Prečo cestujem do krajín, kde je vojna

Prečo cestujem do krajín, kde je vojna

„Prečo cestuješ do krajín, kde je vojna?“ pýtajú sa ma ľudia, keď im oznámim, že idem do Iraku, Afganistanu alebo do Jemenu. Je to túžba alebo dokazovanie si niečoho? Prečo risk nevymením za istotu a radšej sa nevyberiem do mierumilovnejších krajín? Alebo len chcem svetu niečo dokázať?

Začnem trošku z iného konca. Už ako študent na vysokej škole som mal jeden z mnohých snov. Ten sen sa volal „vojnový reportér“ a hltal som nejednu reportáž z nebezpečných krajín. Miloval som knihy od francúzskeho reportéra Patricka Chauvela, ktorý vyrážal na niekoľkomesačné cesty do konfliktných zón. Haiti, Vietnam, Afrika… Vždy sa vedel dostať na miesta, kde sa tvorila krvavá história.

Avšak veľmi rýchlo som pochopil, že na túto prácu nemám. Dôvod? Mám sa príliš rád. Ak vstupujete do nebezpečných zón, kde lietajú strely a rýchlo vyhasne ľudský život, musíte mať v sebe niečo, čo potlačí strach o život. V živote si treba uvedomiť a reálne si nastaviť zrkadlo, na čo človek má a na čo nemá. Povedal som si, že toto nie je moja cesta a vybral som si iný smer, ktorý poznáte a nemusím ho tu opisovať.

Prečo cestujem do krajín, kde je vojna

Počas cestovania ma vždy zaujímalo svetové dianie. Hltal som a stále som hladný po informáciách z rôznych kútov sveta. Som akoby taká špongia, ktorá nasáva rôzne politologické, historické a kultúrne súvislosti. Aj keď sa dnes viem dostať k dôveryhodným informáciám, stále som mal túžbu preniknúť k podstate veci. Práve v roku 2010 sa všade hovorilo o Afganistane. Informácie sa šírili z rôznych smerov a už som sa v tom strácal. Chcel som o krajine nielen čítať, ale aj vidieť ju na vlastné oči a vytvoriť si svoj vlastný názor.

V roku 2013 som napriek všetkým varovaniam prekročil iránsko-afgánsku hranicu a ocitol som sa vo svete, ktorý bol kompletne iný. Za chrbtom som mal bezpečný Irán a pred sebou krajinu, ktorá sa zvíjala ako choré zviera. Odrazu som namiesto krásnych miest mal pred sebou zničenú krajinu, smutných ľudí a zóny, kde hrozila smrť. Bol to veľmi zvláštny pocit vidieť toto všetko pred sebou. Chcel som pochopiť, čo sa to deje a kam to smeruje. Rozprával som sa s ľuďmi a narazil na miestnych lokálnych politikov, ktorí mi hovorili svoju pravdu a videnie. Pokúšal som sa orientovať v danej situácii a pochopiteľne, že som sa strácal.

Prečo cestujem do krajín, kde je vojna

Tu som získal jeden z najdôležitejších poznatkov. Aj keď vycestujem do Afganistanu, Iraku či Jemenu, pravdu nezistím. Len sa k nej viem priblížiť. Možno som ju niekde v diaľke zahliadol, ale veľmi hmlisto. Pravda má niekoľko podôb. Pravda sa dá ohýbať, meniť a prifarbiť. Takmer každý má pocit, že to, čo hovorí, je pravdivé. Pravda je také puzzle. Jeden príbeh za druhým a získavate nejaký obraz. Kým však neposkladáte všetky kúsky puzzle, neviete, čo skladáte. Len tušíte a približujete sa.

Mňa však toto skladanie mozaiky začalo baviť každý rok viac a viac. Nastavil som si vlastné pravidlá bezpečnosti a pomyselné hranice, ktoré nesmiem nikdy prekročiť. Nie, nepovažujte ma ani teraz za vojnového reportéra. Na to zatiaľ nemám a ani sa nepohybujem v žiadnej zóne, kde lietajú guľky a vybuchujú granáty. Na Slovensku a v Čechách máme skvelých reportérov, ktorí chodia práve na tie miesta a ich reportáže sú akoby z inej planéty. Ja síce vycestujem do krajiny, kde je vojna, ale pozorujem to z relatívne bezpečnej vzdialenosti. Nechcem prekročiť môj rubikon, lebo sa mám rád a nechcem ublížiť mojim blízkym.

A ako vyzerajú takéto cesty za poznaním? Nevznikajú náhle, ale pomaly. Nerozhodujem sa podľa toho, kde je lacná letenka alebo čo by som mohol vidieť. Hnacím motorom je momentálna situácia a kde sa dá pohybovať. Pred každou cestou si overujem informácie, ako sa len dá. Kontaktujem známych, novinárov, veľvyslanectvá a miestne kontakty. Vycestovať bez informácií sa rovná samovražde. Pochopiteľne, že ani ja nedokážem stlačiť riziko na bod nula. Riziko viem len minimalizovať. Sú to dlhé hodiny a dni rozmýšľania a pochybností. K tomu študujem krajinu, aby som lepšie pochopil súvislosti a vedel klásť čo najsprávnejšie otázky. Lebo to je to, čo ma najviac zaujíma. Ako vnímajú domáci danú situáciu.

Prečo cestujem do krajín, kde je vojna

Takto sa mi podarilo spraviť reportáže o ISIS a utečeneckých táboroch v Iraku v roku 2015. Mal som také šťastie, že sa mi tie reportáže dostali na predné strany renomovaných denníkov a týždenníkov. Dokonca ma začali označovať za vojnového reportéra, ale ja som sa tejto nálepky rýchlo vzdal. Nie som ním. Chcem cestovať do tých nepohodlných krajín, písať pre vás a prinášať vám môj pohľad na situáciu. Mojím cieľom je vám priblížiť miesta, ktoré sú smutné a poskytnúť jednu z mnohých mozaík. Ani ja nemusím mať pravdu a prosím, berte ma kriticky. Moje svedectvá a môj pohľad na svet má skôr vzbudiť záujem o krajiny, ktoré sú na okraji všeobecného záujmu. Ako teraz Jemen, kde sa nachádzam.

A viete, čo ma mrzí najviac? Ak sa vás niekto spýta na názor a vy sa nezmestíte do jeho pohľadu. Okolie vás začne obviňovať, že ste zaplatený treťou stranou. Chápem, že nemusím mať pravdu, ale nech ma nepresviedča niekto, kto tam nielenže nebol, ale sa ani v problematike nevyzná. My Slováci máme jeden neuveriteľný blbý dar. Buď si na strane USA alebo na strane Ruska. Akoby si nemohol byť niekde v strede. Práve cestovanie ma presvedčilo, že bipolárne videnie sveta je veľmi jednoduché. Pravda je niekedy veľmi komplikovaná.

Máte otázky na článok „Prečo cestujem do krajín, kde je vojna“? Dajte do komentu

O mnohých cestách aj do vojnových krajín som napísal 3 knihy. Ak by ste si chceli zakúpiť viď link tu.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.