Mogadišo – najnebezpečnejšie hlavné mesto

Mogadišo - najnebezpečnejšie hlavné mesto

Videli ste film Black Hawk Down? Hoci sa ten film nahrával v Maroku, vôbec nie je ďaleko od predstavy, ako vyzerá hlavné mesto Somálska. Na jednej strane zničené, zdevastované a už nevábne historické centrum, ktoré len čaká na búracie čaty a na druhej nové budovy, ktoré by mali symbolizovať nový začiatok. Napriek tomu, že Mogadišo už nie je také bláznivé ako v 90. rokoch, nedá sa tu pohybovať bez ozbrojenej stráže. Stále je to miesto, kde vybuchujú bomby, operuje teroristická skupina Al Shabaab, strieľa sa ako na bežiacom páse… Mogadišo vieme označiť ako najnebezpečnejšie hlavné mesto na svete.

Mogadišo - najnebezpečnejšie hlavné mesto

Keď pristanete na medzinárodnom letisku, vôbec nemáte pocit, že vstupujete do mesta, kde sa niečo deje. Moderná budova, rýchly vízový proces, relatívne dobre fungujúce služby ako vysokorýchlostný internet, ale až do momentu, kým neprekročíte povestnú závoru, ktorú strážia vojaci africkej únie. Za tou rampou začína džungľa s vlastnými pravidlami. Napriek tomu, že ideme do hotela, ktorý sa nachádza tak 10 minút od letiska, nasadáme do opancierovaných áut so šiestimi ozbrojencami, ktorí už majú odistené zbrane. Najprv si myslíte, že či takéto opatrenia nie sú prehnané, ale neskôr zistíte, že nie.

„Každý hotel v meste zažil bombový útok,“ vraví Ali, ktorý mi vybavil všetky tie povolenia. „Váš hotel patrí medzi najlepšie v meste, ale pri poslednom útoku tu zomrelo 107 ľudí,“ dopovie potichu a zahľadí sa na múry hotela. Pozriem sa jeho smerom a vidím nielen múry a ťažké železné vráta, ale aj guľometné hniezdo a ďalších ozbrojencov. Skontrolujú auto, pozrú do batožiny a až potom nás pustia. Nie, nie je to moja prvá vojnová krajina a videl som všetko možné od Afganistanu cez Irak až po vojnové Mali, ale tu cítiť niečo neidentifikovateľné a nebezpečné. Akoby to bol prichádzajúci pach niečoho strašného. Zovrie ma úzkosť, hádžem veci do izby, ktorá má najlepšie časy dávno za sebou a vyrážame s Alim na prehliadku mesta.

Mogadišo - najnebezpečnejšie hlavné mesto

Aj keby som sa najradšej prechádzal sám, tu si to nemôžem dovoliť. „Al Shabaab má v meste stále spiace bunky a nikdy nevieš, kde a kto na teba vybehne s kalašnikovom.“ Ani to nedohovoril a zaznel výstrel. Pozriem sa do diaľky cez opancierované okno v aute a Ali len tak nevzrušene povie: „To boli výstrely od policajtov, aby rozohnali dopravný chaos na ulici. To nebol útok.“ Vravím ok a pokúšam sa myslieť na niečo iné.

Mogadišo bol dlho môj sen a nepýtajte sa ma, prečo. Vedel som, ako to tu vyzerá a čo môžem čakať. To mesto ma šialene lákalo. Tých pár fotiek, čo som videl, ma fascinovalo a priťahovalo. Vábili ma hlasom starovekých sirén. A odrazu som tu. Zastavíme sa pred najikonickejšou stavbou. Maják v centre starého mesta. Alebo len to, čo z majáka ostalo. Staré mesto je v ruinách. Dlhotrvajúca občianska vojna a bombové útoky odsúdili túto časť mesta na zánik. Tyrkysové more, biela pláž s odpadkami, kde sa hrajú deti a pohľad na pozostatky budov, ktoré pred 40 rokmi boli synonymom luxusu a krásy. Dnes tu bývajú bezdomovci a rôzne gangy. Smutný pohľad našťastie naruší rybár, ktorý vystupuje ako morská panna z mora. Ťažko kráča, na chrbte má veľkú ulovenú rybu. Pozerám neveriacky a zaostrujem pohľad. „Veď on má na chrbte sto kilovú rybu!“ skríknem od úžasu. Len si to predstavte: rybár má na chrbte vyše stokilovú rybu a smeruje na trh. Urobím pár záberov, ideme za ním. Neďaleko majáka sa nachádza jeden z najexotickejších rybích trhov na svete. Aspoň podľa mňa. V zničenej budove nájdete rybárov, ktorí tu predávajú svoje ulovené kúsky. A nie hocijaké. Tých rýb je tu niekoľko desiatok a povaľujú sa medzi žralokmi, korytnačkami či inými veľkými rybími tvormi. V kaluži krvi nachádzam tvory, ktoré som doteraz nikdy v živote nevidel. Pripadám si ako v nejakom surrealistickom filme. Krik, zápach sa mieša s hlasmi predávajúcich. „Nechceš kúpiť korytnačku?“ pýta sa rybár, ktorému chýbajú dva predné zuby. Kým  odpoviem, že nemám záujem, iný rybár mi pchá pred oči pekného tuniaka, ktorý by ste v Tokiu predali za niekoľko stovák dolárov. Tu stojí len pár dolárov, avšak pre mnohých je to šialene vysoká suma. Nechápem, čo vidím a viem si aj predstaviť, že mnoho z vás bude súdiť a hovoriť o neetickosti zabíjania žralokov, korytnačiek či tuniakov. Treba však povedať, že toto je často ich jediná obživa a záchrana pred hladomorom. Ja ich nesúdim a ani neobhajujem. Beriem to ako fakt a Ali mi potvrdzuje, že všetko toto sa kúpi a zje.

Blíži sa čas obeda a my smerujeme na mestskú pláž Lido. Rozbombardovanú historickú časť vystrieda pekná mestská pláž bez odpadkov s tisíckami ľudí, ktorí sem prišli zabudnúť na každodennú realitu. Sadneme si do reštaurácie, objednáme si jedlo a v tom momente dorazia vojaci s guľometmi. Len tak bez ohlásenia pobehujú po reštaurácii a kontrolujú všetko a všetkých. V ich pohyboch je jasné, že sú to profesionáli a zabijaci. Ali zisťuje, čo sa deje a keď sa mu na tvári objaví úsmev, je mi zaraz jasné, že toto nie je Al Shabaab. „Premiér príde do reštaurácie.“ A predstavte si, o 20 minút vojde premiér so svojimi poradcami. Podáva si ruky s hosťami a dokonca prichádza aj k nám. „Odkiaľ ste?“ pýta sa krásnou angličtinou a keď poviem, že zo Slovenska, vysloví dokonca pár viet o našej krajine a vraj vás mám  pozdraviť.

V Mogadišu som sa cítil ako na horskej dráhe. Emócie mnou lomcovali v šialených kadenciách. Negatívne vnemy sa striedali s pozitívnymi, nestíhal som ich všetky vstrebávať. Ešte ani teraz tak trochu nechápem, čo sme videli a zažili. Lenže sem človek nejde na dovolenku a nemôže očakávať, že bude mať zážitky ako v Thajsku alebo na Kube. Tu sa stretíva s každodennou surovosťou. Poobede som išiel s Alim, odrazu zaznel výbuch a pocítili sme tlakovú vlnu. Ali sa len neurčito pozrel a nevzrušene povedal: „Bomba.“ Len tak, akoby sa nič nedialo. Lenže keď vyrastáte celý život tak, že stále niekde vybuchujú bomby, aj si zvyknete. Táto bomba ohlásila, že útoky sa po troch mesiacoch znova obnovili. V ten večer ešte zaznel ďalší výbuch, bolo počuť streľbu a mesto sa zas zobudilo do ďalšej neistoty.

Preto stále tvrdím: Buďme radi, že nevieme, čo je to vojna a vážme si, že sme druhá generácia v našich dejinách, ktorá toto, našťastie, nezažíva. Je nám sakra, ale sakra dobre.

Máte otázky na článok „Mogadišo – najnebezpečnejšie hlavné mesto“? Dajte do komentu a radi odpovieme

Chceli by ste si kúpiť moju najnovšiu knihu o Afrike? Ak si ju zakúpite na tomto odkaze, získate aj originálnu bankovku zo Somálska.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.