Rozhovor: Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga

Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga

Pri tomto rozhovore som sa nasmial ako nikdy. Najprv údiv, úcta až nakoniec zdesenie. Aj tak môže vyzerať rozhovor. Amin Nakhlé bude pre niekoho blázon, dobrodruh či nezodpovedný človek. Ja môžem povedať, že je zodpovedný blázon. Možno 🙂 Radím vám prečítať si rozhovor ,,Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga“ až do konca.

Prečo cestovanie NA vlakoch?

Pohodlie bol rozhodujúci faktor. Spôsobov ako zadarmo cestovať je mnoho, nechcelo sa mi chodiť pešo, lebo je to celkovo pomalé a hlavne je to náročné. Na bicykli ma celkom bolí zadok a pri stopovaní musíš stretnúť všetkých tých „úžasných ľudí“ a celkovo sa predpokladá, že by s nimi aj pár slov prehodil. A to je tiež náročné.

Vlaky sú pohodlné a tak hlučné, že  keby ste tam aj nebodaj s niekým  boli, tak sa navzájom nepočujete. Majú u mňa päť hviezdičiek.

Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga

Možno z fotiek cítiť istú romantiku a dobrodružstvo, ale v skutočnosti je to 90% sedenia a čakania. Väčšinou ďaleko od centra mesta, častokrát úplne uprostred ničoho. Preto musí mať človek veľa trpezlivosti a zásob so sebou, keďže vlaky si robia čo chcú a chodia kedy chcú. Pokojne si čítať knižku a mať všetko pripravené tak, že za 25 sekúnd ste schopný naskočiť. A už z tej rovnice vyplýva, že vlak sa objaví až vtedy keď si človek vyzuje topánky a uloží sa do spacáku. Preto často radšej v tých topánkach aj spím.

Samozrejmé je, že vlaky idú inou trasou ako autá a človek tak môže mať celkom jedinečný výhľad a zároveň byť v tom elemente, vonku, v počasí aké je, nie uzavretý za okienkom. A na vlakoch je akýsi pokoj, trošku tam prestane fungovať okolitý svet a človek len hltá výhľad od východu slnka po západ a ide spať pod žiariacou nočnou oblohou, schúlený v spácaku. Spolu s pohybom a hlukom vlaku je uspávaný ako bábätko.

Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga


No a na záver, na vlakoch funguje akási rovnosť, je jedno ako človek vyzerá, koľko má peňazí, kedy sa naposledy sprchoval, prečo jazdí, vždy sa môže stať, že zomrie. No a asi tento faktor, hladkať tú smrť bosou nohou, je tiež atraktívny.

Niekto povie, že je to nebezpečné, niekto bláznivé či nezodpovedné. Čo im na to povieš?

Že som mal radšej doma ostať, lebo vonku chodia autá a na autonehody zomrie veľa ľudí, a tiež sa nekúpať v mori, lebo tam zas plávajú žraloky. Ale majú pravdu, je to nebezpečné a hlavne nezodpovedné.

Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga

Kde sa najlepšie takto cestuje a kde si človek musí dávať pozor na zákon?

Poslednou krajinou, kde sa ešte ako-tak otvorene dá jazdiť, je Mexiko. Už pár rokov je to ,nelegálne ale tisícky migrantov zo Strednej Ameriky stále využívajú sieť nákladných vlakov na pohyb cez krajinu. Hlavne na sever ku hranici Spojených Štátov. Nazývajú ho la bestia alebo el tren de la muerte (beštia alebo vlak smrti). Každý rok na ňom veľa ľudí príde o život alebo končatinu. Ja som si v Mexiku čo-to odjazdil, strávil som tam naposledy 3 mesiace iba jazdením po vlakoch. Na trasách, ktoré používajú migranti (severno-južné) je to viac-menej povolené. Na zvyšných, východo-západných, málokto jazdí a sú viac strážené súkromnými bezpečnostnými službami.


Ale je to stále úplný veget na rozdiel od Ameriky, kde je železničná polícia práve nato, aby striehli, či na vlaku niekto jazdí.

Ako si vyberáš vlaky? Len tak, alebo pozrieš grafikon a hurá. Alebo ani nevieš kam ideš?

Záleží. Čo-to o tých vlakoch viem a viem aké trasy chcem jazdiť. Povedal by som, že v Mexiku a v Amerike, kde je sieť nákladných vlakov celkom hustá, viem takmer vždy vlak identifikovať a tým pádom aj jeho destináciu,  aby som sa vyhol nudným trasám a dostal tam, kam chcem. Ak vôbec niekam chcem.

Potom sú také hrubé odhady, je to celkom jednoduché, človek sa geograficky nad tým zamyslí a obzrie si vlak. Dá sa odhadnúť, aký materiál kam pôjde, predsa načo by sme do lesa drevo nosili.



Inokedy zas, keď si chcem iba zajazdiť a prostredie nemám naštudované, tak naskočím na hocičo a nechám sa prekvapiť. To sa skôr stáva, keď mám silné abstinenčné príznaky z nedostatku vlakov.

Ako to riešiš, keď ideš niekoľko hodín, prší, je zima a vlak ide rýchlo?

Jednoducho, zavolám rušňovodičovi, nech spomalí. Ale, bohužiaľ, číslo mám iba na jedného. Tak sa teda radšej lepšie oblečiem, vodu a jedlo mám väčšinou na pár dní so sebou. Ale trpieť treba, to šľachtí človeka… keď už do tej práce nechodím.

Už ťa chytili a mal si problém?

Ako som vyššie spomínal, v Mexiku je to celkom povolené a veľa ľudí tam otvorene jazdí, ale keďže v živote nikdy nevyhráš, je tam celkom dosť kartelov a iných organizácií okolo železníc. Šťastie som v kartách nemal, tak ho mám na vlakoch a už som bol v strede prestrelky medzi bezpečnostnou službou a ratas, miestnymi lupičmi, počas pokusu o okradnutie vlaku. A raz pre zmenu vlak zastavil priamo kartel (išlo o rutinné zastavenie a následné nakladanie drogami v štáte Sinaloa), našli ma na ňom spolu s kamarátom a pýtali sa, či nechceme pre nich robiť. Ale keď som im povedal, že som študoval na STUčke , okamžite odpovedali, že takých neberú.

A rôzne ďalšie menšie problémiky, skôr stretnutia s pofidérnymi ľuďmi, čo mi vraveli, že ma zabijú, ak im nedám kameru, pričom oni zbraň so sebou nemali a my sme stáli na vagóne plného šutrov.

Tvoj najväčší sen ohľadom vlakov?

Najväčším snom je moment, kedy ma to konečne prestane baviť a budem môcť začať žiť ako normálny človek. Dovtedy by som si chcel zajazdiť na všetkých kontinentoch. A mám takých zo dvadsať trás, ktoré sú úplne na vrchole mojich priorít, spolu so štúdiom. Táto karanténa je v tom celkom nebezpečná, lebo celý deň trávim študovaním máp a hľadám si nové trasy. Jednou z nich je neelektrifikovaná trasa medzi Banskou Bystricou a Turčianskymi Teplicami na ktorej je takmer päťkilometrový tunel. A 21 ďalších.

Prešiel si aj panamerickú cestu. Koľko ti to trvalo?

157 dní z Prudhoe Bay na Aljaške po koniec Ruta Tres v Tierra Del Fuego (Ohnivá Zem) neďaleko Ushuaia.

Ale na kontinente som bol od augusta, keď som priletel do štátu New York, až do marca, keď som odletel z Brazílie. Dokopy to bolo nejakých 40,000 km, čo som prešiel kombinovane stopom a vlakmi. Mal som vtedy celkom zlé nápady a jedným z nich boli dve pravidlá:  nemohol minúť peniaze na transport ani ubytovanie. A tak som ako blbec cez všetky tie veľké mestá kráčal a stopoval.

Ako si prešiel cez Darien cap?

Na plťke. Pôvodný plán bol ísť pešo naskrz, ale strašne nemám rád džungľu, ja som vyrastal v Severnej Afrike a mojou preferenciou je púšť alebo hory. Mám rád, keď viem, čo ma ide zabiť. Keď som čítal o tej džungli, že sú tam jedovaté stromy, alebo že vás môže zabiť žaba, pričom vyzerá veľmi pekne a farebne, hneď som si to rozmyslel. Keď vidíte grizlyho na Aljaške, je vám jasné, že ten súboj nevyhráte a v živote treba mať takéto istoty.

Tak som stopol plachetnicu, čo bola na ceste z Panamy do Kolumbie. Keď sa kapitán dozvedel, že som hrdo nevyštudovaný strojár, príjemne som strávil tri týždne v Karibiku zavretý v strojovni. Ale vďaka tejto skúsenosti sa mi ten rok začalo dariť finančne  a väčšinu mojich zárobkov tvorí práve takáto práca v Kalifornii.

Kam sa chystáš najbližšie?

Ak by nám cez víkend prialo počasie, prešiel by som sa po balkóne. Ak nie, tak pôjdem do obchodu po tresku. A kým sú uzavreté hranice, budem asi behať po tejto krásnej krajine či už na vlakoch alebo peši. Mám v pláne prejsť cestu hrdinov SNP, ale za posledné dva roky non-stop cestovania moje topánky už nemajú dezén a celkovo už držia po hromade iba Božou vôľou. Narodeniny som mal nedávno, nosím veľkosť 47 a môžem Vám, drahý čitateľ, poslať adresu alebo si po ne kľudne prídem.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí by chceli cestovať na vlakoch ako ty?

Nerobte to. Prosím. Nielen že je to veľmi nebezpečné, ešte sa Vám môže stať, že sa Vám to zaľúbi, bude sa Vám o vlakoch snívať, vykašlete sa kvôli tomu na štúdium, rozídete sa s partnerom/partnerkou a jediné, čo Vám v živote dá radosť, bude jazda na nákladnom vlaku.

Ale teraz seriózne, ja mám rád matematiku. Ďalšiu vec, čo mám rád je, keď mi nezomierajú kamaráti a už by som vôbec nemal rád, keby som sa dopočul o niekom, kto sa snažil naskočiť na vlak, lebo si o tom prečítal článok a prišiel pri tom o ruku, inú končatinu alebo nebodaj zomrel.

Tak si to matematicky spíšeme: telo človeka je pár kíl mäsa, nejaké kosti do toho a ešte to je zriedené na 70 percentný obsah vody. Taký nákladný vlak sú tony tony tony železa pohybujúce sa vo vysokých rýchlostiach. Kto vyhrá? Dovolím si povedať, že tento príklad by vyriešil každý prváčik. 

Na vlakoch sa mi roztrhli gate, prišiel som o dve kamery, šiltovku a zopár kamošov. Každým rokom ubudne z komunity train-riderov pár duší a vždy priskoro, za mlada. Takzvané Catching your final West-Bound tj. Chytiť si svoj posledný vlak na západ. Nákladné vlaky nie sú vyrábané pre cestujúcich, čo sa dá jednoducho vyčítať z názvu. V každom okamihu vlakom môže trhnúť, človek môže spadnúť a už Vás len tak ľahko nedajú dokopy. Takzvaný slack action, čím je vlak dlhší, tým silnejší je tento jav. Treba si uvedomiť, že medzi každými dvoma vagónmi je voľnosť, v severno-americkom štandarde je to cca jedna stopa (30cm). Ak má vlak 100 vagónov, čo je úplne bežné, (najdlhší vlak na ktorom som šiel mal cez 200 vagónov) od momentu, keď sa pohne lokomotíva po moment, kým sa pohne posledný vagón, vlak postupne zrýchľuje a začínajú sa vagón po vagóne hýbať. Kým lokomotíva prejde prvých 99 stôp, sa posledný vagón ešte ani nepohol. A potom dôjde k tomu poslednému „trhnutiu“. Toto trhnutie môže nastať v hocijakom okamžiku na každom vagóne a to samozrejme aj počas jazdy. Preto treba byť vždy v strehu a udržať si kontakt troma bodmi ako pri lezení. 

Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga
Suicide ride…

A to je iba jeden z mnohých možných spôsobov úmrtia na vlaku. Ďalším spôsobom, ako na vlaku zomrieť, je chytať ich za jazdy. Ťažko sa odhaduje ich rýchlosť, a už aj pri nízkych to človekom môže riadne trhnúť a vlak si Vás zhltne. Ruksak sa Vám môže zachytiť, netrafíte nohou na rebrík alebo sa nebodaj potknete. Celé naskakovanie a vyskakovanie na vlaky nie je bohviečo za šport a prostredie Vám taktiež do kariet nehrá. Už len „malé“ chyby môžu mať za následok smrť.

Možností ako na vlakoch zomrieť je naozaj na rozdávanie – cez tunely, elektrifikáciu, suicide ride (viď obrázok) a neustálym pohybom v blízkosti koľajníc, pričom Vás môže zraziť osobák, ktorý tak ľahko nepočuť. A to by naozaj bola škoda. Zomrieť pod obyčajným osobným vlakom.



No a pritom všetkom musíte ešte byť neviditeľný pred zákonom. Ale ilegalita ešte nikoho nikdy neodradila. Najúčinnejším prostriedkom na odrádzanie je nutnosť študovať. A pri vlakoch si toho naozaj treba veľa naštudovať a dostupnosť informácií je nízka. Ja som si o vlakoch študoval od skorých tínedžerských rokov a až na staré kolená, vo 24-och, som na ten môj prvý skočil a ihneď som sa takmer päť krát zabil a to preto, lebo štúdia nikdy nie je dosť a aj keď sa človek učí, môže dostať Fx. Z tohto vlaku som si odniesol Éčko no a odvtedy to šlo dolu vodou, nie iba s vekom, ale aj celkovo v živote.

Pre tých, ktorí sa dočítali až sem, s ruksakom a spacákom pripravení vyskočiť na vlak, by som na záver dal pár rád. Ak ste naozaj rozhodnutí a názor Vám nezmením, tak aby som vodu nekázal a víno pil: 

– zbaľte si vodu, toaleťák, oblečte sa do čierna a pripravte sa najmä čakať

– dopredu si toho čo najviac naštudujte, namiesto kamarátov večer, zbehnite k depu/stanici a strávte veľa času pozorovaním práce a zapisujte si informácie. Ak máte v kruhu priateľov rušňovodiča, napíšte mi mail prosím. Ďakujem.

– NIKDY NIKDY NIKDY pod vlak nelozte, nestojte na spriahadle a nedržte sa ručnej brzdy na vlaku, keďže všetky vyššie spomínané objekty sa môžu v akomkoľvek momente pohnúť
– nájdite si parťáka, ideálne niekoho skuseného kto Vás „naučí“

– ideálne naskočte na vlak, keď stojí, nie za pohybu

– NIKDY NIKDY nechoďte na vlak pod vplyvom alkoholu alebo iných zlých drog

– nelozte hore ak je trať elektrifikovaná, hlavne pri jednosmernom prúde

– jazdu si užite

!Catch Trains, Not Feelings!

Vítajte v klube beznádejných prípadov

Spod Tatier: Ján Tribula

Teda… z obývačky : Amin Nakhlé

Amin Nakhlé, polo-Slovák polo-Sýrčan, sám seba nepoznám a asi aj preto posledné dva roky non-stop cestujem, nie svetovo ale po svete. Som hrdý nevyštudovaný strojár. V lotérií som ešte nevyhral tak som sa namiesto toho špecializoval v cestovaní zadarmo.
Instagram : https://www.instagram.com/amin.palma
YouTube : https://www.youtube.com/user/jkaminem/

Máš otázky na rozhovor ,,Cestovanie na nákladných vlakoch je nebezpečná droga“? Daj do komentu a odpovieme.

Zaujal ťa rozhovor? Prečítaj si ďalší so Slovákom, ktorý prešiel legendárnu pacifickú hrebeňovku

Aké sú pre zmenu naše obľúbené vlaky? Pozri sem




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.