotvy a pohnem sa ďalej.

Baníci v kráteri Kawah Ijen vo Východnej Jáve v Indonézii. Ich denná práca spočíva v dolovaní síry na dne tohto krátera vo veľmi nehostinnom a zdraviu škodlivom prostredí. Následne je táto síra krvopotne vynášaná  z krátera (asi 200 vertikálnych metrov) a potom 3 km do dediny, kde svoj náklad predajú cca za tri doláre. Túto cestu spravia denne 2 krát a váha tých košov je cca 70-100kg. V živote som sa nestretol s ťažšou prácou.
Deti z kmeňa H’mong sa hrajú neďaleko svojej chaty. Severný Vietnam je domovom mnohých národnostných menšín a príslušníci H’mong patria k najpočetnejším. Poznávacím znakom je tmavomodré až čierne „indigo“ oblečenie, podľa ktorého aj dostali meno „Black H’mong“
Nádherný západ slnka v meste Bagan v Barme. Je to miesto tisícok kostolov a chrámov roztrúsených okolo mesta. Je to pravdepodobne nafotografovanejšie miesto v Barme.

Ja som ťa prvýkrát zaregistroval cez krásne fotky, ktoré si robil na Antarktíde. Ako si sa tam dostal?

Antarktída bola vždy mojím snom. Už ako malý chlapec som strávil veľa času čítaním rôznych kníh nielen o Antarktíde, ale aj o iných vzdialených kútoch našej planéty a sníval som o tom, že sa tam možno raz dostanem. Bol to však len sen a bol som presvedčený, že Antarktídu budem spoznávať hlavne prostredníctvom kníh, časopisov a dokumentárnych filmov. Prešli roky a ani som sa tou myšlienkou nejak nezapodieval. Jednoducho sa tento sen zdal nedosiahnuteľný. Finančne je takáto cesta veľmi náročná. Asi okolo roku 2014 som spravil rozhodnutie sa tam pozrieť, nech to stojí, čo to stojí. Nebral som tým na seba žiadne riziko, keďže nemám rodinu, deti, auto, nesplácam hypotéku. Vďaka intenetu dnes máme možnosti ako si nájsť spoľahlivé informácie a po určitej dobe som natrafil na Európu, trojsťažňovú bárku, ktorá sa pravidelne plaví do Antarktídy. Hneď som sa chcel zaregistrovať, ale, bohužiaľ, miesta na tejto ceste sú vypredané veľmi rýchlo. Neostávalo mi nič iné, len počkať na ďalšiu sezónu a snažiť sa to nejako zladiť s prácou. Po troch rokoch od prvotného rozhodnutia som vstúpil na palubu Európy a môj sen sa stal skutočnosťou. Celá plavba a, samozrejme, aktivity v Antarktíde boli úžasné a hneď po návrate som začal splietať plány na návrat. Jedinou schodnou cestou bola možnosť dostať sa na Európu ako člen posádky.  Mal som dobré odporúčania od svojich spolucestujúcich, keďže som im často pomáhal pri fotografovaní a aj som sa aktívne zapájal do veškerých činností na lodi. Pár dní po návrate domov som oficiálne podal žiadosť o prácu na lodi. Veľa som od toho neočakával a nasledujúcich 7-8 mesiacov sa nič nedialo. Jedného dňa, asi 4 dni po Novom roku, som dostal správu s krátkou otázkou, či by som mal záujem o miesto sprievodcu na Európe na pomerne dlhú plavbu z Argentíny do Antarktídy a potom do Južnej Georgie, cez Tristan da Cunha až do Kapského Mesta. Nebolo ma treba dvakrát presviedčať. Ani nie o štyri týždne neskôr som vstúpil na palubu Európy po druhý krát. Tentokrát ako člen posádky.

Rozhovor: Antarktída ťa proste dostane
Európa pri západe slnky vykúka spoza masívnej ľadovej kryhy. Pre porovnanie veľkosti, najvyšší sťažeň na Európe je približne 35m vysoký
Rozhovor: Antarktída ťa proste dostane
Keď je človek v správnom čase na správnom mieste, pošťastí sa aj takýto záber. Tieto dve veľryby krúžili okolo lode takmer 15 minút ako keby vedome pózovali pre fotografov. Aj takáto je Antarktída.

Aké je to byť na plachetnici raz pasažierom a potom členom posádky?

Podobne ako ja, veľa členov posádky sa plavilo na Európe prvý krát ako platiaci pasažieri. Veľa z nás pozná život na lodi z týchto dvoch perspektív. A sú to dve veľmi odlišné skúsenosti. Aj keď sa pasažieri podieľajú na plavbe v podobe služieb pri kormidle a hliadkovaní, predsa to sú platiaci klienti, ktorým treba vychádzať v ústrety. Ako člen posádky som v neustálom kolotoči rôznych pracovných činností. Ja ako sprievodca mám rôzne špecifické úlohy. Medzi hlavné patrí, samozrejme, sprevádzanie klientov pri vylodení, bezpečná preprava klientov z lode na breh a potom späť. Dbáme na ich bezpečnosť ako aj na dodržiavanie relatívne prísnych pravidiel pri vylodení. Počas plavby cez Drakeovu úžinu im dávame prednášky z oblastí fotografie, morskej a polárnej biológie, histórie a pod. Z celej cesty píšeme denný „log“ s popisom hlavných udalostí, ktoré sa cez deň stali, pripájame detaily o navštívených miestach, pozorovaných zvieratách, vypisujeme údaje o počasí z lodného denníka. Ku koncu plavby potom všetci klienti dostanú tento pomerne veľký pdf dokument. Z poslednej cesty ten dokument mal veľkosť okolo 16GB, čo je cca 240 strán textu a fotiek. Keď nie som zamestnaný touto, pre sprievodcu špecifickou, činnosťou, podieľam sa na akýchkoľvek ďalších činnostiach potrebných na prevádzku lode. Naťahovanie a sťahovanie plachiet, lezenie po sťažňoch a rahnách aj v búrke je bežná vec. Musím povedať, že aj pri miernom vlnobití (7-9m je na Drakeovu úžinu mierne) sa to vo 20-30 metrovej výške dosť kýve. Niekedy strávime celú službu premočení na kosť. Nie je zriedkavé, že počas práce na palube sa cez ňu prevalí obrovská vlna, váha vody nás zrazí na kolená a premočí nás na kosť. Keď je čas, ideme sa prezliecť (pokiaľ máme ešte niečo suché). Keď nie, tak „doslúžime“ v mokrom oblečení. „Wet, cold and miserable. But we love it.“ To je také naše motto. No a aby toho nebolo málo, je tu ešte kuchyňa. Varí kuchár, ale vždy je tam niekto, kto vypomáha a po jedle sa riady samy neumyjú. Takže po jedle je nástup do kuchyne a umývame riady. Na to ako je kuchyňa na lodi malá, niekedy je nás tam aj desať a napriek tomu ide práca od ruky a nikto nikomu nezavadzia. V noci, keď všetci spia, vyčistíme všetky spoločenské priestory a chodby na lodi. Oficiálne služba trvá 12 hodín, ale často sa to natiahne. A tak to ide nonstop každý deň počas celej plavby. Ako pasažier som mal relatívne pohodlie a okrem služby pri kormidle a hliadke som nemal žiadne iné povinnosti. Ako člen posádky som v neustálom kolotoči povinností. Napriek tomu by som to nemenil. Celá posádka je ako jedna rodina. Ľudia sa ma často pýtajú čo je dobré na tom, že je človek stále unavený, premočený v tej zime a v takom nepohodlí. Ja sa to ani nesnažím vysvetľovať. To sa ani nedá. kto na takéto veci nie je, ten to nepochopí. Každý sme iný a to je v poriadku, aspoň je svet taký pestrejší.

Tučniaky kráľovské nás vítajú pri vylodení na Južnej Georgii na „pláži“ Whistle Cove. Na Južnej Georgii je niekoľko kolónií týchto nádherných tučniakov. V najväčšej kolónii St Andrews  žije asi 200 000 párov.
Vraky veľrybárskych lodí v Grytviken, čo je stará veľrybárska stanica, ktorá dnes slúži hlavne na výskum a ako historické múzeum.

Ako si sa ty vedel prispôsobiť morskej chorobe? Lebo mne to išlo veľmi ťažko 😊

Morskej chorobe sa prispôsobiť nedá. Je to proste nutné zlo, cez ktoré sa treba preniesť, nejako to vydržať a potom je už dobre. Postihne skoro každého, posádku nevinímajúc. Na rozdiel od bežných pasažierov, členovia posádky musia do služby či sú chorí alebo nie. Pre pasažierov je najlepšie spať čo najviac, vychádzať von na čerstvý vzduch, piť veľa tekutín. Čo sa jedla týka, môže byť počas pretrvávajúcej morskej choroby ťažké čokoľvek zjesť, ale úplne stravu vynechať sa neodporúča. Treba zjesť aspoň nejaké sušienky. Tie máme pre pasažierov počas plavby stále k dispozícii v spoločenskej miestnosti aj s čajom. Určite je dobré si vziať nejaké tabletky, alebo predávajú sa aj nejaké náplasti, ktoré pomáhajú potláčať symptómy morskej choroby. Tieto, bohužiaľ, majú vedľajší účinok v podobe ospalosti a malátnosti. Preto sa neodporúča tieto aplikovať pred službou na palube. Tam určite pomôže čerstvý vzduch a prípadne zábradlie nie je nikdy ďaleko.

Morská choroba pôsobí na každého ináč. Niektorých to prejde za deň, iných to drží aj niekoľko dní. Keď som sa plavil na lodi prvý krát ako pasažier, bol som chorý celé tri dni. Pamätám sa, že som dosť veľa času strávil nad záchodovou misou, alebo naklonený cez zábradlie. Na druhej ceste ma to držalo iba deň a potom to so mnou neceklo počas celej takmer dvojmesačnej plavby.

Čo ťa na Antarktíde baví?

Nie je to len o Antarktíde, ale so všetkým, čo k tomu patrí. Loď, posádka dokonca aj rozbúrená Drakeova úžina. V angličtine sa hovorí „It’s about the journey, not just the destination“ a celá táto cesta na Antarktídu to dobre vystihuje. Okrem toho je to veľmi odľahlé a ťažko dostupné miesto pre bežného človeka. Antarktída je relatívne nedotknutá. Vždy ma priťahovali vzdialené a ťažko dostupné destinácie. Keď sa na to pozriem inými očami, koľko ľudí si môže povedať, že sa plavili na Antarktídu na viac ako storočnej trojsťažňovej bárke cez jednu z najdivokejších vôd, aké námorníka na oceáne môže postretnúť. Pre niekoho to nemusí znamenať nič, pre mňa je to ako byť v raji. Nikdy ma nelákali dovolenky pri pláži s plnou penziou. Po plavbe na Európe má človek pocit, že si tú Antarktídu naozaj zaslúži. Je to diametrálne odlišný zážitok plaviť sa cez rozbúrený oceán na plachetnici po dobu 4-5 dní ako na veľkej luxusnej lodi s veškerým komfortom za menej než dva dni. Ja osobne by som nemenil.

Majestátny Mt Everest.
Toto je rodina z kmeňa H’mong v Laose, u ktorých sme strávili dva dni. Bola to veľmi dobrá príležitosť trošku intímnejšie spoznať týchto veľmi chudobných, ale milých ľudí.

Nielen fotíš, ale aj filmuješ. Čo ťa viac baví?

S fotografovaním som začal ešte v „analógových“ časoch. Filmovanie je pre mňa relatívne nová disciplína, ale dosť ma to chytilo. Zlá správa je, že kvôli tejto novej vášni budem na cesty baliť ešte viac techniky a moja chrbtica už protestovala dávno pred tým, než som začal robiť videá. Je ťažké povedať čo ma baví viac. Baví ma oboje a to je niekedy problém. V určitých prípadoch sa budem musieť rozhodnúť pre fotografiu alebo video, aby som jednej alebo druhej disciplíne mohol dať svojich 100%. Niekedy to ale celkom ide. Napríklad pri mojej ceste na Sinajský polostrov v Egypte sme robili foto reportáž o iniciatíve miestnych beduínov v oblasti turizmu. Pôvodne som chcel iba fotiť, ale nakoniec som začal natáčať aj video. Nakoniec sa mi po návrate domov podarilo dať dokopy celkom zmysluplné video. To video si môžete pozrieť tu:

Foto reportáž nájdeš tu

Málokto vie, že si dotváral špeciálne efekty pre hollywoodske filmy. Ako sa Slovák dostane k takej náročnej a vysnívanej práci?

Niekedy výber budúceho zamestnania nedopadne podľa očakávania. Ja som si podával prihlášku na vysokú školu ešte pred revolúciou. Vtedy tých možností toľko nebolo, neexistoval internet a o nejakom štúdiu v zahraničí sa ani nechyrovalo. V podstate existovali len tradičné odbory a niečo, čo z toho trochu vybočovalo, bolo nedostupné. A tak sa stalo, že som pár rokov robil prácu, ktorá ma nenapĺňala. Ale aj som robil niečo pre to, aby som to zmenil.

Po štyroch rokoch práce v IT som zistil, že to nie je moc pre mňa. Mal som pocit, že zaostávam za svojimi kolegami nielen v znalostiach, ale aj v entuziazme učiť sa. V tom čase som pracoval v Brne na projekte zavádzania systému operátora trhu s elektrickou energiou. Čo sa týkalo IT, to som ešte ako tak zvládal, ale celá problematika okolo energetiky bola pre mňa španielska dedina. Okrem toho, po dlhých hodinách v práci som prišiel domov, zapol som počítač a učil som sa 3D grafiku. Potom som neskoro v noci chodil spať s červenými očami. Nemal som žiadny spoločenský život, jedol som denne iba syrové rohlíky. Za dva roky sa mi takto podarilo našetriť určitú sumu peňazí, ktorá mi umožnila rok štúdia 3D grafiky v Austrálii. A už som tam potom zostal.

Po škole sa mi podarilo nájsť si prácu vo firme, ktorá sponzorovala pracovné vízum. V tej firme som zostal asi 4 roky a robil som všetko od webdesignu, 3D animácie, video editácie a pod. Keď sa mi potom podarilo dostať trvalý pobyt, to mi trošku uvoľnilo ruky a mohol som si začať hľadať inú prácu. A podarilo sa celkom pekne. Sťahoval som sa do Singapuru na takmer 3 roky, kde som pracoval pre firmu Lucasfilm na animovanom televíznom seriály Clone Wars. A potom sa to rozbehlo. Najprv späť do Austrálie, kde som robil na svojom prvom celovečernom animovanom filme (zhodou okolností o tučniakoch v Antarktíde), potom späť do Singapuru na 4 roky a znovu späť do Austrálie. Stabilita sa z môjho života vytratila. V tomto odbore je takmer nemožné nájsť prácu na trvalý pracovný pomer. Takže ja v podstate cestujem za prácou a žijem z batohu. Posledný projekt som absolvoval v Prahe, kde som na svojom poslednom filme robil 5 mesiacov. V kinách bude koncom októbra. Do dnešného dňa mám za sebou asi 16 celovečerných filmov a 3 sezóny televízneho seriálu.

Práca je to zaujímavá, ale veľmi náročná. Dlhé hodiny pred počítačom zdraviu rozhodne neprospejú, počas projektu, a hlavne pred dodaním, víkendy neexistujú. Je celkom normálne byť v práci aj 14-16 hodín niekoľko dní po sebe. Môj vôbec najhorší pracovný maratón bol 90 dní v jednom kuse, bez jediného voľného dňa s priemerom asi 85-90 hodín na týždeň. Ale toto je aj pre tento odbor dosť neobvyklé, len chcem poukázať na fakt, že práca na filmoch znie veľmi lákavo, ale vôbec to nie je med lízať.

Na druhej strane mi táto práca dala možnosť cestovať. Vďaka nej som sa dostal na 7 rokov do Singapuru a tým mi práca nepriamo pomohla odštartovať moju vášeň pre cestovanie. Tiež som mal možnosť  sa osobne stretnúť s mnohými zaujímavými ľuďmi ako napr. s George Lucasom, Jackie Chanom a mnohými inými, ktorí sú širokej verejnosti menej známi.

V juhovýchodnej Ázii je bežné, že starší súrodenci sa starajú o tých menších aj ked oni sú ešte stále deti. Vidieť malé dievčatá s batoľatami na chrbte nie je nič mimoriadne a zodpovednosť s akou pristupujú k tejto svojej povinnosti berie dych.

Budhistický mních, s ktorým sme sa chvíľu pozhovárali v jednom z mnohých chrámov v Bagane. Stav jeho chrupu zodpovedá rokom konzumácie psychoaktívnych betelových orechov.
Podnebie v Indonézii je teplé a vlhké. Zahmlené rána ako toto sú na dennom poriadku. V diaľke vidno chrám Borobudur ako vytŕča sponad stromov a nízko ležiacej hmly a oparu. g

Aký je tvoj momentálny sen? Čo by si chcel navštíviť? Nafilmovať alebo nafotiť?

Môj momentálny sen? Konkrétny asi neexistuje, ale je tu celá rada vecí, ktoré by som v budúcnosti rád dosiahol. V prvom rade budem musieť nájsť rozumnú rovnováhu medzi prácou na vizuálnych efektoch a prácou na lodi. Už nie som najmladší a tie dlhé hodiny za počítačom vyberajú svoju daň. 2-3 mesiace na lodi dobijú baterky a aj keď to je tiež práca, má úplne iný charakter a celkovo mi to zdravotne aj mentálne prospieva.

Určite chcem ďalej cestovať. To je ako droga s tým rozdielom, že ja budem celkom rád do konca života závislý. Pokiaľ to čas, financie a zdravie dovolia, tak budem pokračovať. Mám sen vyliezť aspoň na jednu 7000m vysokú horu. Na viac už asi nemám, ale 7000 by som ešte mohol dať. Plánoval som tretiu cestu do Mongolska, kde som asi týždeň chcel žiť na severe krajiny s pastiermi sobov. Časovo to, bohužiaľ, zatiaľ nevyšlo. Chcem aj ďalej pokračovať v charitatívnych činnostiach. Už niekoľko rokov sponzorujem malé dievčatko v Kambodži. Teda, po tých rokoch z nej už vyrástla mladá slečna. Začal som, keď mala 7 rokov a teraz má 12. Nejako to spolu dotiahneme do osemnástky 🙂

Čo sa týka fotografie a filmu, to je požehnanie aj kliatba. Ak to bude čítať nejaký fotograf alebo filmár, tak to určite pochopí. Je to finančne náročný koníček. A aj veľmi ťažký. Myslím váhou. Vláčiť fotografickú výbavu po celom svete nie je žiadna sranda. Na druhej strane mi ako introvertovi fotografia pomáha lepšie komunikovať s ľuďmi. Keď po nejakej ceste uverejním svoje fotky alebo videá na mojich stránkach a ľuďom sa to aj páči, tak to veľmi poteší. Určite sa chcem ďalej zlepšovať. Hlavne pri filmovaní, čo je, ako som spomínal, pre mňa relatívne nová disciplína. Neustále sa snažím niečo nové naučiť a zlepšovať sa. Ak človek v dnešnej dobe s učením prestane, tak to ďaleko nedotiahne. A mňa to hlavne baví a to je asi to najdôležitejšie.

Ak človek niečo robí s nechuťou, tak sa to odrazí aj na výslednej práci a aj celkovom mentálnom stave. Viem, že veľa ludí nemá tú možnosť a ja som nesmierne vďačný za to, že môžem robiť to, čo ma baví.  Ale nič som nedostal zadarmo a tvrdo som musel zapracovať na tom, aby som sa sem dostal. Pamätám si, že keď som v roku 2003 odchádzal do Austrálie, veľa ľudí ma považovalo za blázna. V 34-roch rokoch som nechal za sebou istotu a pomerne úspešne sa rozvíjajúcu kariéru IT konzultanta a odišiel som na druhý koniec sveta. Tam som začal doslova od nuly. Pristál som na letisku v Sydney s jedným batohom oblečenia a zhruba 300 dolármi vo vačku. Moja úplne prvá práca, ktorú som si bol schopný nájsť, bolo zbieranie odpadkov na štadióne. V porovnaní s pozíciou IT konzultanta to neznie vábne, ale ďalšia práca bola už o niečo lepšia a postupne som sa dostal až k práci na filmoch a k cestovaniu.

Rišo Šimko na vrchole Mera Peaku v Nepále. Viac fotiek, videí a postrehov nájdeš na jeho skvelej stránke https://richardsimko.com/

Zaujal ťa rozhovor? Prečítaj si ďalšie zaujímavé postrehy a myšlienky od Paľa Barabáša.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.