HISTÓRIA HODVÁBNEJ CESTY

HISTÓRIA HODVÁBNEJ CESTY

Hodvábna cesta bola sieť obchodných dopravných ciest, ktorá existovala medzi rokmi 130 p.n.l až 1453 n.l. Ak by sme hľadali, kto bol zakladateľom a tvorcom tejto myšlienky, musíme sa pozrieť na východ našich máp, a to do Číny.

Čína patrila v tom období medzi najväčšie mocnosti sveta. Tak ako je dnes je USA a pred 150 rokmi to bolo Anglicko. Tak bola pred 2000 rokmi Čína niekoľko storočí pred Európou. Mnoho vecí, ktoré nám dnes prídu normálne, prišlo práve z tejto krajiny. Papier, pušný prach, peniaze, kompas, čaj, ryža, ale aj hodváb, podľa ktorého dostala cesta názov. Ten názov jej dal nemecký cestovateľ Ferdinand von Richthofen, ktorý cestu v roku 1877 prešiel. Ak by sme sa spýtali obchodníkov, ktorí v tom období žili, hodvábnou cestou by ju nenazvali. U mnohých cestovateľov a obchodníkov mala názov ako cesta korenia. Napriek tomu, že hodváb patril medzi najluxusnejšie komodity, práve korenie bolo najžiadanejšie. Mohlo si ho totiž dovoliť viac ľudí. Okrem toho, ľudia mali vždy mlsné jazyky. Veď keby sme sa spýtali našich pra pra pra predkov, ako vyzeralo ich jedlo, zistili by sme, že vtedy si dať do stravy nejaké korenie nebolo bežné. Koriander? Klinček či kurkuma? To sme my v Európe nemali a muselo byť niekým a niečím dovezené.

HISTÓRIA HODVÁBNEJ CESTY

Samozrejme, že nemeckého cestovateľa nabádalo nazvať cestu po hodvábe, lebo táto luxusná komodita z Číny sa našla v hroboch v Nemecku aj v starovekom Egypte. Číňania viac ako 2000 rokov úspešne tajili proces jeho výroby a bolo dokonca zakázané pod hrozbou trestu smrti toto tajomstvo vyniesť za hranice Číny. Existuje mnoho legiend o jeho objavení, najčastejšie sa však traduje legenda o manželke slávneho Žltého cisára, ktorý vládol v Číne okolo roku 3000 pred naším letopočtom. Raz sa jeho manželka Leiza prechádzala po záhrade, kde rástli aj morušovníky. Videla, ako je jeden zo stromov napadnutý húsenicami a posiaty bielymi zámotkami, ktoré pozbierala. Sadla si k čaju, aby sa pozrela, čo to je, keď jej v tom momente jeden zámotok padol do horúceho čaju. Chytila zámotok vraj tak, že potiahla začiatok vlákna a objav uzrel svetlo sveta.

HISTÓRIA HODVÁBNEJ CESTY

Ako je dnes USA lídrom v technológiách, tak aj Čínu vtedajší svet považoval za niečo viac. Toľko ľudí si lámalo hlavu, ako získať vlákno, z ktorého sa spravia tak krásne látky. Dlho na to nikto neprišiel a Čína zarábala neuveriteľné peniaze. Tak ako sa dnes ženy chcú obliecť do niečoho krásneho, tak to bolo aj pred 2000 rokmi v celom šírom známom svete. Hodváb nosili ženy v Ríme, obliekali sa doňho v starovekom Egypte či na dvoroch perzských panovníkov. Keď Marco Polo opísal vo svojej knižke, že takmer každý obyvateľ Číny nosí hodvábne veci, vyvolalo to pobúrenie. Napríklad u nás v Európe si ho mohli dovoliť len tí najbohatší. A v Číne ho nosia všetci? Nikto nechcel veriť a považovali Marca Pola za klamára. Hodváb chcel vtedy každý a aj preto sa rozbehol obchod.

Niekto dnes tvrdí, že globalizácia je výsledkom 21. storočia. Nie, nie je. Od prvého momentu, keď ľudia začali obchodovať, začali vznikať trhy. Vznikli požiadavky a túžby. Niekto mal prebytok, ktorý chcel vyniesť a vymeniť za niečo, čo mu chýbalo. A tak sa začal tovar prenášať z miesta na miesto. Najprv na menšie vzdialenosti v rámci obce či mesta, potom v rámci regiónu, až nakoniec obchodovanie prekročilo aj vtedajšie hranice. Tam sa stretli s inými myšlienkami, názormi či iným videním sveta. Ľudia sa začali porovnávať. Presne ako dnes, keď cestujeme do vzdialených krajín. Nejaký zvyk nám niekde v Číne príde zvláštny, bizarný alebo krásny. Buď ho odmietneme, alebo prijmeme. Veď koľkokrát sa stalo, že sme si nejaký zvyk priniesli domov, lebo sa nám páčil? A presne takto sa začali ovplyvňovať jednotlivé krajiny a kultúry. Obchodníci neboli len ľudia, ktorí obchodovali. Roznášali svoje myšlienky do celého sveta. Aj preto sa napríklad rozšíril islam v rámci celej Hodvábnej cesty. Veď taká Indonézia pred islamom vyznávala iné náboženstvo, ale keď priplávali arabské lode a myšlienky arabskej filozofie sa im zapáčili, prijali ich. Preto je dnes Indonézia najväčšia moslimská krajina na svete. Vidíte, aká je história zaujímavá? A čo všetko spôsobí obchod?

Krátka história Hodvábnej cesty

Kde mala hodvábna cesta začiatok a kde koniec? Európan mohol vyraziť z dnešného Talianska, konkrétne z Benátok, ako to urobil Marco Polo a plaviť sa loďou smerom do Palestíny alebo Konštantínopolu. Tam obchodníkov a cestovateľov privítal úplne iný svet, kde sa miešali nielen rôzne kultúry, ale aj umenia. Nejeden obchodník žasol nad veľkosťou Konštantínopolu, v ktorom žilo až 250 tisíc obyvateľov (Bratislava mala vtedy len zhruba 4 tisíc a Paríž 15 tisíc obyvateľov), aj nad rôznymi umeleckými slohmi, ktoré sa tu predháňali v samotnej kráse.

Od Konštantínopolu sa ďalej putovalo smerom k Čiernemu moru do arménskych hôr, kde sa nachádza najstaršia kresťanská komunita na svete a kde je kresťanstvo najdlhšie fungujúcim štátnym náboženstvom. Z arménskych hlbokých údolí do súčasného Azerbajdžanu a odtiaľ do Teheránu. Práve v dnešnom hlavnom meste Iránu sa stretávali dve hlavné obchodné cesty, ktoré končili v čínskom meste Si-an. Druhá cesta, na ktorú sa napájali menšie cesty, smerovala z Palestíny do Damašku, Aleppa, Bagdadu a Teheránu. Z Teheránu karavány ďalej postupovali na Turkmenistan do mesta Merh. Ďalej smer Uzbekistan do Buchary, Samarkandu a Biškeku v dnešnom Kirgizsku. Potom nasledovala asi najťažšia previerka karaván púšť Taklamakan, ktorá je druhou najväčšou piesočnou púšťou na svete a zároveň jedným z najodľahlejších miest. Karavány využívali na prechod miestnych sprievodcov, lebo len oni vedeli, kde sú pramene a kde sa dá prenocovať. Keď sa dostali do mesta Urumči na území dnešnej Číny, mali vyhraté. Tu ich čakali bohaté zásoby prameňov vody, ovocia a jedla. Neraz práve toto mesto slúžilo pre cestovateľov ako oáza. Odtiaľ karavány už nabrali finálny smer na Turpan, Dunhuang až do mesta  Si-an. V bývalom hlavnom meste Číny sa stretávali obchodníci z celej Číny a z Japonska.

          Celé to skončilo v roku 1453, keď Konštantínopol dobyli osmanské vojská. Dovtedy Hodvábna cesta prežila nájazdy Rimanov, moslimov, križiakov, seldžuckých Turkov. Každý si uvedomoval, že Hodvábna cesta prospieva všetkým. Až prišiel spomínaný rok 1453, kedy osmanskí Turci uzavreli všetky cesty. Každý, kto chcel prejsť, musel platiť obrovské poplatky, čo sa, samozrejme, nikomu neoplatilo. Preto Európania začali hľadať nové cesty po mori. Boli to práve Portugalci, ktorí začali objavovať zámorské cesty do Indie. Po roku 1453 sa snaha európskych panovníckych dvorov ešte zintenzívnila. Na podnet španielskeho kráľovského dvora začal hľadať cestu cez západ aj Krištof Kolumbus.

HISTÓRIA HODVÁBNEJ CESTY

A s čím sa obchodovalo na hodvábnej ceste? Ak si myslíte, že to bolo zlato, ste na omyle. Bol to najmä hodváb, podľa ktorého dostala táto cesta pomenovanie. K ďalším komoditám patrilo korenie ako klinčeky, vanilka či čaj z južných provincií Číny. Takisto po vedľajších cestách to bola slonovina z Indie a Afriky. Tiež otroci, ktorých kupovali moslimovia. Veľmi žiadanými otrokmi boli Slovania z Veľkej Moravy, na ktorých zbohatol Svätopluk. Keby sme zobrali slovo Slovania z etymologického hľadiska, tak Slovania vznikli z pomenovania pre otrokov.

Malý Marco Polo

Hodvábna cesta je unikát, ktorý ovplyvňoval nielen naše, ale aj svetové dejiny viac než si myslíme. Aj preto som chcel spoznať ten pletenec všetkých národov, tradícií a zvykov. Chcel som sa ponoriť do histórie národov a hľadať skryté významy. Túžil som sa stať takým malým objaviteľom sám pre seba. Veď ako hovoril Mohamed: „Nevrav mi ako si vzdelaný, ale koľko krajín si navštívil.“ Toto príslovie je na tú dobu tak príznačné. Vtedy sa cestovalo inak. Nie ako dnes, keď si niekto odškrtne jednu krajinu za týždeň a má pocit, že všetko videl. V období Hodvábnej cesty sa putovalo celé mesiace. Z mesta cez dediny a do údolí, kedy obchodníci-cestovatelia spoznávali miestne etniká, o ktorých následne informovali nielen svojich vládcov, ale aj to pekne spisovali. Tie diela sa stali v ranom stredoveku studnicou poznania vtedajšieho sveta.

A tak som sa vybral aj ja. 14 rokov som si postupne odhryzoval z niekoľkotisícovej cesty. Putoval som z jednej krajiny do druhej, navštevoval mestá či dediny a hľadal stopy dávnej minulosti. To putovanie mi trvalo dlhšie než legendárnemu Marcovi Polovi, ale to mi nevadilo. Lebo čím viac objavuješ, tým lepšie spoznáš krajinu a zvyky. Žiadna cesta mi do života nedala toľko ako táto.

Aktuálne putovanie po Uzbekistane s našou skupinou môžete sledovať na www.instagram.com/travelistan.sk

Moju knižku Okolo sveta 2 o Hodvábnej ceste si môžete objednať a prečítať tu.

Máte otázky na článok „HISTÓRIA HODVÁBNEJ CESTY“? Dajte do komentu a radi odpovieme

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.