“Októbrový” puč Lenina v 1917 a boľševická cesta k moci

Októbrový puč Lenina v 1917 a boľševická cesta k moci

Každú sobotu vám na Travelistane prinesieme v spolupráci s www.historickarevue.com zaujímavú historickú tému, ktorá nám priblíži menej známe dejiny nášho sveta. Tentoraz na tému ““Októbrový” puč Lenina v 1917 a boľševická cesta k moci”

Mohlo by sa zdať, že boľševická strana bola len súčasťou širšieho okruhu socialistov, ktorí sa spolu usilovali o to isté – o socialistickú revolúciu. Pravdou ale je, že svojou odhodlanosťou a radikálnosťou bola omnoho ďalej než všetci ostatní. Namiesto čakania, kým sa “koleso dejín” otočí tým správnym smerom, sa boľševici rozhodli dejinám “dopomôcť”. Skutočným ideológom tohto malého hnutia nebol ani tak Karl Marx, ako samotný Vladimír Iljič Uljanov – Lenin. Osobnosť, ktorá sa odrážala v charaktere boľševickej strany a utvárala podobu celej nasledujúcej doby.

Leninova nízka postava s predčasnou plešinou a riedkou bradou je zaručene dobre známa. So svojím úsečným spôsobom prejavu, často sprevádzaným sarkazmom a nekompromisným jednaním, nevzbudzoval dobrý prvý dojem. Súčasníci však popisujú i osobu, ktorá akoby žiarila vnútornou iskrou a „fyzickou silou ducha“. Druhý dojem tak prezrádzal mimoriadne cieľavedomého človeka, ktorý ľudí zvykol rozdeľovať na svojich prívržencov a na svojich nepriateľov. Mnohí životopisci i tí, ktorí sa s Leninom stretli osobne, dokladajú jednorozmerné, prakticky fanatické nazeranie na život. Týmto rozmerom bola revolúcia.

Leninova teória sa zakladala na predpoklade, že ak robotník zostane ponechaný sám na seba, nebude pripravovať smrť kapitalizmu, ale zmieri sa s ním. Teda ak proletariát nepovedie strana zložená z profesionálnych revolucionárov, tak sami robotníci zradia svoje najvlastnejšie záujmy a zmieria sa s kapitalizmom. Musí ich preto viesť schopná, profesionálna a odhodlaná menšina ľudí, pre ktorých je revolúcia ich remeslom. Povedané slovami samotného Lenina, „ešte žiadna spoločenská trieda v dejinách nezískala sama vedenie, pokiaľ nemala svojich vlastných politických vodcov schopných organizovať hnutie a viesť ho. Je nevyhnutné pripraviť muža, ktorý obetuje revolúcii nielen voľné večery, ale celý svoj život.“

Tajný plán nemeckého generálneho štábu

O boľševikoch sa v Rusku do apríla 1917 veľa nevedelo. Podľa jednej štatistiky ich koncom roku 1916 bolo v Petrohrade 1 500 – 2 000, v Moskve len okolo 500. Boli však dobre pripravení, disciplinovaní a ich malá početnosť prinášala výhody – nesprávali sa ako politické, ale skôr ako aktivistické či priam teroristické zoskupenie.

O Februárovej revolúcii sa Lenin dozvedel z novín. V tých dňoch žil ešte stále vo svojom švajčiarskom exile. Svoju príležitosť ihneď vycítil, ale návrat do Ruska sa zdal byť nemožným. V rovnakom čase cisár Wilhelm II. a nemecký generálny štáb prišli na myšlienku, ako vyhrať vojnu na východnom fronte. Už minimálne od roku 1916 sa v kritických miestach Dohody snažili podporou radikálov, t. j. prostredníctvom sociálno-revolučných alebo národnooslobodzovacích hnutí docieliť vnútorný rozvrat v zázemí nepriateľa. Rusko nebolo výnimkou. Práve naopak. Na tento účel si vyhliadli práve Lenina. Hlavným zástancom tzv. „Leninovej karty“ bol pred nemeckým vrchným vojenským štábom Alexander Lazarevič Helphand – zvaný Parvus. V roku 1917 žil v neutrálnom Dánsku, kde pod fasádou vedenia dovoznej spoločnosti vykonával špionážnu činnosť. Parvus ako politický stratég veľmi dobre poznal situáciu v Rusku. Uistil nemeckého vyslanca v Dánsku, že Lenin je tým pravým radikálom, ktorý by mohol vyvolať chaos a novú revolúciu potrebnú na konečný kolaps východného protivníka.
Jeho odporúčania boli napokon vypočuté. Treba poznamenať, že podobné stratégie boli počas prvej svetovej vojny bežnou súčasťou tajných politík a špionážnou praxou všetkých bojujúcich strán. Ako obdobný príklad možno spomenúť írske veľkonočné povstanie v Dubline na jar 1916 (HR 07/2016), kde úlohu nemeckej spojky vykonával bývalý člen britského ministerstva zahraničných vecí sir Roger Casement. Tento nemecký pokus však nebol natoľko úspešný.

Dňa 9. apríla 1917 opustilo 32 ruských emigrantov zürišskú stanicu vo vlaku smerujúcom cez Nemecko, Dánsko, trajektom sa odviezli do Švédska. Spolu s Leninom sa viezli i N. Krupská a Grigorij Zinovjev. Ostatní členovia strany a búduci vodcovia revolúcie – Stalin, Kamenev či Trockij – už čakali v cieľovej stanici. Lenin so svojimi spolucestujúcimi dorazil do Petrohradu 15. apríla. Spolu s ním prišli a naďalej prichádzali obrovské finančné prostriedky na podporu pripravovanej akcie – podľa niektorých odhadov až 50 miliónov ríšskych mariek. Niet preto  divu, že už v júli 1917 mali boľševici 41 denníkov, tisícky propagandistických letákov, stovky platených agitátorov a nakoniec i narýchlo vyzbrojené úderné jednotky – červené gardy.

Októbrový puč Lenina v 1917 a boľševická cesta k moci
Zdroj: gettyimages

Pôda a mier – heslá uzurpátorov

Lenin vždy uvažoval ako taktik a vycítil, že podpora vojakov a roľníkov v prvých dňoch tzv. revolúcie bude nevyhnutná. Veľká časť peňazí preto išla práve na agitáciu v radoch frontových vojakov, no ešte viac medzi petrohradskými posádkami. Okamžite si  preto osvojil aj program eserov (tzv. revolučných socialistov), ktorí žiadali rozsiahlu pozemkovú reformu a prevod pôdy do vlastníctva tradičnej ruskej roľníckej občiny. Takto si vopred zabezpečoval zhovievavý postoj väčšiny obyvateľstva aspoň v prvých dňoch po prevrate. Programový profil boľševikov (vyjadrený v tzv. Aprílových tézach) bol v tomto čase zásadný. Ako jediná strana otvorene presadzovala okamžité ukončenie vojny s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom (i za cenu potupnej straty rozsiahlych území). Hoci praktické dôsledky tohto prísľubu boľševici nikdy nevysvetlili, mal obrovský úspech a boľševická propaganda výrazne demoralizovala ruských vojakov na beztak ťažko skúšanom fronte.

Negatívne dôsledky boľševickej demagógie  sa prejavili už na prelome júna a júla 1917. Dočasná vláda zorganizovala novú veľkú ofenzívu, ktorá mala vyvolať v domácich radoch súdržný patriotizmus a priniesť prvý úspech demokratického režimu. V hre však bolo príliš veľa kariet. Ofenzíva sa začala koncom júna a po počiatočných úspechoch, kedy sa jej takmer podarilo rozbiť rakúsko-uhorské vojenské zbory, narazila na silnú protiofenzívu. Vojaci začali utekať z bojiska a masovo dezertovať. Neúspech na bojovom poli sa preniesol i do domácej politiky. Boľševici využili nespokojné hlasy a počas ozbrojených demonštrácií niekoľkých vojenských posádok a veľkej časti robotníctva v hlavnom meste sa pokúšali prevziať úlohu vodcov nepokojov a podnietiť útok zradikalizovaného davu na Zimný palác – sídlo Dočasnej vlády. Demonštrácie mali mať pôvodne charakter protivojnového mierového pochodu. Vďaka Kerenskému (vtedy ešte ako ministrovi spravodlivosti) prenikli na verejnosť informácie o boľševickom paktovaní s nemeckým vojenským štábom. To znamenalo záchranu mladej demokracie doslova v poslednej chvíli. Kompromitujúce informácie, ktoré sa zakrátko dostali k pasívnym petrohradským vojenským posádkam, mali na vojakov silný účinok. Okamžite boli pripravení urobiť s boľševikmi rýchly proces. Povstalci sa spolu so sympatizujúcimi robotníkmi a vojakmi dali na útek a niektorí boľševickí prívrženci boli pozatýkaní. Pre Lenina znamenal tento nezdar veľké fiasko. Bol na neho vydaný zatykač, pred ktorým bol nútený na istú dobu ujsť do Fínska. Rovnako i jeho spolupracovníci čelili zatýkaniu. Doteraz pevná organizácia a železná disciplína sa z boľševických radov po prvých úderoch vytratila. Očakávaná „socialistická revolúcia“ praskla ako mydlová bublina. Zatiaľ.

Alexander Kerenskij – muž, ktorý zlyhal?

Po neúspechoch letnej ofenzívy z júla 1917 sa vláda rozhodla zmeniť svoje zloženie. Do jej čela sa postavil Alexander Kerenskij. Situácia však bola naďalej neprehľadná a nový premiér musel riešiť hneď niekoľko problémov – chaos a neprehľadnosť, keď sa moc v krajine sústreďovala hneď do dvoch ústredí – do rúk Dočasnej vlády a vojensko-robotníckeho Sovietu. Čoraz naliehavejšie bolo počuť aj požiadavky samotnej armády. Zosobnením sily vojenskej generality, ktorej sa Kerenskij najviac obával, bol generál Kornilov. Táto skutočná či vyfabrikovaná hrozba odviedla Kerenského pozornosť od Sovietu a predovšetkým od boľševikov, ktorých prenasledovanie sa predčasne a nepochopiteľne skončilo. Stupňujúci sa konflikt medzi Dočasnou vládou a generalitou spočíval vlastne v zlyhaní komunikácie, v nedorozumení a vzájomnom obviňovaní.  Kerenskij sa v septembri a októbri obával jedine vojenského puču. Tým si však znepriatelil armádu, ktorá mu v kľúčových okamihoch v novembri (októbri) 1917 tragicky vypovedala službu. Chýbala tak proti nie veľmi početným boľševickým jednotkám. Zdrojom boľševického úspechu tak bola rozdrobenosť, až komická rozhádanosť a vzájomný spor všetkých ústredných orgánov moci.

Ilegálne zasadanie ústredného výboru boľševikov sa zišlo 23. októbra 1917, kde sa prerokovával ďalší postup. Členovia strany sa po nevydarenom júlovom pokuse o puč správali ostražitejšie a nerozhodne. Lenin, ktorý sa medzičasom v prestrojení vrátil do Petrohradu, musel len s veľkou námahou prekonávať vystrašenosť svojich spolubojovníkov. Jeho jediným spoľahlivým spolustranníkom sa v tejto chvíli úkázal byť Lev Davidovič Trockij. Lenin ho považoval za vynikajúceho organizátora. Bol jeho pravou rukou schopnou vykonávať rozkazy i v kritických podmienkach. Zároveň bol považovaný za zdatného rečníka, kúzelníka slova a manipulátora más. Vodca revolúcie jeho služby v budúcnosti ešte neraz využil. Pritom bol v strane nováčikom, donedávna pohrdlivo pokladaný za sociálneho demokrata. I naďalej ho však ostatní členovia strany vnímali ako cudzinca s priveľmi „buržujnou“ minulosťou. Vždy prijímal miesto druhého muža, hoci miestami jeho popularita prevyšovala popularitu Lenina. V posledných dňoch pred prevratom zastával jednoznačne aktivistický postoj. Počas Leninovej neprítomnosti (kým sa nachádzal v dočasnom exile vo fínskom Vyborgu) pomohol znova pozbierať demoralizovanú stranu a pripraviť ju na budúci úspech. Strana však tesne pred prevratom kolísala. Skupina boľševikov okolo Zinovjeva a Kameneva sa postavila proti organizovaniu ďalšej akcie. Nakoniec sa väčšina – Trockij, Stalin, Dzeržinskij, Sverdlov – postavila za Lenina. Ten vypracoval plán prevratu, ktorý bol kombináciou vojenských a nátlakových politických opatrení.  

Prípraviť sa, pozor, akcia!

Prvým dňom organizovania bol 4. november. Na mestskom zjazde boľševikov sa ozbrojila červená garda, ktorá vznikla z pôvodného vojenského revolučného výboru – Milverkomu – utvoreného petrohradským sovietom začiatkom októbra na obranu mesta proti očakávanému útoku Nemcov. Neboli to profesionálne jednotky, ale iba narýchlo vyzbrojený a zradikalizovaný zhluk mužov zozbieraných z rozličných prostredí hlavného mesta – najmä mestský proletariát.

V Petrohrade a jeho okolí sa v tom čase nachádzalo 240 000 vojakov a len 10 000 aktívne podporovalo boľševikov. Táto zdanlivá prevaha Dočasnú vládu, ale aj eserov a menševikov upokojovala, a preto skôr očakávali podobné boľševické fiasko ako v júli toho istého roku. Správnym sa však ukázal práve Leninov odhad, podľa ktorého mu postačovali len tieto 4%, kým vláda nedisponovala prakticky ničím. Zvyšok zaujal tradične pasívny postoj. Od 5. novembra Milverkom už otvorene agitoval a v petrohradských kasárňach si získaval nových prívržencov. Kerenskij si začínal uvedomovať narastajúcu hrozbu a pokúsil sa aktivizovať niektoré vojenské posádky na obranu vlády – no bezvýsledne. Armáda pristupovala k jeho výzvam s nedôverou a ľahostajnosťou. Bolo stále zrejmejšie, že vláda nemá na svojej strane dostatočnú vojenskú silu. Pre Lenina to bol jasný signál. Vo svojom poslednom liste adresovanom ústrednému výboru strany úzkostlivo naliehal: „Vláda kolíše. Musíme ju rozdrviť za každú cenu! Čakať by znamenalo zomrieť.“

Celá akcia sa „rozbehla“ v noci zo 6. na 7. novembra. Mesto bolo prázdne a tzv. červené gardy, ktoré sa skôr podobali narýchlo pozbieraným pouličným gangom, bez väčšieho odporu začali obsadzovať strategické miesta hlavného mesta – stanice, pošty, telefónne a telegrafné ústredne, banky, mosty a nakoniec i budovu vojenského veliteľstva. To všetko bez jediného výstrelu. Mnohí svedkovia tej noci to opísali ako jednoduchú výmenu stráží. Vojaci jednoducho opúšťali svoje predsunuté stanoviská a na ich miesta prichádzali narýchlo vyzbrojené, hoci aj slabo vycvičené červené gardy. Ráno 7. novembra bol Zimný palác jediná významná budova, ktorá zostala v rukách vlády. Jej predsedodvi Kerenskému sa  v prestrojení za srbského dôstojníka podarilo prekĺznuť a odišiel  narýchlo zháňať pomoc na front. Do Petrohradu sa už nikdy nevrátil.

Výmena stráží

Ďalší sled udalostí pôsobí takmer komicky: červené gardy sa ani napriek hladkému priebehu nočnej akcie stále neodvážili zaútočiť na Zimný palác. Rozhodný krok urobilo až 5 000 kronštadských námorníkov, ktorých si Lenin získal na svoju stranu. O deviatej hodine večer 7. novembra 1917 neskôr toľko oslavovaný krížnik Aurora zahájil paľbu. Keďže sa ale na palube nenachádzala žiadna ostrá munícia, vypálil jedinú slepú strelu a utíchol. O dve hodiny neskôr začali paľbu aj vojaci z Petropavlovskej pevnosti. Mierili však nepresne a z 30 vypálených striel zasiahli cieľ len dve. I to však stačilo, aby sa obrancovia, odradení skutočnosťou, že posily neprichádzajú, začali rozchádzať. Keď boľševické sily prestali narážať na odpor, vnikli do budovy otvorenými oknami a rozbehli sa po chodbách, kým nenarazili na junkerov – ozbrojené jednotky kadetov. Tí boli do poslednej chvíle ochotní bojovať, avšak ministerský zbor odmietol akékoľvek krviprelievanie, a tak im nariadil vzdať sa. Nad ránom 8. novembra boli členovia vlády – až na Kerenského – pozatýkaní a uväznení v Petropavlovskej pevnosti. Prevrat bol na konci. Obyvatelia mesta si zväčša ani neuvedomili, čo sa stalo.

Táto nočná jazda boľševických bánd sa ale naďalej musela zahaľovať do prestrojenia akcie sovietu, ktorý mal takto konečne prevziať moc od neschopnej Dočasnej vlády. V skutočnosti spolu s touto akciou prebehla aj „palácová revolúcia“ v samotnom srdci Ispolkomu (výkonný výbor Sovietu). Ten bol síce opätovne zvolaný, no tentoraz v ňom dominovali ako organizátori boľševici.

Na 8. novembra bol zvolaný dlho ohlasovaný II. všeruský zjazd sovietov. Situácia bola krajne neprehľadná. Pod vplyvom posledných udalostí a nepríjemným dojmom, ktorí vzbudzovali na zasadaní Sovietu náhle prítomní gardisti, bolo do predsedníctva zvolených tentoraz už 14 boľševikov a len 7 ľavých eserov (odštiepeneckej frakcie, ktorá sa na istý čas stala Leninovým spojencom). Ostatní pre rozhorčenie nad samovoľným postupom uzurpátorov odmietli akékoľvek ďalšie kreslá prijať. Ráno 9. novembra prijal zjazd Leninove prehlásenie Občanom Ruska: „Dočasná vláda je zosadená. Vládna moc prešla do rúk orgánu petrohradského sovietu zástupcov robotníkov a vojakov, vojenského revolučného výboru, stojaceho v čele petrohradského proletariátu a posádky.

Cieľ, o ktorý ľud usiloval – okamžitá ponuka na uzavretie demokratického mieru, zrušenie súkromného vlastníctva pozemkov, riadenie priemyselnej výroby robotníkmi, vytvorenie sovietskej vlády – tento cieľ je zabezpečený. Nech žije revolúcia robotníkov, vojakov a roľníkov!“

Celý tento deň bol naplnený zrýchlenou prácou organizátorov prevratu. Vojenský výbor doslova chrlil rozkazy, výzvy a dekréty. Taktiež sa viedli rokovania o budúcej sovietskej vláde. Nakoniec bol prijatý Leninov návrh zostaviť vládny kabinet iba z boľševikov s tichou podporou odštiepeneckých eserov. Vedenie strany následne prijalo Dekrét o pôde, Dekrét o mieri a o vláde ľudových komisárov. Prerokované a schválené boli teda tie záležitosti, ktoré zaručovali aspoň dočasnú priazeň ľudových más. Vďaka svojej rýchlosti a ráznemu postupu nevzbudil prevrat spočiatku žiadnu významnejšiu pozornosť a málokto veril, že by sa mohlo boľševikom podariť udržať si moc aj v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch.  

Skutočná revolúcia s použitím teroru ako politického nástroja prišla až po novembrových udalostiach. Zápas o moc sa už neodohrával na petrohradských uliciach, ale na frontových líniách občianskej vojny. Leninove príkazy k popravám jeho oponentov i bývalých spojencov z radov samotných socialistov už ani zďaleka nepripomínali bizarnosť „októbrového” puču.

Ak máš otázky na článok „“Októbrový” puč Lenina v 1917 a boľševická cesta k moci“, daj do komentu a radi zodpovieme.

Tento článok ,,Transsibírska magistrála v rukách československých légií“ vznikol v spolupráci s www.historickarevue.com.

Ak ťa zaujíma história československých legionárov, tak si prečítaj ďalší zaujímavý historický článok tu.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.