Ak ste niekedy mali pocit, že Kandahár je divočina, tak to ste ešte neboli v Helmande. Počas vojny medzi centrálnou vládou a Talibanom sa práve provincia Helmand stala najodbojnejšou a veľkým strašiakom pre každého spojeneckého vojaka. Ale my sme medzi prvými na svete dostali povolenie, aby sme sa sem mohli ísť pozrieť. Po skúsenostiach s Kandahárom som nevedel, či sa mám tešiť z úspechu, či mám byť v rozpakoch alebo… Mal som naozaj zmiešané pocity, azda prvýkrát v živote som bol v strese. Helmand je najkonzervatívnejšia provincia Afganistanu
Hlavné mesto provincie Laškargah je najkonzervatívnejšie mesto z konzervatívnych. Oproti nemu vyznieva Kandahár ako mesto s otvorenou spoločnosťou, kde si môžete robiť, čo chcete. V Laškargahu je všetko zložitejšie a komplikovanejšie. Dokonca to najprv vyzeralo, že sa do mesta ani nedostaneme.
Čakanie na povolenie
Hneď po príchode do Laškargahu nás vodič a sprievodca zaviedli do ubytovne. Hoci budova niesla veľkolepý názov Hotel, po vstupe do nej sme vytriezveli. Kým vonku nás gniavilo 50°C, v izbách, kde zabudli na okná, bolo neuveriteľných 55°C. Izby sme hneď premenovali na sauny. Ak sme pustili niečo, čo sa podobalo na klímu, namiesto chladu sa na nás vyrútil prach a teplo. Povedal som si, že sa osviežim studenou vodou – išla len vriaca. Stále som si hovoril, že toto je daň za cestovanie do oblastí, kde štyridsať rokov nikto nebol, ale veľmi mi to nepomáhalo. To teplo bolo vražedné. „Martin, musíme tu počkať, kým nedostaneme povolenie od Talibanu,“ povedal mi sprievodca a zdôraznil, aby som nevychádzal z izby. „Je to nariadenie a kým povolenie nemáme, nevieme zaručiť bezpečie.“ Zhlboka som sa nadýchol a zavrel som sa do sauny. Budeme čakať hodinu? Dve? Deň? Nikto nevie. Skúšal som myslieť pozitívne. Až keď som si ľahol na niečo, čo mala byť posteľ, uvedomil som si, že izba je vlastne všetko iné, len nie hotelová. Zo stropu opadávala omietka, posteľná bielizeň videla prací prášok naposledy za čias afganského kráľa a koberec bol taký špinavý, že mi začiernil chodidlá.
Čakali sme asi päť hodín, kým nezaklopal sprievodca a víťazoslávne neukázal všetky potrebné dokumenty. „Môžeme vyjsť z hotela, ale vôbec nie ísť do mesta. Môžeme sa iba pozrieť do okolia a celý čas bude s nami jeden vojak Talibanu.“ Aj keď je to len polovičný úspech, teším sa z malého organizačného víťazstva a rýchlo vybehnem von, aby som sa ochladil vonkajším vzduchom.
Naším cieľom je archeologická oblasť menom Bust. Osídlenie bolo vybudované v 10. storočí nášho letopočtu. Delí nás od nej len dvadsaťkilometrová vzdialenosť, ale cesta po zdevastovaných cestách trvá vyše hodinu. Za oknom auta vidím budovy rozstrieľané po nedávnych bojoch. V iných mestách neuvidíte toľko stôp po vojne ako tu. Mnohé stavby boli zničené protipancierovými strelami a guľometmi. Medzi rozvalinami šantili deti, ktoré namiesto klasických hračiek vyťahovali zo sutiny tehly. O pár metrov ďalej iná skupina detí hrala futbal s napoly nafúkanou loptou. Bránky si postavili z oceľových trámov poškodených po ničivom výbuchu. Potom som začul ženský hlas, ktorý napomínal deti. Mama bola celá zahalená do modrého čadora a deti ju spoznali len podľa hlasu. Aj tu všetky ženy nosia rovnaké nevábne oblečenie. Ale kým v Kandaháre ste mohli zbadať aspoň náznak trochu rozdielnej módy, tu je to naozaj striktné. Akoby všetky ženy mali jedného krajčíra. Vlastne ste nevideli ani len odhalený členok či ruku… Čo by sa ženám stalo v opačnom prípade? Zbili by ich. Ženy nemôžu ísť samy do mesta, samy pracovať a od domu môžu odísť len na určitú vzdialenosť. Mám sto chutí poslať ihneď tieto obrázky všetkým tým ľuďom, ktorí obhajovali Taliban a tvrdili, že Afganistan sa nevráti o dvadsať rokov späť.
„Aký je tvoj životný sen?“ pýtam sa mladého Taliba, ktorý sedí vedľa mňa a zviera samopal. Tento mladý muž naozaj nečakal, že sa ho niekto bude na niečo pýtať. Cez tlmočnícke služby sprievodcu sa mu snažím vysvetliť, že nie som novinár, vojak a ani špión. Som rovnaká ľudská bytosť ako on, chcem sa len niečo dozvedieť. Vidím, že sa hanbí. Začnem mu rozprávať o sebe. Chcem si získať jeho dôveru a ukázať, že nie každý biely človek musí byť zlý. Ukazujem mu fotografie v mobile. Po pár minútach sa konečne objaví úsmev. Ľady sú prelomené a on mi odpovie. „Mojím snom je študovať korán a bojovať za Taliban,“ povie 19-ročné chalanisko s veľkým čiernym turbanom na hlave. „Nechceš mať rodinu? Nemáš ešte nejaký sen?“ vypytujem sa ďalej, ale on odpovedá, že rodina je Taliban a na inú rodinu nemyslí. Skúšam to ešte inak a cez sprievodcu, ktorý hovorí jeho jazykom, ho žiadam, aby sa on mňa niečo spýtal. „Koľko rokov si bojoval?“ Na moju odpoveď, že nikdy a že v našej krajine je mier, len kývne hlavou.
Stretli sa dva svety. Môj a jeho. On pozná len vojnu a ja mier. Ja môžem cestovať a študovať. On má zbraň a počúva rozkazy Talibanu. Ja môžem pochybovať o našom svete, vláde, inštitúciách, on len slepo dôveruje. Už sa viac nepokúšam pýtať, ale ani ho nesúdim. Ja som mal šťastie vyrastať inde a v mieri. On sa narodil tu, kde už štyridsať rokov trvá vojna. Tak ako nedokážem pochopiť ja, on nechápe koncept cestovania a mieru. Dokázal som to dobre vyjadriť? Viete, ako ma to zasiahlo? Uvedomujeme si doma na Slovensku, ako veľmi sa máme dobre?
Moje myšlienky nakoniec preruší oznam, že sme prišli na miesto. Hneď ako sa usadí prach z poľnej cesty, predo mnou sa objaví konečne niečo pozitívne. Krásne historické mesto, ktoré turistu nevidelo niekoľko desaťročí. O tom, že tu už dávno nikto nebol, svedčí aj fakt, že miestne malé deti pri pohľade na mňa s plačom utiekli. „Myslia si, že si vojak,“ vysvetlí mladý muž so zbraňou a ukáže mi smer, kadiaľ môžeme ísť.
O tomto mieste som sa učil na vysokej škole a profesori, ktorí nám prednášali, zdôrazňovali, že sem sa už asi nikto nedostane. Ja tu teraz stojím a vychutnávam si ten moment. Je pre mňa nepredstaviteľné, že sa môžem prechádzať po miestach, kadiaľ kedysi viedla Hodvábna cesta. Tu sa zastavovali všetci tí obchodníci a menili tovar. Tu zneli všakovaké jazyky z rôznych kútov sveta. Stojím v meste, ktoré žilo z obchodu a všetci z toho bohatli. Dnes sú tu len ruiny a stopy po vojne. Staré hradby, ktoré patria medzi najlepšie zachované stavby, ukazujú stavebnú techniku vtedajšej doby. Som z tohto miesta nadšený a chcel by som ho detailnejšie preskúmať, ale zastavuje ma realita dnešných dní. Nie sú tu nášľapné míny a nevybuchnutá munícia? Stále mám na mysli upozornenie Omara z Kábulu, ktorý mi povedal, že Afganistan je najzamínovanejšia krajina na svete. Radšej sa držím vychodených hlinených cestičiek.
Máte otázky na článok „Helmand – najkonzervatívnejšia provincia Afganistanu“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Chceli by ste sa dozvedieť niečo o histórii Afganistanu? Tu je krátke zhrnutie
Autor
Čítať viac článkov