Pakistan – horská turistika medzi 7 tisícovkami

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami

Máš rád horskú turistiku v málo navštevovaných oblastiach? Čo tak skúsiť severný Pakistan a mať výhľady na sedem tisícovky? Článok ,,Pakistan – horská turistika medzi 7 tisícovkami “ od Michala Švába nie je len klasický cestopis s krásnymi fotkami, ale aj malým sprievodcom jedným trekom.

“We can’t put everything on the internet, sir”, vykladá mi pracovník pakistanskej ambasády vo Viedni, keď pri osobnej návšteve zisťujeme, že si o víza ešte nemôžeme požiadať. Do nášho odchodu ostávajú viac ako tri mesiace, čím nespĺňame jednu z podmienok. Áno, na internet nemôžete dať všetko, ale zrozumiteľný zoznam podmienok by oficiálny web ambasády určite zniesol. Ale nie som to ja, kto má kľúče od miešačky a preto si výlet do Viedne zopakujem ešte dva razy. Našťastie, na vybavenie dokumentov pre mojich dvoch spolucestujúcich mi stačia ich splnomocnenia. Odporúčam si poriadne preštudovať podmienky udelenia víz, v prípade nejasností napísať email priamo na ambasádu. Určite k žiadosti priložte potvrdenie o ubytovaní, kópiu leteniek, itinerár a potvrdenie o súčasnom zamestnaní. Ak ste si itinerár a ubytovanie riešili prostredníctvom lokálnej pakistanskej agentúry, o to lepšie. Len si od nich nechajte zaslať potvrdenie. Znie to zložito, pretože to zložité naozaj je.

Batura ľadovec

Ak je vašou destináciu Gilgit-Baltistan, najsevernejšia a najhornatejšia časť Pakistanu, vedzte, že v nedávnej minulosti sa pre legálny vstup vyžadoval aj NOC dokument (No Objection Certificate) a LOI (Letter of invitation). V čase našej návštevy to nebolo potrebné, no podmienky sa menia, preto je nutné si overiť aj tieto skutočnosti.

Aby som objasnil naše ponútky a ochotu riešiť množstvo byrokracie, uvediem pár základných faktov. Boli sme trojčlenná skupinka – Ja, Julo a Blažej. Na Slovensku sme súčasťou partie, ktorá si už stihla prechodiť väčšinu známych slovenských horských trás a k tomu ešte zopár zahraničných (Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko, Kirgizsko, India či Rumunsko). Na výlet sme mali necelé tri týždne. Hlavnú motiváciu vyjadrím tromi slovami: Karakoram, Himaláje a Hindukúš. Najvyššie pohoria na svete, ktoré sa stretávajú v jednom bode práve na severe Pakistanu, v regióne Gilgit-Baltistan. Horskému kreditu krajine prídáva ešte skutočnosť, že v nej nájdete päť osemtísícoviek vrátane druhej navyššej K2. Ak vám to nič nehovorí, staršie pomenovanie oblasti je Northern Areas, ktoré sú súčasťou širšieho územia s názvom Kašmír. Prehnane krásne miesto s prehnane násilnou históriou (viď Indicko-Pakistanské vojny). Hlavným mestom oblasti je Gilgit. Leží v relatívne úzkej doline, kde pristanú len menšie vrtuľové lietadlá, preto je kúpa letenky z Islamabadu trochu riziková investícia. Stači silnejší vietor, búrka či sneh a let vám zrušia aj pri záverečnom klesaní (v priemere vraj zrušia štyridsať percent letov). Alternatívou je letieť do mesta Skardu, pustia tam i prúdové lietadlá, ktoré majú liberálnejší pohľad na vrtochy počasia. Najdobrodružnejšie je ísť na sever autobusom, alebo zdieľaným autom (stretli sme aj staršieho Američana, ktorý cestu zdolával na bicykli). 600 kilometrová cesta po známej Karakoram Highway (KKH) môže trvať od 10 do 48 hodín.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami
Hussaini bridge

Do hlavného mesta Islamabád sme prileteli z Viedne na prelome augusta a septembra 2018 (letenka vyšla na 650 eur). Islamabád má výhodu polohy na severe krajiny a priamych letov do oblasti Gilgit-Baltistan. Nevýhodou je jeho fádnosť oproti Lahore, veľkomestu, ktoré leží trochu južnejšie, no je kultúrne a historicky rozmanitejšie ako pojmy kultúra a história samotné. Zatiaľ však s krajným severom nie je letecky spojené.

Rozhodli sme sa pre štatisticky rizikový let do Gilgitu. Letenky som kúpil cez web Pakistan Airlines a lietadlo nám ozaj vzlietlo a pristálo (ceny sa pohybujú medzi 100 a 170 eur). Napriek špinavým oknám to bol najkrajší let v mojom živote. Okolité hory sledujete horizontálne, vrchol Nanga Parbat bol vyššie ako letová dráha a v poloprázdnom lietadle sme prechádzali od sedadla k sedadlu, aby sme si vychutnali každú stranu. Teda, Julo nie, on to prespal.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami
Nanga Parbat

A mesto Gilgit? Neohúri, a ak ste už predtým boli v podobnom meste v Indii, tak ani nesklame. Veľa aút, ľudí a prachu. Málo chodníkov a teplej vody v sprche. No kto by to riešil. Oplatila sa nám prechádzka na južný kraj mesta, kde bol krásny výhľad na okolité skalné steny. Ubytko za asi 40 eur/izba/noc bolo trochu cenovo prehnané, ale aspoň nás ukecaný majiteľ na druhý deň ráno odviezol do 4 hodiny vzdialenej dediny Pasu, kde sme sa mali konečne stretnúť s našim sprievodcom Tanveerom.

Tanveer (Tanveer Ahmed, hunzavalleyexperience@gmail.com) je nižší chlapík zavalitejšej postavy, čomu kontrastovalo jeho trekové tempo snežného leoparda. Kontakt na neho prišiel prostredníctvom Martina Navrátila. Tanveer má svoju základňu vo svojej reštaurácii Glacier Breeze v horskej dedinke Pasu. Internet je tam spoľahlivý ako v štiavnickej bani, preto neočakávajte okamžitú odpoveď. 

Tanveer

Téma “sprievodca verzus nezávislé cestovanie” by obsahom pokryla jednu knihu. Z pohľadu nášho pakistanského výletu poviem len toľko, že zvoliť služby sprievodcu som rozhodne neoľutoval, no bolo veľmi dôležité si ešte pred príchodom a tesne po ňom vyjasniť určité fakty. Turisti im tam chodia rôzni, staršia či pohodlnejšia klientela obľubuje i pešiu turistiku, no ich predstava prejdených kilometrov za deň je iná od našej. Niesme žiadni borci, ktorí tam prišli spáliť lýtka a podrážky, no pôvodná Tanveerova predstava bola, že na túru vyrazíme ráno o deviatej a pred obedom už skladáme stany. Nadmorská výška a prevýšenie, ktoré tam viete zdolať za pár hodín, ozaj limituje, no ak ste aklimatizovaní a vládzete, nie je dôvod trojdňový trek zdolávať týžden. V tomto boli veľmi nápomocné internetové fóra a v neposlednom rade sprievodca Lonely Planet (Trekking in the Karakoram and Hindukush z roku 1996) s veľmi dobrým priestorovým a časovým popisom trás. Výhodou mať Tanveera ako sprievodcu bola hlavne znalosť regiónu, ľudí a schopnosť zorganizovať odvoz vždy, keď to podmienky vyžadovali. Každý deň bol vzácny, preto sme si nemohli dovoliť prestoje v podobe čakania na jediný autobusový spoj v neurčitých hodinách, alebo autostop. Tanveer si účtuje 35 amerických dolárov na deň (v roku 2018, cena bola pre celú trojčlennú skupinku). Šofér a auto sa účtovali dodatočne a zjednávanie bolo možné.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami
Rakaposhi

S Tanveerom sme si pri marhuľovom koláči dohodli približný itinerár. 4-5 dní po ľadovci Batura, oddychovka Khunejrab Pass, Rush Lake a Rush Peak a opäť oddychovka Base Camp Nanga Parbat. Ubytovali sme sa v neďalekom hoteli Shisper View vedľa Karakoram Highway, ktorá našťastie nie je tak rušná ako by napovedala jej popularita a ekonomický význam (spojnica medzi Pakistanom a Čínou vedie z Islamabadu až po horský prechod Khunherab Pass). Cenovo sme sa zmestili do 40eur za trojposteľovú izbu so sprchou na noc. Úroveň bola skromnejšieho charakteru, raňajky a prakticky celý malý hotel prevádzkovali traja chalani, ktorí na všetko odpovedali „yes“, i keď ste práve potrebovali rozvitejšiu vetu.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami
Dedina Pasu

Samotná dedinka Pasu leží, tak ako všetky obydlia na severe, v krásnom údolí s dominujúcou stenou Pasu Cathedral, strmé bralá hnedých päťtisícoviek nad riekou Hunza. Dedina a jej jablkové a marhuľové záhrady su zavlažované malými kanálikmi s ľadovcovo mútnou vodou pochádzajúcou z Pasu Glacier nad dedinou. Celé údolie v okolí Pasu pozdĺž rieky Hunza tvorí regíón Gojal, na juhu hraničí so bývalým kráľovstvom Hunza, na severe s Činou. Významným etnikom sú Wakhiovia (pôvodný iránsky kmeň, ktorý sa rozšíril do horských oblastí Afganistanu a Pakistanu) vyznávajúci Ismailskú vetvu šitskeho islamu.

Batura Glacier

Ľadovec Batura je so svojimi 50 kilometrami jedným z najdlhších mimopolárnych ľadovcov (nemýliť si s ešte významnejším Baltoro Glacier pri K2). Ponúka viaceré možnosti peších prechodov, z ktorých sme si my zvolili prechod priamo cez ľadovec a výstup dolinou po jeho severnej strane. Batura ma rozsiahlu morénu v dolnej časti. To znamená, že keď ľadovú masu križujete, pod nohami vnímate hlavne štrk, ktorý sa kedykoľek zošmykne a odhalí čierny ľad. Roztopený ľad tvorí dočasné jazerá, rieky, trhliny a tunely. Dvojhodinový prechod cez ľadovec bola náročná a otravná činnosť. Vplyvom pohybu ľadu sa trasy neustálne menia a to, čo spočiatku pôsobí ako romantický prechod cez tisícky rokov starý kolos, je po hodine vyčerpávajúce štveranie cez hory štrku.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami
Ľadovec

Prvý deň sme zastali pri kamennej pastierskej chatrči, piesčité a prašné miesto vedľa ľadovca. Tanveer si k treku prizval bratranca, ktorý vraj trasu poznal lepšie ako on, zároveň sme mu boli vďačný, že si na plecia pribalil veľký čajník. Čierny čaj s mliekom bola pre mňa najluxusnejším chodom raňajok a večere. Oni dvaja si zvolili interiér kamenice, my sme si rozložili stany vedľa.

Karakoram neovplýva alpínskym typom dolín s množstvom zelene. Zväčša narazíte len na krovité porasty. Vitamín C nám rozhodne nechýbal vďaka všadeprítomnému rakytníku (viď video). Hneď prvé ráno som sa zobudil pod jemnou vrstvou prachu a piesku, ktorý mi za noc nafúkalo do stanu cez sieťku. Mierny diskomfort vyvážil nečakaný výhľad na Disteghill Sar, so svojimi 7885 metrami jeden z najvyšších pakistanských vrcholov.

Druhý deň začal menším sklamaním, keď sme o dve hodiny dorazili na miesto plné pastierskych obydlí, v danom období prázdnych. Okolie slúžilo ako pastviny, čo v lokálnom ponímaní znamenalo čokolvek, kde rastie trochu zelene. „We camp here“ povedal Tanveer a nastalo trápne ticho. Bolo jedenásť hodín ráno, nohy sme mali sotva zahriate a už sme mali rozkladať stany? Tanveer nám zjavne trek naplánoval trochu disproporčne. Ako som spomenul vyššie, lokálni sprievodcovia nie sú zvyknutí, že cudzinci chcú ozaj odšlapať viac ako je cesta do potravín, preto sme sa rozhodli, že v priateľskom tóne prehodnotíme s Tanveerom všetky ďalšie plány a zjednotíme očakávania. Dohodli sme, že tento raz ostávame na mieste, no nasledujúce túry si dáme trochu viac do tela. Pastvina pôsobila ako dokonalé miesto pre stany. V okolí nebolo ani živej duše, len zopár jakov sa snažilo dostať zvyšky živín z milimetrovej trávy. Vôbec sme neľutovali, že sme nakoniec ostali a celý deň si vychutnávali luxusné výhľady na ľadovec a gigantické hory v okolí. A diskgolf, áno, diskgolf. Ide o hru na spôsob golfu, kde namiesto palice používate vlastné ruky a miesto loptičky hádžete “lietajúci tanier” do špeciálne upravených košov. Kto trafí kôš s najmenšim počtom hodov, vyhráva. Ako kôš nám poslúžili kruhy vytvorené z kameňov a tanierom bola hliníková pokrývka z ešusu. Chalani sa najprv zdráhali, po hodine sme už hrali aj s Tanveerom a odkrútili si tri kolečká po trávnatej ploche s výhľadom na ľadovec (viď video). Vzduchom sa opakovane niesli dunivé zvuky lavín, ktoré padali na druhej strane údolia. V noci, keď som si odskočil zo stanu, začala padať tak veľká lavína, že to znelo akoby vzlietalo lietadlo rovno z ľadovca pod nami.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami
Pastierske obydlie

Ráno sme sa zobudili s jačou rodinou vedľa stanov a do nepríjemného dažďa. Po raňajkách sme sa rozhodli zostúpiť dole do Pasu, vrchy zakryté šedivým oparom neveštili príjemné pokračovanie treku. Nebola to vôbec pohodová cesta, obzvlášť od momentu, keď sme vkročili na ľadovec a prechádzali niečím, čo vyzeralo ako zvlnený marťanský povrch s občasným ľadom. Ušetrené dva dni sme investovali do jednodňovej túry v okolí Pasu a návštevy Khunejrab Pass.

Pasu

Hneď nasledujúce ráno sme vyrazili na krátku túru v okolí Pasu. Trasa začínala od reštaurácie Glacier Breeze a viedla k ľadovci Pasu. Tanveer spomínal, že v časoch, keď jeho otec pôsobil ako „local leader“ (čo sme si preložili ako starosta Pasu), ľadovec končil rovno pri dedine vedľa cesty. Dnes je posunutý o približne kilometer, pod jeho spodnou morénou je Pasu Lake, ako spomienka na dávne časy. Hlavnou „atrakciou“ túry je termálne jazero Borith a dva lanové mosty cez rieku Hunza. Okolie jazera je mierne cítiť sírou, voda nikdy nazamŕza a je príjemná na kúpanie, no to je tak všetko. Po troch dňoch v horskej divočine sme to brali ako milé spestrenie dňa, čo sa však nedá povedať o prechode cez rieku Hunza cez Hussaini a Pasu Suspension Bridge. Ide o dva mosty, bežne používané ľuďmi z osady na druhej strane rieky, ktoré sa stali i spoplatenou atrakciou pre turistov. Prechod mostov bol vtipným a jemne desivým zážitkom. Prvý v poradí – Hussaini Bridge – má riedko osadené dosky a kovové laná sa hompáľajú do prvého po posledný krok. Niet divu, že je povolený prechod max. siedmych ľudí v jednom momente. Za mostom je tradičná horská osada s políčkami. Vzdialenejší Pasu Bridge, ktorým sme sa vracali naspäť, je od prvého pohľadu menej udržiavaný, dosky na ňom vyzerajú ako chrup na pervitíne závislého starca. Tam sme už boli úplne sami a ja som bol rád, že môj vystrašený krok nemal veľa svedkov. Za mostom sme mali šťastie na skupinku rybárov. Ich taktika spočíva v tom, že dvaja držia veľkú sieť ponorenú na dne a tretí palicou vháňa z plytkého kraja rieky ryby priamo do pasce. Do Pasu sme sa vrátili za najväčšieho úpeku, ktorý prekvapil vzhľadom na to, že sa Pasu nachádza vo výške nášho Gerlachu.

Barpu ľadovec

Khunjerab Pass

Ráno nás čakalo auto naložené bicyklami, ktoré vyzerajú, že boli pojazdné len v momente, keď ich pred tridsiatimi rokmi niekto kúpil. Šoférom bol Tahir, vysoký pánko s pilotskými okuliarmi a strihom mullet (na Jágra). Veľa nenarozprával, nenáhlil sa, nepredbiehal v zákrutách, jednoducho povozí aj bez kinedrylu. Cieľom je najvyššie položený cestný hraničný prechod na svete – Khunejrab Pass vo výške 4800 m n.m.

Cesta od Pasu po Karakoram Highway nie je žiadne rozheganá odysea. Číňania tu riadne investovali. Áno, Čína, nie Pakistan. Ako nový pakistanský „best friend forever“ investuje do koridoru, ktorý spojí najľudnatejšiu krajinu s Arabským morom (hlavne s obrovským Karáči a prístavom Gwadar). Karakoram Highway už nie je tá stará dobrodružná cesta z cestopisov. Povrchovo je kvalitnejšia ako väčšina slovenských ciest prvej triedy. Stálym nebezpečenstvom sú padajúce skaly, ktoré vedia cestu predĺžiť o celé dni, no my sme tú smolu nemali. Jediný rušivý moment bol na vojenskom checkpointe, kde sme ukazovali pasy a platili vstupné do národného parku Khunjerab National Park, pod ktorý hraničný prechod patrí. Vojaci sa chovajú familiárne, chalaniská mladší ako my boli zvedaví odkiaľ ideme a či vieme, čo znamená to a hento slovo v lokálnom jazyku.

Khunjerab

Zdolali sme posledné serpentíny a otvorí sa nám výhľad na bránu hraničného prechodu. Okrem ľadovcov a vrchov nám nadmorskú výšku demonštruje i zvýšený tep pri skaldaní bicyklov zo strechy auta. Vidíme nápisy oznamujúce najvyšší bankomat na svete, najvyššia rampa na svete a podobne. Pakistan zažíva rozmach lokálneho turizmu, čo vidíme i pri zložení turistických zvedavcov. Stredná a vyššia trieda z veľkých miest ako Islamabád, Karáči a Lahore navštevuje sever krajiny. Nechýbajú luxusné toyoty, v ktorých vidíte mladú instagramovú generáciu s iphonom a raybanmi. Zároveň je to prvé miesto, kde zažívame jav turistom známy z juhovýchodnej Ázie, kde sa s turistami chce každý fotiť. Sympatická vec, ktorá začne byť otravná, keď vás oslovia piatykrát v priebehu 10 minút. Sadnúť na bicykle a odfrčať preč pôsobilo ako skvelá forma úniku. Tanveer sa ospravedlnil za ich stav, vraj tie lepšie požičali inej skupinke ešte pred nami. Prvých dvadsať-tridsať kilometrov boli brutálnym zážitkom. KKH nie je preplnená komunikácia, autá sú zriedkavé, vrátane vyzdobených kamiónov. Takmer každé auto nám trúbilo, ľudia kývali a fotili si nás. Potom začal stúpať protivietor a bolo treba začať otáčať pedálmi viac a viac. Prehadzovanie bolo takmer nefunkčné, polofunkčné brzdy sme už takmer nepoužívali, no hýbali sme sa. Julo sa nám stratil vpredu, Tanveer so šoférom nás mali počkať pár kilometrov za vojenským checkpointom, keď som odrazu žačal cítiť, že moje zadné koleso ide divne. Defekt ma skôr pobaví ako naštve. „Zober môj bicykel a pošli auto hore. Mňa to už fakt nebaví“ hovorí Blažej. Keď som sa po chvíli obzrel, videl som, že sa snaží spustiť i s mojím defektovaným bicyklom, ale márne. „Predsa ho to ešte chvíľu bavilo“, pomyslel som si. Jula som dobehol pri vojenskom stanovišti, vysmiateho s tlupou vojakov okolo neho. Opäť zažívame žartíky, vtipné otázky a snažíme sa rýchlo vymotať. Auto sme objavili o približne päť kilometrov ďalej. S Julom sme sa ešte rozhodli potlačiť nejaký ten kúsok proti vetru. Náš sprievodca zabudol zmieniť fakt, že v tuneloch sa nesvieti a že by nebol zlý nápad zobrať si čelovky. V strede jedného tunela sme zažili úplnú tmu, no šoféri aút boli našťastie pri zmysloch. Pri kormidlovaní jednou rukou a svietení si mobilom druhou sme to so smiechom bezpečne prešli.

Khunjerab

Attabad lake a Hopar

Predtým ako sme sa presunili na začiatok hlavného treku cesty, bolo nutné si dohodnúť odvoz z Pasu do južne položenej dediny Hopar. KKH je posiata policajnými stanovišťami so zábranami, ktoré nefunujú 24 hodín denne. Preto ak vyrazíte ešte za tmy, môže sa stať, že ostanete visieť na najbližšom checkpointe. Preto je dobré sa o odchode poradiť so sprievodcom, alebo miestnymi. Šoférom je opäť Tahir, ostrieľaný vodič s pilotskými okuliarmi je presne ten, koho chcete, aby viedol vaše auto, keď vás láme na spánok. Pár minút za Pasu stojíme na raňajky v reštaurácii nad jazerom Attabad. Typické horské tyrkysové jazero sme si všimli už cestou hore do Pasu, teraz ho môžeme pozorovať v plnej kráse pri východe slnka priamo od taniera s omeletou a plackou roti. „There was explosion with chinese workers and it blocked river“ hovorí so smiechom Tanveer. Vyložil nám historku o nehode pri rekonštrukcii Karakoram Highway, ktorá zablokovala tok rieky a potopila blízku dedinu. Skutočný príbeh je ešte zaujímavejší (doteraz neviem, prečo nám náš pakistanský priateľ predložil svoju verziu). Jazero vzniklo len v roku 2010 ako výsledok ohromného zosuvu pôdy do rieky Hunza, ktoré tok totálne upchalo na niekoľko mesiacov. Znamenalo to okamžitú smrť pre dvadsať ľudí. Hladina stúpla tak, že zatopila päť dedín a negatívne ovplyvnila život dvadsiatich tisícov ľudí v regióne Gojal, ktoré ostalo odrezané od zvyšku krajiny. Zasiahla pakistanská centrálna vláda, ktorá za pomoci Číny rozbehla po rokoch projekt obnovy Karakoram Highway vrátane siete tunelov. To sa však nepohlo do roku 2015. Za ten čas si vynaliezaví obyvatelia regiónu podľa príslovia urobili z citrónov limonádu a jazero začali využívať na transport. Loďami začali obojsmerne prevážať ľudí, autá i celé kamióny, čo jednak obnovilo ekonomický tok v oblasti a zároveň prilákalo nových turistických zvedavcov a cestovateľov. Za našej návštevy sme sa už previezli pohodlne cez tunely a jazero obdivovali zhora.

Hopar

Dedinku Hopar v regióne (a bývalom kráľovstve) Hunza si zapamätáme kvôli dvom faktom. Začínal tam trek k Rush Peak (5100 m n.m.) a všade rástla marihuana. Na políčkach i ako burina. Všade. Iste si viete predstaviť ako tam voňalo. Hopar z diaľky vyzerá ako oáza položená na terasovitom povrchu priamo nad rovnomenným ľadovcom. Blažej už pred odletom hlásil doznievajúce problémy s chrbtom, preto sme sa rozhodli, že si v dedine zoženieme nosiča. V lokálnej čajovni sa strhne trma vrma ohľadne toho, koľko taký nosič dokáže zobrať. Bolo nám povedané, že 25 kilogramov, nakoniec to znížili na dvadsať. V dedine majú rotujúci systém nosičov. My sme pre nich neboli lákavá klientela oproti mnohopočetným skupinám s kuchármi, sprievodcami a dvadsiatimi nosičmi, preto nám „vyrotovali“ chlapíka, ktorý vyzeral, že ide na svoj prvý trek. Nosiči, aj v Pakistane, zvyknú naložiť všetky veci do uzavretých sudov alebo obalených krosien. Ten náš, Hamid, mal len niečo, čo sa ruksakom dalo nazvať v časoch, keď ešte v Hunze vládli králi. Naše veci si tam obvešal a obviazal lanom a nechal ich vystavené vplyvom počasia. Predpoveď bola priaznivá, preto sme sa len pousmiali a vyrazili na päťdňový trek, ktorý bol vrcholom celej návštevy krajiny.

Prechod cez ľadovec Hopar nás čakal rovno za dedinou. Boli miesta, kde by sa nám hodili mačky (ktoré sme si nosili na ruksaku a nechceli sa nám ich vyberať), ale namáhavejší úsek sme absolvovali na štrkovej moréne vedľajšieho ľadovca Barpu, ktorý nás sprevádzal počas väčšiny treku. Tanveer si buď dobrovoľne, alebo nanútene prizval Waseema, mladého chalana z Hoparu ako sprievodcu. Celá naša šesťčlenná skupinka zakempovala po piatich hodinách na veľkej trávnatej pastvine vedľa ľadovca. Cestou nás občumovali stáda kôz a kráv, rakytníky a šípkové kríky tiež nemohli chýbať. V súťaži o najkrajší kemp by sa tienistá pastvina s výhľadom na sedemtisícovku Spantik (Golden Peak, 7027 m n.m.) umiestnila hneď za kempom, ktorý nás čakal nasledujúci deň. Celá plocha bola popretkávaná malými potôčikmi, kde si pastieri za pomoci malých hrádzí usmerňovali tok vody, aby zaistila dokonalé zavlažovanie všetkých stromov a tráv. Nechali sme v sebe prebudiť malé deti a trochu prispeli i vlastným dielom.

Golden peak

Ďalší deň sme začali extrémne náročným stúpaním s celkovým prevýšením 1200 metrov (z prvého kempu rovno k jazeru Rush 4700 m n.m.). Cítili sme sa vo forme, no prestávky sme si robili čím ďalej, tým častejšie. Vplyv výšky na organizmus bol rozhodujúci faktor. Hamid a Waseem začali dvíhať frekvenciu prestávok, obzvlášť Hamid vyzeral, že už má toho dosť. Malými krokmi sme ešte pred západom slnka došli do doliny s jazerom Rush. Rush Lake je najvyššie položené jazero v Pakistane a jeho okolie je super miesto pre rozloženie stanov. Dve noci, ktoré sme tam strávili, sme tam boli úplne sami. V minulosti tam niekto vystaval s kameňov úkryt pred vetrom, ktorý sme my využili ako kuchyňu. No to, čo sme si uvarili, mi vôbec nešlo do úst. Vplyv výšky sa začal prejavovať, pôsobil viac psychologicky ako fyzicky. Tešil som sa ako zaleziem do stanu a budem čítať knihu.

Rush lake

Noc bola najhoršia za celý pobyt v krajine, ale bol som vďačný aj za ten prerušený spánok. Ranné výhľady patrili do prvej ligy horskej turistiky. Síce som sa pohyboval medzi miernym pocitom vracania a únavy, panoráma karakoramských štítov skvelo doplnila energiu. To sa nedá povedať o kaši na raňajky, inak obľúbenej pochúťky, ktorú som nasilu tlačil do seba. Blažej s Julom na to neboli o nič lepšie, ale plán sme išli dodržať. Tým bolo vyliezť na neďaleký Rush Peak vo výške 5100 m n.m.. Tanveer sa rozhodol ostať v kempe. Nosič aj sprievodca na noc zišli k známemu pastierovi, no mali sa vrátiť ďalší deň poobede. „They can come and snitch“, kde pod slovom „snitch“ Tanveer často myslel „steal“ – kradnúť. Tiež povedal, že oni sú z inej islamskej vetvy a neverí im. Cestu nám približne naznačil, no pomohli aj mapy.cz, ktoré ukázali, že keď pôjdeme za nosom a kamenným štítom pred nami, nemáme sa kde stratiť. V istých momentoch sme oddychovali každých päť minút, striedali tempo a možnosti výstupu. Napokon si každý išiel svojou cestou a na vrchol sme došli viacmenej spoločne, každý inou skalnatou trasou, po približne 3 hodinách. Podali sme si ruky, pofotili a pomaly hltali kyslík. Výhľad z vrchu bol vyjadrením všetkých očakávaní, vybavovaní, duševnej a fyzickej námahy, ktoré sme do cesty sem vložili. Vraj je možné vidieť i druhý najvyšší vrch planéty K2, no my sme ju v diaľke rozoznať nevedeli, resp. nám to mierny opar ani neumožnil. Vrátili sme sa do kempu niekedy poobede. Už z diaľky sme videli, že naši dvaja hoparskí spolupútnici sa vracajú s bielymi taškami k stanom. Po príchode nás Tanveer prišiel ponúknuť obsahom igelitky, ktorej obsahom bola varená baranina. Ja som videl len vnútornosti, cez to prehodené nejaké zelenkavé črevo so zápachom. S Julom sme si vybrali hmotu, ktorú považoval za pečienku, ale vykľuli sa z toho pľúca. Nezjedli sme to a keď sa Tanveer a chlapci nepozerali, ukryl som to pod skalu vedľa stanov. V ten deň sme ešte zahrali šach, natlačili nejaké kalórie a zaspali. Ráno, povzbudení faktom, že sa nám telo už aklimatizovalo (i raňajky mi chutili), sme sa rozhodli kopnúť do vrtule a dôjsť až do Hoparu. Balenie sprevádzal zábavný incident, keď Blažej videl ako nás Hamid nakladá do svojho ruksaku igelitku s vnútornosťami (zo spodu z nej kvapkalo, ako keď vám prederaví vrece na odpadky) a rovno na to chcel natlačiť jeden z našich spacákov. V priateľskom tóne sme si to vyjasnili a preorganizovali sme jeho ruksak radšej po svojom. Cestou dole sme stretli skupinu asi desiatich Japoncov a takmer dvojnásobný počet nosičov, kuchárov a sprievodcov. Všetci z dediny Hopar, nesúc niečo, čo vyzeralo ako vybavenie poľnej kuchyne, tyče na stan a plastové sudy (niečo, čo mal mať aj náš nosič, ale nemal) Nekonečné klesanie a prechody cez dva ľadovce otestovali moje trekové podrážky, no podarilo sa nám to ešte za svetla. V čajovni sme si objednali sladký čaj a keď nám ho v poloprázdnom podniku po trištvrte hodine priniesli, znamenalo to pre mňa symbolické ukončenie hlavného cieľa návštevy Pakistanu. Rozlúčili sme sa chalanmi z Hoparu a Tanveer nám išiel vybaviť odvoz do neďalekého Karimabadu, hlavnom meste oblasti Hunza, kde sme mali prespať. Keď došiel starý Nissan, z ktorého vystúpil prezlečený Hamid, skoro nás oprelo o zem. Auto najprv nešlo naštartovať a brzdy pri jazde dole kopcom divne vynechávali. V Karimabade, relatívne veľkom meste na tak malý horský región, s nami Hamid zastal v strede kopca, lebo mu došiel benzín. Rozlúčili sme sa druhý raz a zastavili sme si taxi na posledné kilometre k hotelu. Karimabad je super v tom, že ponúka široké spektrum služieb – reštaurácie, bankomaty, zmenáreň, potraviny – a výhľady na hory či historickú pevnosť Baltit (pôvodný názov mesta). Noc sme strávili v hoteli, ktorý nám odporúčil Tanveer. Teraz už nezistíme, či približných 50 eur za noc v izbe so špinavou kúpelňou bola ozajstná cena. Ale po dlhom dni sme sa aspoň potešili zelenej záhrade s výhľadom na pevnosť a blízkosť centra mesta s možnosťami sa ísť najesť.

Fairy Meadows a Nanga Parbat Base Camp

Čakala nás posledná etapa výletu a to dlhá cesta po Karakoram Highway k bodu s názvom Raikhot Bridge, kde je nutné si prenajať jeep so šoférom, ktorý vás za približne 100 eur jedným smerom odvezie po nebezpečne vyzerajúcej ceste (viď video) do osady Tato. Dá sa to vraj zdolať i pešo, ale treba rátať s veľmi suchou a prašnou cestou, ktorá zaberie aj sedem hodín stúpania do kopca. Z Tato sa dá odviezť na chrbte osla alebo ísť pešo dve hodiny k zalesnenému miestu s názvom Fairy Meadows, ktoré je časťou národného parku s rovnakým menom. Fairy Meadows je rozvíjajúca sa oblasť plná chatiek a miesta na stanovanie s výhľadom na významnú osemtisícovku Nanga Parbat (8126 m n.m.). V rámci nášho výletu to bolo jediný raz, čo sme vstúpili na územie Himalájí a rozdiel bol viditeľný. Región je viac zasiahnutý monzúnmi ako Karakoram, preto sú údolia plné stromov, potokov a lúk. Karakoram a Hindukúš sú omnoho suchšie a nebyť ľadovcov, podmienky na život by boli značne okresané. Ubytujeme sa v malej chatke, kde kúpeľňu reprezentuje jedna hadica a záchod. Oblasť sa raketovo rýchlo mení, pribúdajú nové možnosti ubytovania a prvýkrát vnímame negatívny dopad rozvoja. Okolité lesy a chodníky sú plné odpadkov. V časej našej návštevy bola úradmi nariadená zvýšená ostražitosť. Sympatizanti Talibanu majú v oblasti stále vplyv a dva týždne pred nami sa v neďalekej škole udial pokus o bombový atentát. Každá skupinka musela mať so sebou ozbrojený policajný sprievod. Pre nás to znamenalo, že sme nablízku vždy mali policajta so samopalom na pleci, no so svojou angličtinou a ochotou odpovedať na otázky boli viac spestrením ako príťažou.

Nanga Parbat

Nasledujúci deň sme si vybrali ako posledný trekový deň pobytu a zamierili sme do štyri hodiny vzdialeného Nanga Parbat Base Camp. Nanga Parbat má base campov viac. BC pri Fairy Meadows je najľahšie prístupný. Smutne známy je base camp na opačnej strane hory, tzv. Rupalskej steny, kde sa v roku 2013 odohral masaker, pri ktorom príslušníci Talibanu zabili desať horolezcov a jedného sprievodcu priamo v základnom tábore. Z toho boli dvaja priamo zo Slovenska (Anton Dobeš a Peter Šperka) Tanveer nám hovoril, že po incidente telá lezcov helikoptéra dočasne preniesla práve do Fairy Meadows.

Túra k Nanga Parbat

Išli sme s jedným vakom, trek je nenáročný, s najvyšším bodom 3900 m n.m., no zhodnotili sme ho ako najkrajši v rámci všetkých absolvovaných. Aj tu s nami išiel policajt, no nie je tam možné zabúdiť a cesta neobsahuje ani jeden nebezpečný úsek. Base Camp pôsobil poskromne, dokonca sme tam nevideli ani jedného ozajstného horolezca, i keď hora sa tvárila veľmi vľúdne. Dalo sa na ňu dívat nepretržite, očami som si predstavoval rôzne trasy, no išiel z nej nenormálny rešpekt.

Druhý sme strávili oddychom, napriek tomu, že ďalšie možnosti výstupov na neďaleké päťtisícovky zneli lákavo. Boli dosiahnuteľne pre pešieho turistu s mačkami a nevyžadovalo sa žiadne povolenie. Hlásilo pekný teplý deň, tak sme ho strávili flákaním sa po okolí, kúpu sladkostí v malom obchode pod osadou a čítaním.

Pakistan - horská turistika medzi 7 tisícovkami

Posledný deň sme pešo zišli do Tato, odtiaľ opäť adrenalínovou jazdou dole, kde šofér kamarátsky pribral na jeden úsek cesty troch lokálnych mužov. Jeden si sadol rovno na plátenú strechu nad Julovou hlavou, resp. rovno na temeno jeho hlavy. Kto by sa však sťažoval.

V ten istý deň sme došli do Gilgitu a tešili sa na ranný let do Islamabadu.

Ráno všetko prebehlo hladko, letisko je malé a prehľadné. Viacmenej sa všetko točí len okolo dvoch po sebe nasledujúcich letov do Islamabadu ráno. Lietadlá priletia, pasažieri vylezú a noví naskočia. Už len to, že lietadlá pristáli, bolo dobré znamenie. Aj to, že sme si všetci posadali a videli úslužného stewarda, ktorý rozdával úsmevy a organizoval nemotornejšiu časť osadenstva. Potom sa však prestal usmievať, chodil hore dole, dokonca vyšiel von i pilot. Nikto nič nehovoril, ale na ďalších ľuďoch som si všimol znepokojenie. Po chvíli nás poslali naspäť do haly s vysvetlením, že „plane does not start, but we will fix it“. Smutne sme sa dívali ako po polhodine vzlieta let, ktorý mal odletieť až po nás. Ľudia si v hale posúvali nejakú informáciu a krútili hlavami. Nikto však neodišiel. Proaktívne ku mne pristúpil jeden pán, predstavil sa ako lekár z Islamabadu a vysvetlil mi situáciu. Druhé lietadlo doletí do Islamabadu, vyloží pasažierov, naloží technikov a priletí naspäť po nás. Malo to však veľké ALE: Vyzerá, že sa dvíha vietor a nie je isté, či pristane. Keď som po troch hodinách stál pri okne a videl, že lietadlo vchádza do údolia, cítil som sa ako zachránený. Úspešne sme odleteli do Islamabadu.

Rush peak

Islamabad

V meste sme mali zarezervované ubytovanie v rámci Blue Zone (starý názov časti, kde sídli väčšina úradov a považuje sa za najbezpečnejšiu a najrozvinutejšiu). Cenovo to vyšlo na 50 eur za izbu s klimatizáciou a raňajkami. Islamabad je mladé mesto vystavané na zelenej lúke, preto za pamiatkami treba ísť do iných častí Pakistanu. Pre večeru si volíme neďaleké trhovisko plné múch, ale tamojšie butter chicken s ryžou nesklamalo v žiadnom bode.

Ráno v posledný deň to ideme dať na fajnovkárov a ideme otestovať typický shopping mall s názvom Centaurus. Cestou ešte natrafíme na kaviareň, ktorou by nepohŕdol žiaden insta pózer a i mňa poteší, že prvý raz vidím, ako niekto robí normálnu zrnkovú kávu a mám chuť si objednať rovno tri. Na celom severe sa nedalo vidieť nič iné len treťotriednu instantnú kávu, oproti ktorej je i stuchnutá hotelová „neska“ zážitkom. Obchodné centrum Centaurus zvonku pripomína bratislavské Tri veže a zvnútra Euroveu s Auparkom. Foodcourt obsahoval všetky franchizové siete od TGIF, Burger King až po Pizza Hut. Mesto toho určite ponúka omnoho viac ako návštevu sterilného obchoďáku, ale boli sme limitovaní časom a povinnosťami. Nakúpili sme zopár suvenírov, vybabili poštu, prezreli zopár obchodov a išli na si po veci na ubytko. Okresané dva dni v hlavnom meste úplne stačili. Oproti Gilgit-Baltistanu pôsobil až príliš nekomplikovane a nudne.

Každou retrospektívou pakistanskej cesty nachádzam biele miesta, ktoré som nestihol zafarbiť vlastnou skúsenosťou. Pozerám do mapy a vidím ďalšie údolia, kopce a ľadovce, ktoré chcem vidieť ráno pri vyzipsovaní sa zo stanu. S Kirgizskom a Indiou si Pakistan radím medzi krajiny, kde jedna návšteva je príliš málo. Práve pri Kirgizsku sa mi návrat opakovane podaril a úroveň zážitkov sa tým len zvýšila. Pokiaľ si svoje predsavzatie neuskutočním i pri spomenutých krajinách, ostáva mi len detailné opisovanie spomienok. Teda..nie príliš detailné. Kto by to celé čítal. “We can’t put everything on the internet”.

Michal Šváb – som tridsaťtriročný chalan, narodený na Spiši, momentálne pracujúci a žijúci v Bratislave. Cestovanie pre mňa znamená objavovať krajinu chodením a ak to podmienky umožňujú, tak chodením v horách. Voľný čas najradšej trávim v prírode, v horách, kde mi zväčša postačujú aj tie slovenské. Aj vďaka podobne naladenej partii kamošov už toho máme prechodené na tisíce kilometrov a do zbierky sme si mimo Európy zaradili aj moju doteraz najmilšiu destináciu – Kirgizsko – kde som mal to šťastie byť už trikrát a verím, že sa počet návštev ešte znásobí. Viac fotiek a ciest môžeš sledovať na michalsvab.blogspot.com alebo https://www.instagram.com/michsvab/

Aj ty by si rád išiel do Pakistanu na trek? Aký trek si vybrať? Koľko čo stojí? Pozri podrobný článok tu.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.