Hranice v Afrike majú zvláštnu atmosféru. Vládne tu vždy chaos, ktorý je však organizovaný. Len slabšieho jedinca systém džungle zomelie. Práve vymyslené pravidlá sa miešajú s názormi jedincov, ktorí sa snažia pretláčať, strkať či nedajbože kričať. Je to iný svet, kde vládnu úradnícke pečiatky a mužské spotené egá, ktoré potrebujú získať niečo navyše. Čo na tom, že máte víza – nepočuli ste o nových pravidlách? Nevideli ste najnovší obežník, ktorý vraví, že každý cudzinec si musí zakúpiť poistenie? Alebo že sa musíte dezinfikovať či v najhoršom podstúpiť karanténu, ale 20 USD to vyrieši? Chaos nad chaos a vy viete, že na bláznivú otázku musíte odpovedať ešte bláznivejšie. Koľkokrát som sa na afrických hraniciach tváril ako policajt alebo vojak zo Slovenska? Koľkokrát som hral novinára alebo kamaráta údajného ministra turizmu, ktorý ma sem pozval? Čo si na mňa vymyslí Gambia?
Stále si viem užívať ten neidentifikovateľný chaos, ale cítim, že na niektoré veci som už pristarý a hlavne prilenivý. Už ma nebaví pretláčať sa s mladšími ročníkmi a vymýšľať si rôzne príbehy. Ale ešte stále si viem povedať Poďme na to.
Tohtoročný africký trip sme podnikli do málo známej krajiny menom Guinea-Bissau, o ktorej budem písať v ďalších článkoch. Priame letenky do hlavného mesta Bissau boli abnormálne drahé, ale našiel som veľmi „lacné“ lístky do Senegalu. Vzdialenosť medzi Dakarom a Guineou-Bissau je len niečo vyše 400 kilometrov miestnymi linkami, ale medzi nimi leží malý štátik, ktorý sa zarezáva nielen do Senegalu, ale pretína aj cestu do Guiney-Bissau.
Gambiu som navštívil pred desiatimi rokmi a teraz sme chceli len čo najrýchlejšie prejsť cez dvadsaťkilometrové pásmo tejto bývalej anglickej kolónie. Miestny autobus zastal pred drevenou búdou, na ktorej trónila gambijská vlajka a tabule s anglickými názvami (Gambia je bývalá anglická kolónia a je kompletne obklopená Senegalom, kde sa hovorí po francúzsky). Všetci domáci pasažieri prejdú viac-menej bez nejakého problému, ale pri nás sa zastavia policajti a začínajú študovať náš pas s dvojkrížom študovať. „Zas budú niečo chcieť a opäť si vymyslia nejakú blbosť,“ vravím Ewke tichým hlasom a usmievam sa.
Policajtka: „Vy len tranzitujete cez našu krajinu, však?“
Ja: „Áno, len prechádzame a chceme sa dostať do senegalského mesta Zinguinchor.“
Policajtka: „Za tranzit musíte zaplatiť 10-tisíc západoafrických frankov.“ (To je asi 18 eur)
Ja: „Slováci nepotrebujú víza do Gambie.“
Policajtka: „To je pravda, ale za tranzit musíte platiť.“ Povie to už ostrejším hlasom a naznačuje, že ten pas si nechá, kým nezaplatím.
Ja: „Môžem vidieť ten zákon, ktorý hovorí, že musím zaplatiť?“
Policajtka: „Zákon som ja a tu nie sme niekde v Európe!“ začína mierne zvyšovať hlas.
Ja: „Keď nie je zákon, tak nezaplatím, lebo v našej krajine sa to berie ako úplatok a môžem prísť o prácu.“ (Hovorím s pokojom Angličana a spúšťam vymýšľačky o tom, že sme bezkorupčná krajina).
Policajtka: „To nie je úplatok! To je poplatok!!!“
Ja: „Ja si ctím zákony každej krajiny a kým to neuvidím vytlačené na papieri, nezaplatím. Plus pracujem pre Africkú úniu a ako dôkaz si pozrite môj pas, kde nájdete pečiatky z 15 afrických krajín.“ (Samozrejme, pre nijakú Africkú úniu nepracujem).
Policajtka: „Ja vás prosto nepustím a zadržím vám pas.“
Ja: „V poriadku. Máte na to plné právo a ja to akceptujem.“ (Keby ste videli, ako sa tvárila, že neprotestujem, ale to je moja taktika). „V tom prípade podľa práva musím kontaktovať našu ambasádu v Banjule (Hlavné mesto Gambie – a ambasádu tam nemáme) a Africkú úniu. Stačí, keď si dáte moje meno do googla a uvidíte, že neklamem.“ (Vidím, že jej počítač nefunguje, tak si môžem dovoliť tento výstrelok. Plus ma to začína baviť).
Policajtka: „Dajte aspoň tisíc západoafrických frankov.“
Ja: „Ak dostanem faktúru, zaplatím. Ale bez faktúry nedám ani cent.“
Policajtka sa šialene nahnevala a začala zisťovať, či vážne nepotrebujeme víza. Po dvoch minútach vytiahla dokument a vyhlásila, že potrebujeme víza a nikam nás nepustí.
Ja: „Zaujímavé, že môj známy na gambijskej ambasáde, ktorý pracuje ako veľvyslanec, povedal, že nepotrebujeme.“ (Žiadneho známeho nemám.)
Policajtka vyslovene nasrato opečiatkuje pasy a teatrálne nám do nich napíše tranzit.
Ja viem, že je to klamstvo, ale aj vďaka týmto milosrdným lžiam som dokázal prežiť celú Afriku bez jediného úplatku. Vážne. Počas mojich ciest som nikdy nikomu nedal ani jediný dolár. Vlastne by som mohol napísať knihu o tom, aké neuveriteľné príbehy som si dokázal vymyslieť. Ewka sa vedľa mňa pridusene smiala a nedokázala uveriť, že to funguje. „Neboj, takéto vymýšľačky do nášho vzťahu nedávam.“ Dám jej pusu za zvuku pečiatky pristávajúcej v pase. „Welcome to Gambia.“
Neskôr na rôznych cestovateľských fórach zisťujem, že toto chcú od všetkých cudzincov a radia zaplatiť. Lenže je proti môjmu presvedčeniu podporovať korupciu. Keby som len začínal s cestovaním, tak to zaplatím, lebo sa budem obávať zloby štátneho úradníka. Teraz to beriem ako hru, ktorá ma však neteší.
A viete, čo bolo na tom najlepšie? Senegal a ani Guinea-Bissau nechceli žiaden úplatok a policajti si robili svoju prácu, tak ako sa má. Takže Gambia sa pridala do zástupu krajín, ako je Nigéria, Kongo či Stredoafrická republika, ktoré si idú svoju úplatkársku ligu. Ale o tom neskôr. Po pätnástich rokoch cestovania po Afrike som ani dnes, 28. decembra 2023 nepodporil korupciu.
O svojich cestách píšem aj knihy. Moju poslednú knižku si viete kúpiť aj s podpisom
Chceli by ste niečo doplniť do článku „Gambia alebo ako prejsť hranice bez úplatku“? Ak áno, dajte do komentu.
Autor
Čítať viac článkov