Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR

Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR

Mali to byť najveľkolepejšie projekty Sovietskeho zväzu, ktoré mali v nezmyselnom zápase medzi západom a východom ukázať silu socialistického človeka. Stáli nadľudské úsilie, nemálo financií a ľudských životov. Skončili viac menej absolútnym krachom, o ktorom ste sa nesmeli dozvedieť v žiadnej historickej knižke pred rokom 1989. Aj o tom je článok s historickými faktami “Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR”

Kolymská diaľnica

,,Tá cesta je posiata ľudským utrpením a kosťami.“ Povie vodič Igor a dá si na hlavu povestnú ruskú baranicu. Som na Sibíri, kde teplota ukazuje mínus 53°C a vybral som sa prejsť 2500 kilometrovú cestu z Jakutska do Magadanu.

V roku 1932 sa Stalin rozhodol, že spojí cestou jedno z najopustenejších miest na svete Magadan. Na tom projekte nebolo nič zlé, keby nevyužíval pracovnú silu politických väzňoch. ,,Celá cesta je posiata bývalými gulagmi. A v jednom z nich bol môj dedo. Vieš, za čo išiel sedieť?“ Pýta sa vysmiaty Igor v nehostinnom prostredí. ,,Lebo nechtiac zhodil bustu Stalina. Dostal 8 rokov natvrdo.“ 7 dní cestujeme krajinou, kde vládne pani zima a počúvam príbehy, ktoré sa nikde nedozviete. Každý deň vidím iné pozostatky gulagov a pri každom mi Igor niečo porozpráva. Už keď som mal pocit, že bizarnejší príbeh neexistuje, vyvedie ma z omylu.

Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR
Zobrazenie cesty na mape Ruskej federácie, Foto: Wikimedia commons

,,Väzňov na noc nemuseli strážiť. Stačilo im zobrať rukavice a každý si to rozmyslel. Utiecť bolo takmer nemožné. V zime ste zamrzli a v lete by vás zožrali komáre.“  Sem tam je vidno pomníky niektorých bývalých väzňov. Po rozpade Sovietskeho zväzu si miestni pripomínali tyranské zverstvo, ktoré zomlelo ich blízkych. Nikto nevie, koľko presne ľudí zomrelo celkovo v gulagoch, ale číslo sa pohybuje okolo 4 miliónov.

Preto sa aj samotná cesta volá ,,Cesta kostí“. Cesta, ktorá spojila mesto Magadan, ale viac menej bola postavená preto, aby mohlo viac politických väzňov prísť do miestnych gulagov.

Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR
Kolymká diaľnica dnes pri polárnej žiari. Foto: Miroslav Schwab

Aj dnes tu vládne ponurá atmosféra a miestne mestá vyzerajú nevábne. Mestá ako Chandyka, Susuman či Ust Nera skôr vyzerajú ako kulisy pre katastrofický film. Aj keď sa otvorili možnosti vycestovať inde, veľa miestnych ostáva. Pýtam sa Igora, prečo neodišiel za lepším životom hoci do Moskvy. Pozrie von zo svojho auta, kde teplota klesla na -58°C a povie s úsmevom. ,,Lebo je tu krásne.“

Ako sa cestuje po Kolymskej diaľnici, keď je vonku mínus 53°C?

Černobyľ

,,Pripiať bolo najmodernejšie socialistické mesto. Žilo tu vyše 30 tisíc ľudí a všetkého bolo dostatok. Neexistovali tu rady na tovar či prázdne regále v obchodoch.“ Viktória je sprievodkyňou v Černobyle a celé mi to rozpráva v centre prázdneho mesta. V ruke drží farebný obrázok z roku 1985, kedy mesto bolo plné radosti a farieb. Dnes sa pozerám len na prázdne ulice, ktoré sú prerastené trávou, kríkmi a stromami. Ak by ste chceli zažiť ten pocit hlavného filmového hrdinu, ktorý sa zobudí po hroznej apokalypse sám v meste… Nech sa páči.

26.4.1986 vybuchol štvrtý reaktor černobyľskej elektrárne. I keď išlo o najhorší výbuch atómovej elektrárne v dejinách ľudstva, nastala ďalšia neospravedlniteľná chyba. Moskovské vedenie niekoľko dní tajilo nielen pred svojimi občanmi túto tragédiu, ale aj pred okolitým svetom. Práve vo Švédsku namerali tak vysoké hodnoty, že si najprv v Štokholme mysleli, že majú únik radiácie.

,,Radiácia bola tak vysoká, že ani meracie prístroje nedokázali ukázať skutočnú hodnotu. Keby aspoň ľuďom povedali, aby nevychádzali von. Moskva len povedala, že je všetko v poriadku a netreba sa obávať.“ Muselo sa zatĺkať aj preto, lebo sa blížil 1. máj a tieto najväčšie oslavy práce nemohli zrušiť. Čo na tom, že na ľudí padala radiácia. Aj také Slovensko trpí černobyľskou katastrofou. Východná Európa ma najväčší výskyt rakoviny štítnej žľazy. Vďaka Černobyľu.

Dnes sa tu dá ako tak prechádzať a keď dodržujete bezpečnostné opatrenia, dostanete asi toľko radiácie ako pri 8 hodinovom lete. Sprievodkyňa mi dovoľuje ísť do domov, obchodov či do reštaurácií. Práve v jednej reštaurácii beriem do rúk jedálny lístok z 29. apríla. Podávalo sa hovädzie mäso s kompótom. Zakričím na čašníka, že si chcem objednať. Ozvenou mi je vlastný hlas a črepy pod mojimi nohami. Čo ma však najviac zasiahlo sú detské jasle. Na zemi sú pohodené bábiky a knižky. Ani najmenších občanov nik neochránil pred vražednou radiáciou. Jediné, čo ako tak drží na stene, je plagát Lenina s nápisom ,,Socializmus zvíťazí na kapitalizmom.“

Viem jednu podstatnú vec. Sem sa život nikdy nevráti tak, ako to bolo pred osudným 29. aprílom. Už nikdy tu nebude počuť detský smiech. Radiácia to všetko zničila a pohltila do čierneho plášťa.

Ako sa dostať do Černobyľu? Pozri rady sem

Aralské more

Pred 60 rokmi to bolo štvrté najväčšie jazero na svete, ktoré zaberalo plochu cez 66 tisíc kilometrov štvorcových. V okolí jazera bol čulý život, kde rybárske lode vyrážali každé ráno k bohatému úlovku. A dnes?

Jazero sa zmenšilo pod 30 kilometrov štvorcových a život sa vytratil. Aralské more, ako ho nazývali miestni, má tak zvýšenú hladinu soli, že ani ryby tu už poriadne nežijú. Dediny, ktoré ležali pri jazere, nedovidia k vodnej hladine. Niektoré sú vzdialené k najbližšej vode až 80 kilometrov. Lode už neplávajú a len tak si ležia v púšti. Prírodná tragédia, za ktorou musíme vidieť opäť ruku človeka.

Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR
Foto: wikimedia.org

Územie dnešného Uzbekistanu sa malo venovať pestovaniu bavlny. Cena tohto bieleho zlata dosahovala na vtedajších trhoch veľkých hodnôt. Moskovské vedenie sa rozhodlo, že vďaka dobrým teplotným podmienkam budú postupne z dvoch hlavných riečnych prítokov Aralského jazera odoberať vodu. Vybudovali kanále, ktoré zavlažovali čoraz väčšie bavlníkové polia. Už vtedy sa ozývali prvé hlasy vedcov, že to povedie ku katastrofe. Niektorí z nich skončili nedobrovoľne na svojich pracovných pozíciach, lebo odporovať sa nesmelo.

Od 70. rokoch už malo jazero menej vody z riek Syrdarja a Amudarja a začalo sa postupne zmenšovať. Dnes už to nie je ani jednotná vodná plocha. Sú to vlastne už dve jazerá a každé z nich postupne speje k zániku. Západný Uzbekistan bojuje s veľkou nezamestnanosťou a zvýšeným výskytom rakoviny kvôli zániku vodnej plochy. Nikto tu už poriadne nechce žiť. Je to mesačná krajina.

Keď sa prechádzate medzi desiatkami zhrdzavených lodí, uvedomíte si, ako vie myšlienka blázna zmeniť prírodu. Ešte si pamätáme, ako sa spievala s úsmevom na perách stará známa socialistická pesnička. ,,Rozkážeme vetru, dažďu…“ Tu to platí doslova! Človek vymazal štvrté najväčšie jazero na svete.

Ako sa dostať k Aralu? Všetky informácie nájdeš tu.

Kurčatov

Vedeli ste, kde padlo najviac atómových bômb na svete? Myslíte si, že to bolo niekde v Nevadskej púšti? Omyl. 456 bômb bolo testovaných na strelnici Semipalatinsk. Ak sa pozriete na mapu Kazachstanu, nájdete malé mesto vo východnej časti krajiny. A sem viedli moje cesty minulý rok.

Neviem, prečo mám záľubu v smutných miestach, ale toto bolo maximálne smutné. Keď nasadnem do autobusu, ktoré pamätalo skvelé časy za Chruščova, Kazachovia na mňa pozerajú ako na mimozemšťana. Prečo ma láka takmer opustené mesto v strede ničoho. ,,Turistika? Nemáš nič lepšieho na práci?“ Dve hodiny dostávam rôzne otázky, ale tiež sa dozvedám príbehy o zabudnutom mieste.

Počas závodov o atómovú bombu chcel Sovietsky zväz nielen dobehnúť, ale aj predbehnúť USA. Výrobu prvej sovietskej bomby mal  na starosti vedec Kučatov, po ktorom je pomenované poloprázdne mesto, kam smerujem.

Niekoľko rokov bolo toto mesto utajené pred svetom. Vytvorila sa nárazníková zóna, ktorú strážila armáda. Ešte aj dnes je vidieť z autobusu opustené letecké základne a protiletecké batérie. Kurčatov tu budoval prvú bombu pod drobnohľadom Beriju. Vedel, že keď bude neúspešný, skončí v gulagu niekde na Sibíri. V 90. rokoch sa objavil dokument podpísaný Stalinom, že keď test prvej bomby nedopadne dobre, Kurčatov má byť popravený.

Avšak vedec nielen vytvoril prvú bombu, ale podieľal sa aj na iných typoch jadrových bômb, ktoré tu boli neďaleko odpálené.

Mesto, kam som prišiel, na mňa zíva prázdnotou. Je tu jediný hotel a som v ňom sám. Dostávam najlepšiu izbu s výhľadom na krčmu, kde ľudia pozerajú v tomto neutešenom prostredí na dno pohárika. ,,Robota nie je a ten, čo vládze, uteká odtiaľto preč.“ Povie Voloďa a hodí pohárik vodky do seba. ,,Kto by tu chcel ostať? Pôda je zamorená a nedá sa nič pestovať. Fabriky tu nie sú a podpora, z tej sa vyžiť nedá.“

Najväčšia atrakcia je budova, v ktorej žil Kurčatov. Hotel, kde býval Berija, je polorozpadnutý a povaľujú sa tu prázdne fľaše vodky. Bytovky sú do polovice obývané a druhá polovica je už prázdna. Ľudia odišli. Na výšku radiácie nikto neodpovedá. Možno si nechcú priznať, že tu je. Kurčatov je pre mňa oveľa viac smutnejšie miesto ako Černobyľ. Možno preto, lebo tu ešte ľudia ako tak žijú, ale bez iskry života. Vlastne oni dožívajú v strede prázdnoty. Tak, ako mesto malo byť utajené pred svetom, osudy najväčšej strelnice na svete naďalej ostávajú ukryté.

Po roku 1991 sa postupne odkrývajú smutné osudy Sovietskeho zväzu. Každým rokom sa objaví niečo, čo bolo súdruhmi zatajované. Všade sa dá relatívne dobre dostať, len buďte pripravení na to, že emócie s vami budú veľmi silno lomcovať.

Chceš si prečítať cestopis z Kurčatova? Pozri sem.

Murmansk

Murmansk vznikol v roku 1916 ďaleko za polárnym kruhom, kde v lete nezapadá slnko a v zime ho nahrádza tmavá polárna noc. Vďaka vplyvu teplého Golfského prúdu však jeho prístav nezamŕza. Rusko tak malo celoročný prístup do Atlantiku. Do asi tristotisícového mesta som priletel lietadlom z Petrohradu a nestačím sa čudovať. Mesto sa líši od krásnych petrohradských bulvárov s honosnými budovami.

Všade betón, ktorý v ZSSR tak milovali. Tu ale postupne zarastá nepokosenou trávou, lavičky už dlho nikto nenatrel a pouličné osvetlenie tiež nie vždy funguje. Ak by ste hľadali hlavné námestie, bude to márne. Neexistuje. Je tu iba hlavná ulica, ktorá nesie hrdý názov Leninská. Nik sa neprechádza, bary a reštaurácie sú prázdne. “Mesto nie je tak bohaté, ako bolo za socializmu, ” hovorí náš sprievodca Iľja. “Po páde komunizmu mesto opustilo 150 tisíc ľudí. Prácu tu nájdete ťažko a aj vojenská základňa je o poznanie menšia.“ Pár kilometrov od Murmansku je Severomorsk, jedna z najväčších námorných základní Ruska. Tu kotvia aj už nefunkčné ponorky s atómovým pohonom. Presný počet? Ako veľmi ohrozujú životné prostredie? To nikto nevie, stále je to tajné. Chceli sme si ísť pozrieť pohrebisko týchto podmorských plavidiel. Nedá sa to napriek tomu, že sú vyradené. Potrebujete povolenie a získať povestnú bumažku je nadľudské úsilie aj pre domáceho Rusa.

Máš otázky na článok “Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR”? Daj do komentu a radi odpovieme.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.