Káhira – štvrť odpadkov

Južný koniec káhirskej štvrti Manshiyat Naser je známy ako mesto odpadkov. Práve sem zberači prinášajú smetie z celej Káhiry. Zberači denne zvážajú na svojich vozidlách, somároch a bicykloch odpadky, ktoré sa následne recyklujú. Plasty a kovy sa triedia podľa farieb, zvyšky jedál sa dávajú prasatám, elektrospotrebiče sa rozoberajú na minisúčiastky. Prosto všetko sa tu ručne preberá a triedi. Pre niektoré rodiny je to jediný spôsob zárobku. Väčšina zberačov sú koptskí kresťania, ktorých sem vytlačili. Tu si do vápencového úbočia kopcov Káhiry Mokattam vysekali niekoľko kostolov. Článok „Káhira – štvrť odpadkov“ vám ukáže inú tvár hlavného mesta Egypta.

Niekto by si položil logickú otázku, prečo najväčšie arabské mesto na svete nemá zavedený modernejší spôsob zberu a separácie. Mestskí poslanci sa snažili tento pálčivý problém vyriešiť, ale narazilo sa na neuveriteľnú korupciu. Pochopiteľne, že vznikli spaľovne a modernejšie spôsoby, ale pre 10-miliónové mesto to stále nestačí. Z toho sa, pochopiteľne, tešia zberači, ktorí v najbližších rokoch neprídu o svoju robotu. A práve za nimi som sa rozhodol ísť a pozrieť sa, ako žijú v štvrti odpadkov.

Keď vstupujem do tejto veľkej mestskej časti, očakávam, že ma ovalí smrad odpadkov. Nie, na ten si budem musieť ešte počkať. Najprv prejdem bazárom a trhoviskom, kam chodia zberači nakupovať. Prekvapuje ma, že je to tu čistejšie ako v iných častiach Káhiry. Okolo mňa sú kaviarne, hrá hudba a ľudia sa prosto zabávajú. Avšak keď smerujem viac na sever a stúpam po schodoch medzi úzkymi uličkami, narazím na prvé domy, kde sa triedi odpad. Veľké plastové vrecia sú položené pred vchodmi a čakajú, kedy ich kto vytriedi. Som prekvapený, že odpadky sa tiež triedia aj v bytoch či na strechách budov.

Domáci sa čudujú, prečo sme sem prišli. „Ste novinári?“ Akoby zaujímalo len novinárov, ako žijú domáci. Na moju odpoveď, že som turista, ma niektorí privítajú širokým úsmevom. Dokonca mi ukážu smer k najväčšej skládke odpadu, ktorá ma zaujíma. Predieram sa uličkami, ktoré vôbec nie sú označené a len domáci poznajú správny smer. Deti behajú okolo nás a prstom ukazujú, kam máme ísť. Mám rovnaký pocit, ako keď som navštívil Váránasí v Indii. Tá spleť uličiek je desivá, ale aj krásna. Môžete sa tu stratiť veľmi ľahko a po chvíli neviete, kam ste vlastne išli.

Po hodine prídeme na miesto nášho záujmu. Na okraji mesta medzi tehlovými budovami sa rozprestiera hora odpadkov. Zapadá slnko a miestni sa vracajú zo svojej šichty. Nad nimi krúžia krákajúce vrany, ktoré si už vyhliadli svoju korisť v podobe smetí. Neveriacky pozerám na tú horu a do toho začujem štebot detí, ktoré hrajú futbal. Len si to predstavte: ste na ihrisku, ktoré je obklopené horami smetí. Na tomto bizarnom mieste dá zrazu malé dieťa gól a nesmierne sa teší. S kamarátom Peťom na to pozeráme a neveríme. Vidíme inú tvár Káhiry. Nie len tú vyligotanú, ale aj tú neuveriteľnú. Štyri hodiny sa tu túlame, fotíme a natáčame. A viete, čo nás najviac zaujalo? Že tu nebol až taký smrad, aký sme očakávali. Jasné, že sme cítili pach, ale nie taký ako na iných miestach. Domáci sa snažia odseparovať odpad čo najrýchlejšie, ale nie vždy sa to darí.

Keď prídete do Káhiry a hľadáte niečo iné mimo klasických turistických trás, skúste prísť sem a vytvoriť si vlastný názor. Len pozor, keď sa vyberiete do týchto miest. Vždy sem choďte len cez deň, lebo pouličné osvetlenie je veľmi chabé až neexistujúce a niektoré deti sú tak trochu agresívne. Dokonca do nás začali hádzať kamene. Poslednou radou je: pri fotení domácich si VŽDY vypýtajte súhlas.