Najbizarnejšia hranica na svete medzi Afganistanom a Pakistanom

Dvadsať rokov ma táto hranica vábila tajomným hlasom. Chcel som si splniť dlhoročný sen a prejsť medzi Pakistanom a Afganistanom po zemi, ako to robili starodávne karavány na známej Hodvábnej ceste. Navštívil som Afganistan päťkrát, ale v tej nezmyselnej kolónke „musím to zažiť“ mi toto chýbalo. Od invázie spojeneckých vojsk bol však hraničný prechod pre cudzincov uzavretý. Dôvod? Časté prepady Talibanu, ktorý útočil na nikdy sa nekončiace kolóny kamiónov doteraz zásobujúce Afganistan. Minule som zachytil, že v tom najhoršom období bol každý piaty kamionista prepadnutý alebo zabitý. Išlo o jednu z najnebezpečnejších prác v tomto regióne. A keby sme sa pozreli na výplatnú pásku vodiča pestrofarebného kamiónu, začudovali by sme sa, že to vôbec robí. „Za prejazd medzi Péšavárom a Kábulom dostanem 20 až 40 dolárov,“ vysvetlí vodič a mocne si potiahne z cigarety.

Vzdialenosť medzi tými dvomi mestami je vyše 300 kilometrov. Nám to bude trvať asi 8 hodín, ale vodičom ťažkých strojov aj niekoľko dní. Dôvod? Neuveriteľne dlhé kolóny pred samotnou hranicou. „Dnes to je len osem kilometrov, ale inokedy aj dvadsať,“ oznámi náš vodič, ktorý berie každú zákrutu veľmi ostro.

Péšavár je mesto patriace dnes Pakistanu, ale pred vyše sto rokmi bolo súčasťou Afganistanu – kým sa ceruzka Angličana nerozhodla, že to bude inak. „Je to prosto naše mesto, ale nevidím vôbec ružovo, že sa Péšavár niekedy vráti do nášho náručia,“ uvažuje Mahdi, náš fixer z Afganistanu, ktorý nám vysvetľuje všetky nuansy tunajšieho prostredia. „Aj to je dôvod, prečo Paštúni, ktorí tu bývajú od nepamäti, nerešpektujú nakreslené hraničné čiary a robia si, čo chcú. Taliban počas bojov s centrálnou vládou kontroloval miestne hory a uskutočňoval prepady,“ vraví Mahdi a ukazuje na vysoké bralá. Čím viac sa blížime k hranici, tým sú hory ostrejšie a vyššie. Až tu pochopíte, že ten, kto ovláda tieto majestátne kamenné veže, je skutočným vládcom. Čo na tom, že vy poznáte cestu, keď na vás zvrchu môže nielen padnúť skala, ale aj poštekliť protipancierová strela? Taliban dnes ovláda takmer celý Afganistan (v Afganistane existuje vnútorný odpor proti Talibanu, ale o tom budeme písať nabudúce) a prechod sa dá prejsť v úplnom bezpečí.

A ako vyzerá hranica? Nikdy som nezažil niečo také… ako to povedať správne? Bizarné? Neuveriteľné? Desivé? Vojaci a policajti – a je jedno, či na pakistanskej alebo afganskej strane – bijú domácich ľudí veľkými palicami. Stačí, že sa niekto zastaví a hneď mu pristane ťažká palica na krížoch. Ľudia sú tu ako ovce, ktoré v kuse niekto okrikuje a bije. Uprostred toho výjavu sedí na zemi žena v modrej burke a žobre pre svoje dieťa. Je to ako zlý film s najhoršími hercami na svete, ale, žiaľ, realita. Len my to tu narušíme. Všade, kam prídeme sa dav rozostúpi a neveriaco pozerá na cudzincov. Dokonca sa boja spýtať, odkiaľ sme. Vojaci a policajti však vykúzlia aj úsmev. Nikto nám nič nekontroluje, nekonfrontuje nás a nebije. Nás nie, ale domácich áno. Pohraničné násilie je tu hrozné. Obrazy, ktoré som videl počas dvoch hodín, sú veľmi silné. Len civiem s otvorenými ústami. Otváram ich ešte viac, keď som už na strane Afganistanu. Tu platia iné zákony. Pod bielou vlajkou Talibanu sa už nesmie počúvať hudba, ženy sú dôkladne zahalené, muži musia nosiť bradu – a všetko kontroluje dôsledné oko tajnej polície. Aj nás po dvesto metroch odchytí policajt a pýta si nejaké povolenia, ktoré však nepotrebujeme. „Kto ste? Čo tu robíte? Turisti? A to je čo? Taký výraz nepoznám!“ vyhŕkne muž v čiernom turbane. Americké zbrane tu nosia na krku ako šperky. Vysielačkami kontaktujú svojich kolegov, ktorí na nich vyšteknú, že všetko je v poriadku. „Welcome to Afganistan!“ uklonia sa a stratia sa v dave. Vstup do Afganistanu je ako prechod cez bránu času. Všetko je iné a také tiché. Ako to tu vyzerá? Pozrite si naše krátke video z tohto prechodu.