HISTÓRIA POLÁRNYCH VÝPRAV – 3.ČASŤ

HISTÓRIA POLÁRNYCH VÝPRAV

Ernest Henry Shackleton

V súvislosti s objavovaním polárnych oblastí na začiatku 20. storočia si svet vybaví najmä mená Roalda Amundsena a Roberta Scotta, ku ktorým sa neskôr dostaneme. Ale keď sa ma spýtate, koho považujem za najvýznamnejšieho polárnika, bez rozmýšľania vám odpoviem: Ernest Henry Shackleton. Hoci nebol prvý, čo sa dostal na južný pól, hoci nedokončil jednu z najnáročnejších výprav, získal si srdcia všetkých ľudí. Napríklad taký Amundsen bol prvý na póle, ale ľudia z jeho okolia ho nemali veľmi radi. To, čo chýbalo Amundsenovi, bola Shackletonova ľudskosť. Vďaka nej sa stal nesmrteľným. Pri čítaní jeho zápiskov a zážitkov sa viem viac ponoriť do éry veľkých výprav. Shackleton absolvoval niekoľko náročných ciest do najmrazivejších končín našej planéty, pričom jedna sa definitívne zapísala do histórie.

Ernest Shacleton

Ernest Shackleton bol v roku 1901 členom posádky Roberta Scotta pri úspešnej plavbe k brehom Antarktídy. Už vtedy sa chceli dostať na Južný pól, ale to sa, žiaľ, nepodarilo. Výprava nemala skúsenosti a potrebnú výbavu na taký ťažký cieľ. V tomto období každá výprava, ktorá sem smerovala, zbierala potrebné informácie, ktoré posúvali ďalšie expedície bližšie k cieľu. Ernest sa zamiloval do bieleho kontinentu a túžil sa stať prvým mužom, ktorý sa dostane na južný pól. V roku 1908 už viedol svoju vlastnú výpravu, ktorá bola takmer úspešná. Len 180 kilometrov pred pólom sa musel pre nedostatok zásob vrátiť. Už vtedy sa prejavila jeho ľudskosť v tom, že viac myslel na svojich ľudí ako na pomyselný Olymp v podobe južného pólu. V objaviteľskej histórii poznáme nepreberné množstvo dobrodruhov, ktorí išli až za hranicu a obetovali či už svojich druhov alebo seba. Ernest bol však iný, aj preto naňho nikto nedal dopustiť.

Hoci v roku 1911 Amundsen dosiahol pól, Ernest sa chcel vrátiť do Antarktídy a prijal takmer nepredstaviteľnú výzvu. Prejsť ako prvý človek na svete krížom cez Antarktídu. Vtedajšie výpravy na posledný kontinent by sa dali prirovnať k dobývaniu Mesiaca o 50 rokov neskôr. Cesta mala viesť z Wedellovho mora cez južný pól k Rossovmu moru. Zrodila sa  legendárna výprava s názvom Trans-Antarctica Expedition.

HISTÓRIA POLÁRNYCH VÝPRAV

Už plánovanie samotnej expedície bolo veľmi náročné, keďže si vyžadovala kvalitné personálne obsadenie a, pochopiteľne, aj značné financie. S náborom posádky sa spája inzerát, ktorý mal Shackleton napísať: „Hľadám dobrovoľníkov na nebezpečnú cestu. Nízka mzda, krutá zima, dlhé hodiny v úplnej tme zaručené. Návrat neistý. Uznanie len v prípade úspechu.“

V auguste 1914 bolo všetko pripravené a posádka lode Endurance sa chystala vyplávať. Práve v tom období sa začala 1. svetová vojna, ľudia nadšene vstupovali do armády a ponúkali svoje životy v prospech britskej monarchie. Shackleton patril medzi ľudí, ktorí si ctili službu národu a ihneď ponúkol britskej vláde, že preruší expedíciu a vydá sa bojovať. Taktiež oznámil svojim druhom, že ak chce niekto opustiť expedíciu, bude to v poriadku. Armáda sa však rozhodla, že Ernest má vyplávať a podujať sa na najťažšiu expedíciu vtedajšej doby. Na tejto výprave boli vytvorené dve expedičné skupiny. Tá prvá, ktorej súčasťou bol aj samotný Shackleton a vyplávala z Británie, mala prejsť cez Wedellovo more k južnému pólu. Druhá skupina mala vyplávať z Tasmánie cez Rossovo more k pevnine na Antarktíde, vybudovať tam tábor a útočisko pre Shackletonovu skupinu prichádzajúcu z druhej strany.

Začiatkom novembra dorazil Shackleton na ostrov Južná Georgia, ktorý bol známy ako jedno z najväčších veľrybárskych stredísk vtedajšieho sveta. V hlavnom meste Grytviken, ktoré založili Nóri, získal od tamojších rybárov veľmi cenné informácie o aktuálnych podmienkach, ktoré však neboli priaznivé. Rybári hovorili, že tento rok je extrémne ľadový, nech radšej nikam nejdú. Dôvod? Ľadová pokrývka je taká hrubá, že sa k pobrežiu vôbec nedostanú. Posádka lode Endurance sa však pripravila aj na scenár, že by musela nejaké obdobie prečkať v lodi zamrznutej v ľade.

Posádka lode Endurance narazila na ľadovú bariéru už po dvoch dňoch. Potom sa niekoľko týždňov predierala pomedzi ľadové kryhy. Poveternostné podmienky sa však prudko zhoršovali a v dôsledku silnej víchrice sa obrovské ľadové kryhy pritlačili k sebe, čím v januári 1915 lodi znemožnili akýkoľvek pohyb. Teplota klesala pod mínus 20 stupňov Celzia. Shackleton pôsobil pred posádkou pokojne, no plne si uvedomoval vážnosť situácie. Netrvalo dlho a ľadové kryhy začali loď drviť. Endurance napokon tlak ľadu nezvládla a skončila pod ním.

HISTÓRIA POLÁRNYCH VÝPRAV

To, čo prišlo potom, zaradilo Shackletona medzi legendy. Ako sa dostať domov, ak nemáte loď a vo svete zúri najkrvavejšia vojna? Vlády riešili niečo úplne iné než záchranu polárnikov. Ako preplávať tisíc kilometrov k najbližšej civilizácii? Ako prekonať búrlivé vody? Práve cez tento príbeh pochopíme nezlomnosť ľudského ducha a vôľu prežiť.

Keď sa ľadové pole rozpadlo, nasadli všetci do člnov a doveslovali na Sloní ostrov severovýchodne od Južných Shetland. Môžete sa opýtať, čo je na tom také heroické. Keby ste sa však niekedy plavili v miestnych vodách, nedokázali by ste pochopiť, ako to zvládli. Nielenže sú tam desaťmetrové vlny, silný vietor a častá zmena počasia, ale aj vylodiť sa na spomínanom Sloňom ostrove sa rovná zázraku. Pred šiestimi rokmi sme to chceli skúsiť práve na tomto ostrove. Nedalo sa. „Bola som tu už päťkrát a nikdy sa mi to zatiaľ nepodarilo,“ povedala mi kapitánka na lodi Bark Europe a ukázala prstom na malý úsek pláže. Tam sa to vraj ako-tak dá. Slonia skala sa prudko vypína z morskej hladiny a pod zasneženým kopcom je malé miesto, kde si Shackletonova posádka postavila príbytok. Neviem, či by som to nazval príbytkom, keď obrátite čln a žijete pod ním. Tu sa expedícia rozdelila a Shackleton sa vybral na 1 300 kilometrov dlhú cestu zo Slonieho ostrova na Južnú Georgiu. Piati najsilnejší ľudia sa vydali na takmer nemožnú záchrannú akciu s jednoduchým kompasom. Kapitánka na lodi Bark Europe, s ktorou som sa plavil, uznanlivo rozprávala ďalej: „Čím viac poznáš miestne vody, tým viac nechápeš, že to dokázali. Táto oblasť je plná silných prúdov, ktoré ťa môžu odniesť úplne inde. Mne prosto rozum neberie, ako mohli len veslovaním prekonať 1 300 kilometrov v najbúrlivejších vodách sveta,“ dopovedala mladá Holanďanka.

Po dvoch týždňoch  extrémnej plavby sa dostali na Južnú Georgiu, len sa vylodili na opačnej strane. Do hlavného mesta menom Grytviken museli prekonať ďalšiu prekážku, čo dovtedy nikto nedokázal: prejsť miestne hory, kde vládne sneh a ľadovce. Opäť bez máp a informácií prekonali miestne priesmyky a dorazili do vytúženej civilizácie. Ešte aj dnes sa tu robia na počesť Shackletona pochody cez spomínané pohorie a nejeden účastník nechápavo krúti hlavou, ako to dokázali prejsť tak rýchlo. Sľub, ktorý dal Shackleton celej posádke, že všetkých privedie domov, dodržal. Ernest je dodnes vnímaný v Anglicku ako najväčší polárnik s veľkým srdcom, ktoré je pochované práve v Grytvikene. Je priam cťou prísť na miestny cintorín, naliať si whisky, predniesť prípitok a vyliať časť voňavej hnedej tekutiny na jeho hrob.

 O mojej poslednej expedícii na Južný pól, kedy som ako prvý Slovák prešiel z pobrežia Antarktídy na pól si viete prečítať tu.

Ako vyzerala moja batožina na Južný pól? Prečítajte si zoznam vecí tu

Máte otázky na článok „História polárnych výprav“? Dajte do komentu a radi odpovieme

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.