Katastrofa v Lisabone alebo zemetrasenie a cunami v roku 1755

Katastrofa v Lisabone alebo zemetrasenie a cunami v roku 1755

Každú sobotu vám na Travelistane prinesieme v spolupráci s www.historickarevue.com zaujímavú historickú tému, ktorá nám priblíži menej známe dejiny nášho sveta. Tentoraz na tému ,,Katastrofa v Lisabone alebo zemetrasenie a cunami v roku 1755“

V Lisabone bolo sobotňajšie ráno dňa 1. novembra 1755 slnečné, nebo bolo bezoblačné a morská hladina v prístave pokojná. Nič nepoukazovalo na to, že v deň sviatku Všetkých svätých dôjde v metropole Portugalského kráľovstva k jednej z najničivejších katastrof v európskych dejinách.

V Atlantickom oceáne nastalo zemetrasenie, ktorého devastačné účinky postihli juh Portugalska, ale aj severozápadné pobrežie Afriky. Spomienka na toto zemetrasenie žila v pamäti Portugalcov a európskej verejnosti ešte dlhé desaťročia, vďaka nej sa však Lisabon premenil na moderné mesto. Samotná udalosť tiež stimulovala vedecké bádanie o príčinách zemetrasení a vyvolala aj snahu účinne sa brániť zemetraseniam.

Zemetrasenie, ktorého ohnisko sa nachádzalo asi 200 kilometrov juhozápadne od mysu Sv. Vincenta (Cabo de São Vicente) v Atlantickom oceáne, malo podľa dnešných zistení magnitúdu medzi 8,5 až 9 stupňov Richterovej stupnice, radí sa teda k tým najsilnejším v dejinách. S najväčšou pravdepodobnosťou bolo vyvolané trením okrajov Eurázijskej a Africkej tektonickej dosky, ktorá prebieha stredom Atlantického oceánu. Čo do počtu obetí, nepatrilo k tým najničivejším v histórii. V európskom meradle ho prekonáva zemetrasenie z konca roku 1908, ktoré zničilo oblasť okolo mesta Messina na Sicílii a celkovo si vyžiadalo viac ako 130 000 obetí.

Zemetrasenia neboli pre Portugalcov neznámymi úkazmi, keďže v minulosti už viackrát postihli ich krajinu. V 14. storočí ich bolo zaznamenaných osem, v 16. storočí päť a tri sa odohrali v 17. storočí. Zvlášť ničivé bolo zemetrasenie v roku 1531, kedy sa v Lisabone zrútilo 1 500 domov. V 18. storočí sa zem triasla v roku 1724 a tiež v roku 1750, ale tieto otrasy nenarobili mnoho škody.

Na Deň Všetkých svätých

Tzv. „veľké zemetrasenie“ začalo asi o deviatej hodine a štyridsiatej minúte. Pamätníci tejto udalosti písali o troch výrazných otrasoch v trvaní štyroch až šiestich minút, ale v ten deň sa zem triasla ešte mnohokrát. Menšie záchvevy prichádzali počas celého nasledujúceho týždňa, ale neboli už také ničivé ako tie z 1. novembra. Otrasy z novembra 1755 boli však najsilnejšie, aké dovtedy v Portugalsku zaznamenali – chvenie zemského povrchu bolo cítiť až do vzdialenosti 2 800 kilometrov. Vo vzdialenom Škótsku sa rozkolísala hladina jazera Loch Lomond a otrasy zaznamenali vzdelanci aj na karibských ostrovoch.

Na začiatok strašného zemetrasenia si jeden z jeho preživších svedkov, anglický reverend Charles Davy, spomínal takto: „Bolo to ráno v ten osudný deň, medzi deviatou a desiatou hodinou, keď som sedel v mojom byte a práve som dokončil jeden list. Zrazu sa papiere a stôl, na ktorom som písal, začali jemne chvieť, čo ma dosť prekvapilo, pretože som necítil ani náznak závanu vetra. Kým som uvažoval, čím mohlo byť chvenie spôsobené, ale bez najmenšieho pochopenia skutočnej príčiny, celý dom sa začal od základov triasť, čo som spočiatku pripísal rachotu niekoľkých kočov na hlavnej ceste, ktoré v túto hodinu zvyčajne mierili z Beléma do paláca… Potom som hodil na stôl pero a vyskočil na rovné nohy, na chvíľu zaváhajúc, či mám ostať v byte, alebo utekať na ulicu, keďže nebezpečenstvo sa na oboch miestach zdalo byť rovnaké. Stále som sa upokojoval tým, že toto zemetrasenie môže spôsobiť len zanedbateľné škody, ako tomu bolo kedysi na Madeire, ale v tom okamihu som bol vytrhnutý z môjho sna a omráčený tým najstrašnejším treskotom, akoby sa v meste zrútili naraz všetky budovy. Dom, v ktorom som bol, sa triasol tak strašne, že vrchné poschodia okamžite spadli. A hoci môj byt, ktorý bol na prvom poschodí, vtedy nepostihol rovnaký osud, všetko padalo zo svojho miesta tak prudko, že ja sám som sa sotva udržal na nohách a očakával som, že ma zavalí, keďže steny sa kývali zo strany na stranu tým najdesivejším spôsobom a na niekoľkých miestach praskli.“ Reverend napokon z domu vybehol na ulicu, kde sa pre hustú prachovú clonu skoro zadusil. Po opadnutí prachu sa rozhodol bežať k brehu rieky Tejo, kde bol najväčší otvorený priestor v meste a nehrozilo zavalenie stenou alebo strechou domu. Na brehu bol reverend Davy svedkom desivých scén. Tí, ktorí mali to šťastie, že ich nezavalili padajúce budovy, pobehovali polonahí a na smrť vydesení po nábreží, viacerí hľadali svojich blízkych, niektorí sa snažili dostať na palubu v prístave kotviacich lodí, iní podľahli panike a v modlitbách očakávali koniec sveta. Následné udalosti nasvedčovali, že sa skutočne deje niečo mimoriadne.

Asi polhodinu po otrasoch zrazu začala klesať hladina rieky Tejo a voda ustupovala veľkou rýchlosťou smerom k oceánu. Obnažené dno postupne odkrývalo svoje tajomstvá – vraky dávnych lodí a predmety, ktoré za desaťročia napadali do prístavných vôd. Niektorí zvedavci, ktorí sa odvážili vkročiť na dno prístavu, však za svoju zvedavosť zaplatili životmi. Zhruba po štyridsiatich minútach od začiatku zemetrasenia sa na mesto prihnala obrovská prívalová vlna cunami, ktorá zahubila takmer všetkých nešťastníkov, ktorí hľadali spásu v prístave. Hoci v prameňoch spomínanú výšku 15 metrov asi vlna nedosiahla, aj pravdepodobnejšia tretinová výška bola dostatočne silná na to, aby zničila domy na nábreží. Davy opisoval, že prístavné mólo, na ktorom sa tiesnilo množstvo ľudí, vlna doslova zmietla z povrchu zemského. Prevrátilo sa mnoho lodí, úplne zničené boli aj trosky domov do vzdialenosti 150 až 200 metrov od brehu rieky. Reverendovi sa podarilo zachrániť len tak, že sa pevne držal dreveného brvna a po opadnutí vlny sa rýchlo presunul na vyvýšené miesto nad lisabonským Dolným mestom, ktoré bolo úplne zničené.

Obete a škody

Reverend Davy mal šťastie, že prežil všetky hrôzy, ktoré postihli Lisabon 1. novembra. Asi štvrtinu obyvateľov však stihol opačný osud – z odhadovaných 200 000 obyvateľov metropoly zomrelo v troskách budov, vo vlne cunami alebo pri požiaroch asi 40- až 50-tisíc z nich. Je to však iba hrubý odhad (v odbornej literatúre údaj o počte obetí veľkého lisabonského zemetrasenia značne kolíše, pohybuje sa v rozmedzí od 20- do 100-tisíc obetí). Podľa pôvodnej úradnej správy malo byť mŕtvych v Lisabone dokonca len 6- až 8-tisíc, čo však určite nezodpovedalo realite. Mŕtvych totiž nikto nerátal, telá boli bez identifikácie rýchlo pochovávané do masových hrobov, najmä z obavy pred možnými epidémiami. Navyše sa mnoho obyvateľov mesta utopilo v prívalovej vlne cunami, ktorá telá odplavila späť do mora.

Niekoľko stoviek ľudí zase našlo smrť v požiaroch. Tie zachvátili ruiny domov a kostolov krátko po zemetrasení a zúrili v meste päť dní. Presnejšie počty obetí sa pre početnú skromnosť záznamov a neexistenciu detailných štatistík nedajú určiť. Možno však odhadnúť, že celkovo (rátajúc aj obete v iných portugalských lokalitách a v Maroku) mohlo mať novembrové zemetrasenie aj viac ako stotisíc obetí.

Aj materiálne škody boli obrovské. Za niekoľko desiatok sekúnd sa v centre mesta zrútilo 85 % všetkých budov, zrútili sa takmer všetky kostoly, kláštorné budovy a paláce, medzi nimi i ten kráľovský na brehu Teja, nazývaný Ribeira. V kráľovskom paláci padli za obeť zemetraseniu a vlne cunami početné umelecké diela (aj maľby Rubensa, Tiziana a Correggia), bohatá knižnica a kráľovský archív, v ktorom boli uchovávané vzácne dokumenty o prvých portugalských zámorských plavbách (našťastie mnohé z nich už vyšli tlačou).

V centre mesta do tla zhorela nová budova opery, ktorá bola otvorená v lete toho roku. Vo veľkých chrámoch, kde sa konali slávnostné bohoslužby, zomreli pod zrútenými klenbami stovky ľudí, rovnako ako vo veľkej Kráľovskej nemocnici Všetkých svätých, kde imobilní pacienti pri následnom požiari zhoreli zaživa. Veľké škody a mnoho obetí si vyžiadalo zemetrasenie aj na južnom pobreží Portugalska, teda v kraji Algarve, na západe Maroka a tiež na Azorských ostrovoch a ostrove Madeira, kde prívalová vlna cunami s ničivou silou prenikla 200 – 300 metrov do vnútrozemia. Návštevníci Lisabonu môžu dodnes vidieť ruiny konventu Cormo, ktoré neboli strhnuté, aby slúžili ako memento na nešťastné zemetrasenie.

Obnova zničeného mesta

Našťastie pre krajinu sa obeťou zemetrasenia nestal panovník Jozef I. (vládol v rokoch 1750 – 1777), ani jeho prvý minister Sebastião José de Carvalho e Melo (1699 – 1782), neskôr vymenovaný za markíza z Pombalu (podľa rodinného majetku v okolí mesta Pombal v kraji Leiria). Jozef I. odišiel po skorej rannej omši na žiadosť jednej z dcér so svojou rodinou mimo mesta, do štvrti Belém, kde chceli stráviť víkend. Toto rozhodnutie im zachránilo život. Na ceste z kráľovského paláca do Belému ich zachytili otrasy pôdy, čo prinútilo sprievod zastať v polceste.

Kráľ sa po odznení zemetrasenia váhal do mesta vrátiť, pretože sa obával ďalších otrasov. V podstate sa ani nemal kam vrátiť, keďže palác Ribeira, ktorý stál na dnešnom Námestí obchodu (Praça do Comércio), bol úplne zničený. Preto rozkázal postaviť stanové mestečko na svahoch pahorka Ajuda nad Belémom. Neskôr stany nahradili drevené pavilóny, pretože kráľ mal do konca života zo zemetrasenia taký strach, že odmietal spávať v murovaných stavbách a trpel tiež klaustrofóbiou. Jeho dcéra Mária I. si miesto pôvodného provizórneho sídla v Ajude tak obľúbila, že neskôr dala na mieste stanového tábora postaviť luxusný kráľovský palác.

V sprievode panovníka bol aj jeho prvý minister markíz z Pombalu. Pôvodom bol synom provinčného šľachtica, ale vďaka svojim schopnostiam a vzdelaniu sa vyšvihol na veľvyslanca v Londýne a vo Viedni. V tomto prostredí nasiakol osvietenskými myšlienkami, ktoré ako minister kráľa Jozefa presadzoval do praxe. Jozef I. si ho hneď po nástupe na trón zvolil za ministra zahraničných vecí a vojny, ale v podstate sa stal hlavou vládneho kabinetu. Markíz mu slúžil až do jeho smrti v roku 1777, kedy bol na nátlak konzervatívnej šľachty odvolaný panovníčkou Máriou I. a svoj život dožil v ústraní. Z mnohých politických, hospodárskych a sociálnych reforiem boli azda najvýznamnejšími zrušenie otroctva v portugalských kolóniách a vypudenie konzervatívnych príslušníkov jezuitského rádu z krajiny. Markíz z Pombalu sa tiež najväčšou mierou zaslúžil o to, že Lisabon povstal z trosiek a dostal modernú tvár.

Keď sa markíz dozvedel o zničení hlavného mesta, okamžite sa ujal koordinovania záchranných prác, pričom dostal od panovníka mimoriadne právomoci. Nariadil hasenie požiarov, zorganizoval zdravotnícku pomoc a zásobovanie ranených. Armáda mala brániť v rabovaní zničených domov a palácov. Pombal dal tiež exemplárne potrestať všetkých rabujúcich, ktorí boli popravovaní na vŕškoch v okolí mesta na výstrahu ostatným.

Mŕtve telá boli urýchlene pochované v snahe zabrániť šíreniu infekcií. Aby sa tento proces urýchlil, niekoľko stoviek tiel naložili na nákladné bárky a zapálili ich na otvorenom mori. Armáda tiež nútila všetkých schopných ľudí, aby sa zapojili do odstraňovania sutín, prípadne pomáhali iným spôsobom. Markíz ihneď nariadil hlavnému vojenskému inžinierovi Manuelovi da Maiovi (1677 – 1768), aby vypracoval návrhy obnovy mesta. Ten vytvoril niekoľko všeobecných návrhov už do mesiaca po zemetrasení. Podľa najambicióznejšieho sa začala rekonštrukcia mesta.

Keďže zemetrasenie zničilo okolo 85 % budov Lisabonu, a najmä celé Dolné mesto (tzv. Baixa), po odstránení sutín sa prvý minister rozhodol pre radikálnu architektonickú obnovu Lisabonu. Verný svojmu osvietenskému mysleniu rozkázal strhnúť aj menej poškodené budovy a namiesto obnovy domov v kľukatých uličkách bývalého stredovekého mesta sa rozhodol vystavať nové viacpodlažné obytné budovy oddelené širokými rovnobežnými ulicami, ktoré mali ústiť k nábrežiu rieky Tejo. Pombal poveril architektov Carlosa Mardela (1696 – 1763) a Eugénia dos Santosa (1711 – 1760), aby vypracovali detailné architektonické návrhy obytných domov a verejných budov, ktoré mali byť úsporné, ale elegantné. Mimochodom, pod menom Mardel sa ukrýva bratislavský rodák Karol Martell, ktorý do portugalských služieb vstúpil v roku 1733.

Na obnovu zničeného mesta markíz z Pombalu sústredil všetky disponibilné finančné zdroje a pracovné sily. Napokon sa jeho ambiciózny plán prestavby podarilo realizovať a za dvadsať rokov, teda do konca jeho úradného pôsobenia, sa centrum Lisabonu zmenilo na nepoznanie.

Nová mestská štvrť, ktorá bola vymedzená dvoma novými centrálnymi námestiami Praça do Rossio a Praça do Comércio, dostala široké pravouhlé ulice, pouličné osvetlenie a najmä moderné poschodové budovy v jednotnom štýle klasicizujúceho baroka, ktoré však poskytovali viac pohodlia a ochrany svojim obyvateľom. Domy boli totiž vybavené prvými protipožiarnymi a antiseizmickými prvkami. Mali napríklad drevenú trámovú konštrukciu (tzv. Pombalova klietka), ktorá mala tlmiť zemské otrasy, ale aj vyvýšené priečne štíty striech, aby sa zabránilo preskakovaniu požiarov zo strechy na strechu. Stabilita stien domov bola v praxi skúšaná tak, že okolo múrov pochodovalo v plnej výzbroji a výstroji niekoľko stoviek vojakov. Štvrť Baixa je dnes nazývaná z úcty k svojmu tvorcovi ako Baixa Pombalina a je výstavnou časťou Lisabonu, ktorú obdivujú zástupy turistov.

Autor textu: Patrik Kunec

Tento článok ,,Katastrofa v Lisabone alebo zemetrasenie a cunami v roku 1755“ vznikol v spolupráci s www.historickarevue.com.

Ak ťa zaujímajú dejiny zámorských objavov Portugalského kráľovstva, prečítaj si ďalší zaujímavý článok tu.

Ak máš otázky na článok “Katastrofa v Lisabone alebo zemetrasenie a cunami v roku 1755”, daj do komentu a radi zodpovieme.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.