Krajiny, ktoré už neexistujú (1.časť)
Štáty vznikajú a zanikajú. Niektoré pretrvajú niekoľko tisícročí a niektoré nevydržia ani rok. Niektoré sa dostanú do každej učebnice a niektoré sa stanú len malou poznámkou na kraji encyklopédie. Pozrime sa na štáty, o ktorých sa príliš neučí, a chceli si žiť svoj sen. Prvá časť článku „Krajiny, ktoré už neexistujú“ je tu.
Biafra (1967 – 1970), rozloha 77 306 kilometrov štvorcových a 13,5 milióna obyvateľov
Rok 1960 bol pre Afriku zlomový. Až 18 krajín získalo nezávislosť od svojich európskych pánov a tešilo sa z nadobudnutej slobody. Problémom celej Afriky je však to, že hranice medzi jednotlivými krajinami nezodpovedajú historickej skúsenosti a boli nakreslené len tak. Preto mnoho krajín má hranice podľa pravítka. Zatiaľ čo naše európske hranice sa tvorili nielen podľa historickej skúsenosti, ale aj podľa toho, kde aké etnikum žilo. Európske mocnosti pospájali národy, ktoré nikdy spolu nežili, a dali im pomenovanie, ktoré nikdy nepoužívali. Jednou z takých krajín sa stala Nigéria, kde žije cez 250 etnických skupín. Nigéria bola dlhodobo označovaná za sud s pušným prachom, ktorý vybuchol v roku 1967.
30.5.1967 oznámil vojenský guvernér východnej Nigérie Chukwuemeka Odumegwu Ojukwu založenie Biafry, ktorá mala naplniť historické túžby Igbov. Štát dostal názov podľa zátoky Biafra, a keď bola objavená ropa britskou spoločnosťou, tak predstavitelia novovzniknutého štátu si nárokovali aj na tento pevninský šelf. Centrálna vláda sa rozhodla konať a vypukla krvavá občianska vojna aj z toho dôvodu, aby žiadna ďalšia etnická skupina nechcela napodobniť Biafru. Počas 2,5 ročnej vojny zomrelo cez 1,5 milióna ľudí a Ojukwu utiekol do Pobrežia Slonoviny.
Zaujímavosťou celého konfliktu boli záujmy veľmocí. Francúzsko sa hlásilo k podpore Biafry, ale Veľká Británia sa obávala, že Londýnom objavené ropné polia prejdú pod Paríž. Biafra mala v Európe medzi kresťanskými organizáciami veľkú podporu a zabezpečovali letecké mosty, aby novovznikutý štát nepadol.
Po celom konflikte si Afričania uvedomili jednu základnú skutočnosť. Pomoc z Európy (bolo jedno či západný alebo východný blok) má za sebou silné ekonomické záujmy.
Hatayská republika (1938 – 1939), rozloha 4700 kilometrov štvorcových a 234-tisíc obyvateľov
Po prvej svetovej vojne sa bývalá Osmanská ríša scvrkla do takmer dnešnej podoby Turecka. Bývalá ríša, ktorá siahala od územia dnešného Slovenska až po dnešné územie Saudskej Arábie, si nárokovala na svoje historické územia. Jednou z nich bolo územie okolo mesta Alexandretta. Tú však dostali po 1. svetovej vojne Francúzi, ktorí si rozdelili Blízky východ s Angličanmi. Obe veľmoci zaujímala ropa, ktorá sa postupne začala ťažiť. Turecko však vyvíjalo silný tlak na vtedajšiu Spoločnosť národov (predchodkyňa OSN) a v spolupráci s Anglickom a Francúzskom mali položiť základy neutrálneho a samostatného štátu.
Republika Hatay bola vyhlásená 4.7.1938 a zároveň bolo vyhlásené referendum pod dohľadom medzinárodných pozorovateľov. V referende získavajú väčšinu etnickí Turci a zavádza sa nielen turečtina ako oficiálny jazyk , ale aj turecké zákony či turecká líra. Výsledok volieb vystraší nielen Arménov, ale aj Grékov, Židov či Kurdov a utekajú z novovzniknutej krajiny. Onedlho sa vyhlasuje ďalšie referendum o pripojení Hatayskej republiky k Turecku. Francúzsko podáva niekoľko protestných nót, ale keďže Európa je na prahu novej svetovej vojny, radšej ustupuje, aby zabezpečila Turecko ako neutrálny štát. 29.7.1939 je národné hatayské zhromaždenie rozpustené a republika, ktorá vydržala rok na medzinárodnej scéne, sa začleňuje do Turecka.
Mnoho Slovákov si bude pamätať Hatay z filmu Indiana Jones a posledná krížová výprava.
Južný Kasai (1960 – 1962 ), rozloha 30 000 kilometrov štvorcových a cca. 1 milión obyvateľov
Bol to odtrhnutý región štátu Konga a de facto samostatný štát. Tento veľmi bohatý región na diamanty 14.6.1960 vyhlásil nezávislosť, a to len niekoľko dní po tom, ako Kongo získalo nezávislosť od Belgicka, a vytvorili federatívny štát Južný Kasai. Tento štát dokonca získal aj určité garancie od Belgicka a neoficiálnu podporu. Pochopiteľne, Brusel sledoval čisto svoje ekonomické záujmy. Veď asi každý vie, že celé Kongo bolo dojnou kravou pre malý štát v Európe. Za hlavné mesto sa vyhlásilo Bakwanga (dnes Mbuji-Mayj) a za prezidenta bol vymenovaný Alebert Kalonji.
Kongo sa však medzičasom rozhodlo, že celý štát zničí. Dokonca požiadala o pomoc OSN, ale jednotky OSN do bojov nesmeli v žiadnom prípade zasiahnuť. Preto sa Kinshasa obrátila na Sovietsky zväz, ktorý zabezpečil bojovým jednotkám transport. Počas bojov bolo zabitých cez 3000 ľudí a niekoľko stotisíc ľudí utieklo do okolitých krajín. Prezident Kalonji bol zajatý, ale podarilo sa mu utiecť zo zajatia. Avšak pochopil situáciu a definitívne sa vzdal o októbri 1962.
O belgickej kolónii a jednej z najväčších genocíd sa dočítate tu.
Doplnili by ste niečo do článku „Krajiny, ktoré už neexistujú“? Dajte do komentu.
Súhrnná knižka o krajinách, ktoré neexistujú si viete kúpiť tu.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
