Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Rozhovor nielen o Afrike, divokej prírode, ale aj o tom ako dlho čakáš na ideálny záber.

Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Michal Gálik je rodený Košičan, ktorý sa zamiloval do divokej prírody. Jeho dokumenty sa dostali nielen do prestížneho českého Objektívu, ale má aj vlastnú reláciu. Rozhovor ,,Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni“ ťa prenesie nielen do Afriky.

Kto si? Povedz nám pár slov o sebe

Volám sa Mišo, pochádzam z Košíc a odmalička ma bavilo skúmať a objavovať svet okolo seba. Aj preto som sa vydal študovať zoológiu do Prahy. Už ako puberťáka ma to ťahalo do sveta a tak to najprv začalo stopovaním s prázdnymi kapsami po Slovensku, potom Európe a nakoniec Maroku, či Iráne. Neskôr som mal možnosť nahliadnuť do tropických krajín okolo rovníka a odvtedy ma to ťahá hlavne týmto južným smerom. Počas štúdii som si uvedomil, že vedecká kariéra ma až tak neláka a keďže ma bavilo natáčať, rozhodol som sa, že to skúsim spojiť a vydať sa na drahú dokumentaristu. Mojim prvým filmovým počinom bol dokument Zelená Poušť, ktorý zobrazoval problematiku palmového oleja a to, akým spôsobom naše spotrebné správanie ovplyvňuje stav pralesov na opačnom konci planéty. Úspech z prvého filmu ma nakopol a tak som sa rozhodol v tom pokračovať. Dnes mám za sebou niekoľko dokumentárnych filmov a pracujem na ďalších. Baví ma spracovávať hlavne témy, ktoré súvisia s ochranou prírody, či už ide o globálnu zodpovednosť voči našej planéte alebo záchrana kriticky ohrozených druhov zvierat. S kamerou som sa vydal natáčať do krajín ako Indonézia, Kamerun, Kongo, Zambia, či Mongolsko. Našim najnovším projektom je dvojdielny dokument Wildlife Guards, ktorý len nedávno premiéroval a môžete si ho zdarma pozrieť na stránke Mall.TV. V súčasnosti pobývam väčšinu času v Prahe a živím sa ako filmár na voľnej nohe.

Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Ja som ťa prvýkrát zaregistroval cez krásne dokumenty o Afrike. Čím ťa tento kontinent zaujal?

Do Afriky som sa prvý krát dostal v roku 2013 kedy som v Kamerune natáčal dokument o inšpiratívnom pánovi, ktorý celý život sadí stromy. Zároveň sme mali s kamarátmi občianskej združenie Kedjom-Keku v rámci ktorého sme stavali školu pre deti farmárov a snažili sme sa ich vzdelávať o význame lesa a prírody. Boli sme výborná partia a niekoľko mesiacov sme žili vysoko v horách na hranici pralesa, nemali sme elektrinu ani poňatie o čase, jedlo sme si varili na ohni a zaspávali sme na tráve pod oblohou posiatou hviezdami. Vtedy som pociťoval silný pocit šťastia a uvedomil som si ako málo mi k tomu stačí. A o tom je pre mňa Afrika. Aj s tým málom čo majú, dokážu ľudia v Afrike žiť šťastný jednoduchý život. To mi v našich končinách dosť chýba. Hoci sa máme veľmi dobre, máme čo jesť, máme pitnú vodu a kopec ďalších vymožeností, je pre nás príznačné stále si hľadať dôvody na čo sa sťažovať. Nechcem však generalizovať, Afrika má hromadu svojich problémov – zdravotné riziká, či vojnové konflikty, no aj táto divokosť má svojim spôsobom láka. Baví ma ako v Afrike prebieha život vonku na uliciach, všade to hýri farbami a vôňami a žiadny problém nie je príliš veľký na to, aby sa nedal vyriešiť. A nehovoriac o prírodnom bohatstve, od krásnych vodopádov, vysokých hôr, nekonečných pralesov až po nádherné národné parky, ktoré na tomto kontinente nájdete.

Čo hľadáš vo svojich príbehoch?

Väčšinou natáčam o ochrane prírody a tá je neodmysliteľne spätá s ľuďmi, ktorí sú tomu ochotní venovať prakticky celý svoj život. A práve táto motivácia je niečo čo ma baví ukazovať ľuďom a inšpirovať ich k podobným aktivitám. Bavia ma ale aj sociálne témy. V Zambii som mal možnosť natáčať pre Charitu ČR cyklus príbehov o utečencoch z Konga, či Rwandy, ktorí sa snažia opäť postaviť na vlastné nohy. Mnoho z nich má veľmi smutnú často krvavú minulosť, prišli takmer o všetko a napriek tomu nestrácajú nádej na lepší život. Táto vnútorná sila je takisto niečo čo mi príde veľmi inšpiratívne. Je to dôkaz toho, že keď človek niečo chce, musí ísť za tým cez všetky prekážky, ktoré mu život hádže pod nohy.

Väčšina príbehov je ale o zvieratách, ktoré sú vďaka ľudskej činnosti na pokraji vyhynutia. Točil som napríklad dokument pre pražskú zoo o návrate divokých koní Przewalských do Mongolska a toto leto som točil podobný začínajúci projekt o zmapovaní populácie zebry bezhrívej v Ugande. Zistili sme, že vo voľnej prírode ostáva posledných 200 – 300 kusov.

Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Ktorá africká krajina ťa najviac dostala? Čím?

Pred pár rokmi som sa vydal preskúmať východnú Afriku na bicykli a motorke. Prešiel som niekoľko krajín, no najviac mi k srdcu prirástla Uganda. Jednak tým, že tam takmer všetci vedia anglicky a je tam lacno, ale hlavne kvôli ľuďom, ktorí sú veľmi priateľskí a človek sa tam cíti bezpečne. Okrem toho tam nájdete niekoľko úžasných národných parkov, od hustého pralesa Bwindi kde žijú horské gorily, cez snehom pokryté vrcholy mesačného pohoria Ruwenzori, až po rozsiahle pláne a savany plné slonov, žiráf, zebier, či hrochov. Ak chcete v Afrike navštíviť iba jednu krajinu, odporúčam Ugandu.

K intenzívnym zážitkom patrila aj návšteva pohoria Virunga v Demokratickej Republike Kongo. Je to magické miesto, ktoré má jednu z najbohatších biodiverzít v Afrike, no zároveň je obklopené nekončiacou krvavou občianskou vojnou. Celé územie ovládajú desiatky rebelských skupín, pôsobia tam detské armády a zatiaľ to nevyzerá, že by sa táto situácia mala v dohľadnej budúcnosti zlepšiť. Je to spôsobené nefungujúcou infraštruktúrou celej krajiny a obrovským nerastným bohatstvom, ktoré tu nájdete a ktoré je exportované do celého sveta. A uprostred tohto všetkého máte možnosť pozerať do očí horským gorilám. Rovnakým gorilám, ktoré študovala Dian Fosseyová. Bol to nezabudnuteľný zážitok.

Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Svet zachytávaš cez svoju kameru, foťák… Kde sa ti najlepšie fotilo, filmovalo a kde najhoršie? Ako získavaš dôveru ľudí?

Najviac skúsenosti s natáčaním mám v Indonézii. Točil som tam už tri dokumenty a pracuje sa mi tam veľmi dobre. V Indonézii je totiž možné všetko. Ľudia na kameru reagujú dobre a nemusíte sa báť, že vás za natáčanie zatknú alebo vám ukradnú techniku.

Opačnú skúsenosť mám relatívne čerstvú. Toto leto som natáčal v Kongu českú expedíciu, ktorá mala za cieľ nadviazať vzťahy s miestnymi organizáciami, zmapovať nechránené územia pralesa a monitorovať ilegálny trh s tzv. bushmeatom (uloveným mäsom z pralesa). Bolo to náročné, pretože vďaka vojenskému režimu krajiny a relatívne nedávnej vojne je veľmi obťažne len tak vytiahnuť kameru a natáčať. V hlavnom meste Brazzaville sú na každom kroku ozbrojenci a ak ich hoci len omylom z diaľky natočíte, pravdepodobne vás hneď zatknú. Točiť v národných parkoch tiež nie je jednoduché, potrebujete k tomu povolenie, ktorého vydanie môže trvať aj polroka.

Ľudí sa snažím natáčať opatrne. Vždy je dobré najprv sa zoznámiť, chvíľku pokecať a až potom ich slušne poprosiť, či by im nevadilo keby som si ich natočil. Rozhodne nie je dobré vyťahovať kameru už pri prvom kontakte, ľudia sa toho často boja. A dobré je začať od detí, tie pred kamerou vždy radi zapózujú a neskôr si už môžete natočiť čo potrebujete. Veľkou výhodou je, že väčšinou točím sám bez štábu s malou kamerou a mikrofónom, takže to ľudí toľko nevydesí ako veľká televízna kamera.

Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Pri filmovaní zvierat to asi budú iné pravidlá, nie? Koľko musíš čakať na ,,ideálny záber“?

Priznám sa, že hoci zvieratá točím rád, nie som v tomto smere veľmi trpezlivý človek. V Kongu sme v ukrýte na jednej pralesnej čistinke čakali 3 dni na šimpanzy a gorily. Predtým než sme prišli sa tam objavovali každý deň a ako inak, objavili sa hneď na ďalší deň po našom odchode. So zvieratami je to náročnejšie, musíte mať aj istú dávka šťastia. Niekedy si môžete zaplatiť drahý výlet a zvieratám je úplne jedno koľko to stálo alebo že máte málo času. Proste ich neuvidíte, stáva sa to. Najlepšie je si na to vyčleniť dostatok času. Napríklad v Nepále som veľmi chcel vidieť nosorožca zoči voči – a nie zo sedla slona ako to robí väčšina turistov. Trvalo to asi 4 dni trekovania cez džungľu a niekoľko poriadnych lejakov až sa to konečne podarilo. A stálo to za to. Vyliezol som na strom a pozoroval tohto majestátneho tvora z bezprostrednej blízkosti. Takže čo sa týka zvierat, netreba mať prehnané očakávania a najlepšie je si na nich vyčleniť dostatok času.  

Práve teraz rozbiehaš v Čechách? Svoju vlastnú reláciu. O čo ide?

Jedná sa o dvojdielny dokument Wildlife Guards. S kolegami Martinom Panulinom a Tomášom Ouhelom sme založili skupinu Wildlife Guards, ktorá si dáva za cieľ bojovať proti pytliakom a čiernemu obchodu so zvieratami. Vydali sme sa preto do Indonézie kde sme natáčali hon na pytliakov korytnačích vajec a predajcov suvenírov z korytnačích pancierov. Podarilo sa nám uskutočniť dve záťahy, z každého vznikol jeden diel dokumentu. Cieľom bolo jednak svojimi aktivitami priamo pomôcť ochrane morských korytnačiek v Indonézii ale zároveň spopularizovať tému ochrany prírody trošku netradičnejšiou a akčnejšou formu. Dokument si viete zdarma pozrieť na internetovej televízii Mall.TV: www.mall.tv/wildlife-guards

Málo ľudí vie, že sa tvoje dokumenty dostali aj do českého prestížneho Objektívu. Ako sa to podarí chlapíkovi zo Slovenska? Aká dlhá cesta to je?

S reláciou Objektív som začal spolupracovať už v roku 2013 keď som im priniesol ukázať materiály z Kamerunu. Páčili sa im, tak som im z toho zostrihal reportáže a oni ich odvysielali. Nebol to až tak náročný proces. Vtedy sme začali veľmi príjemnú spoluprácu, ktorá trvá dodnes. Za tú dobu som im dodal viac ako tucet reportáži zo strednej Ameriky, Afriky, Indie, Srí Lanky, Nepálu, či Indonézie. Vždy keď niekam cestujem, mám so sebou kameru a točím všetko, čo mi príde zaujímavé. Po návrate z toho zostrihám približne 10 minútové reportáže a napíšem k tomu vlastný komentár. Je to príjemný spôsob ako sa môžem vyjadriť a podeliť sa s veľkým publikom a všetky tie parádne miesta, ktoré som mal možnosť navštíviť.

Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni

Tvoj najväčší sen?

Čo sa týka cestovania, priznám sa, že nemám žiadny konkrétny sen. Kedysi som chcel vidieť všetkých ľudoopov vo voľnej prírode alebo vidieť naživo polárnu žiaru a to sa mi našťastie podarilo. Čo ma veľmi láka je aspoň čiastočne prejsť južnú Ameriku a juhovýchodnú Áziu na motorke. Do latinskej Ameriky sa chystám už na prelome roka, tak na to sa veľmi teším.

Môj osobný sen je, aby ľudia viac cestovali a menej sa báli nepoznaného a odlišného. Mám pocit, že v poslednej dobe je xenofóbia čoraz častejším fenoménom a ja osobne nerozumiem jej podstate. Všade na svete som sa stretol s veľmi dobrými ľuďmi bez ohľadu na farbu pleti alebo náboženstvo. Prial by som si, aby ľudia mali možnosť zažiť to, čo som zažil ja a správali sa k cudzincom otvorene a srdečne, tak ako sa vo svete správali ku mne. Svet by bol zas o niečo krajší.

Michal Gálik (1989) – Michal Gálik je rodák z Košíc, ktorý vyštudoval ekológiu a etológiu živočíchov na prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Fascinácia prírodou ho priviedla k myšlienke využiť dokumentárny film ako médium na šírenie osvety o globálnych ekologických problémoch a ochrane prírody. V súčasnosti pôsobí v Prahe ako dokumentarista na voľnej nohe. Jeho najnovším projektom je dokument Wildlife Guards – k zhliadnutiu tu: www.mall.tv/wildlife-guards
Link ČSFD – www.csfd.cz/tvurce/88605-michal-galik/

Zaujal ťa rozhovor ,,Michal Gálik: Na dokonalý záber čakáš aj 3 dni“? Prečítaj si ďalší s Paľom Barabášom




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.