Buchara s legendou Hodvábnej cesty

Na svete je mnoho miest, ktoré si človek zamiluje od okamihu ako sa v nich ocitne. Uzbecká Buchara je iná. Človek ju povedome miluje už bez toho, aby vedel aké to je prechádzať sa jej uličkami. Miluje ju pre to čo predstavuje, pre jej povesť popretkávanú zaprášenou niťou histórie, ktorou písala dejiny legendárnej Hodvábnej cesty. Nejednému dobrodruhovi sa pri vyslovení týchto dvoch slov rozbúši srdci, v mysli ožijú dávno stratené príbehy obchodníkov či kráľov, svet farebných mešít s vysokými minaretmi a zabudnutých uličiek s bazármi. Najkrajšie na tom je, že Buchara nie je len sen, je skutočná!

Začať deň inak ako výborným čiernym čajom so slivkovým lekvárom sa v Uzbekistane ani nedá. Tu sa netreba nikam ponáhľať, pretože stavby či príbehy do nich vpísané tu stoja už stovky rokov a počkajú aj dnes. Je úžasné sa zobúdzať na takomto mieste a hneď zrána sa postaviť na ulicu a sledovať ako plynie život miestnym obyvateľom. Dve ženy oblečené v nádherných kvietkovaných šatách so šatkou uviazanou cez vlasy si ležérne vykračujú, muži s tradičnými pokrývkami hlavy sa len tak motajú, otvárajú prvé obchodíky, čistia gril po včerajšej opekačke a mladík hadicou umýva podlahu v čajovni, aby sa opäť mohla zaplniť. Nechať sa unášať atmosférou je ľahšie, akoby si človek vedel predstaviť. Okolo nás vyrástli staré uličky, ošarpané fasády budov a okenice s opadávajúcou farbou. Staré mesto je svojim spôsobom fascinujúce. Medzi uličkami sa odrazu odkryje malé námestie a štyri tyrkysové čiapočky. Tu, stratená v bucharskom labyrinte histórie stojí známa brána do niekdajšej medresy Čár Minár. Pre mňa sa stala symbolom celého mesta. Jej štyri miniatúrne minarety na modrom pozadí v podobe neba pôsobia ako maľovaný obrázok. Len jemný vietor naokolo a ľudské hlasy sú skutočné. Stojí tu už dve storočia a každý večer sa tu stretávajú starší obyvatelia pri svojich nekonečných rozhovoroch. Práve jej výzor dal celej mešite meno, pretože v tadžickom jazyku znamená doslova „Štyri minarety“. Stopy jazyka východného suseda nájdeme dnes v Uzbekistane bez väčších problémov, hoci sa od uzbečtiny značne líši. Veď koniec koncov, Tadžikovia dodnes cítia krivdu, pretože Buchara mala patriť im.

buchara_12

 Námestie Lyabi-Hauz v centre mesta je od rána do tmavej noci plné života. Je iné ako klasické námestia, pretože jeho stred vypĺňa vodná nádrž. Striekajúca voda príjemne osviežuje horúci vzduch vyhriaty od neúprosného bucharského slnka. Naokolo naukladali drevené lavice, kam si pod košaté stromy morušovníkov prídu ľudia vypiť svoju kanvičku čaju alebo zahryznúť mäsový šašlík. Aby sa  necítili sami, tak na nich dohliadla zo svojej sochy samotný Hodža Nasreddin. Žil v osmanskom Turecku za vlády Seldžukovcov a každý ho tu pozná ako filozofa, mudrca a najmä rozprávača úžasných príbehov. Povesť mesta dokresľuje socha obchodníka vedúceho svoju ťavu. Koľko jemu podobných sa tu muselo v priebehu storočí zastaviť? Za prezdobenou fasádou medresy Nadir Divanbegi sa skrývajú v tieni obchodníci so svojimi stánkami. Huslista potiahne sláčikom a spúšťa tradičné melódie, aby nás zaujal a prihodili mu pár ošúchaných bankoviek. Cez ulicu, avšak stále na námestí stojí medresa Kukeldaš. Svojho času bola dokonca najväčšou islamskou školou celej Strednej Ázie. Aj tu sa za mohutnými drevenými dverami skrývajú obchodníci. Majú to dobre vymyslené, pretože každý kto sa ocitne na nádvorí medresy sa nechá zlákať na prehliadku ich malých obchodíkov. Nemusia sa ani len pohnúť a vedia, že im návštevníci sami padnú do siete. Zaujímavá je aj maličká mešita Maghoki-Attar. Málokto by si pomyslel, že je najstaršou mešitou celej krajiny. Kedysi sa v týchto miestach rozkladal preslávený trh s koreninami a bylinkami. Všetko tam voňalo diaľkami, exotickými krajinami, miešali sa jazyky a tváre. Holt, stále sme na miestach Hodvábnej cesty. O Buchare sa často zvykne hovoriť ako o svätom mieste a za najposvätnejšie sa už v minulosti považovalo práve miesto, kde stojí dnešná mešita. V 5.storočí tu stál zoroastriánsky chrám ohňa, neskôr dokonca budhistický chrám a až neskôr tu vyrástol minaret. Do 16.storočia ju dokonca po večeroch navštevovali bucharskí Židia, pre ktorých slúžila ako synagóga. Také malé miesto skrýva v sebe taký obrovský kus histórie. Dnes sa sem už moslimovia nechodia modliť, zato sa v nej dajú nájsť ručne tkané koberce, vyšívané látky suzani a pár iných, no vkusných drobností.

buchara_07buchara_23

Medzi Samarkandom a Bucharou je veľký rozdiel. Kým Samarkand má svoje pamiatky roztrúsené po celom meste, tie v Buchare ostali v historickom centre a tým pôsobí autentickejšie. Buchara bola už v 10.storočí centrom Samanidskej ríše a vďaka svojej povesti sa o nej hovorilo ako o „pilieri islamu“ v Strednej Ázii. Bola centrom obchodu, vzdelanosti, náboženstva, miešali sa tu perzské vplyvy s miestnymi, kráčali tadiaľto slávni učenci ako Avicenna, perzský „Shakespeare“ Ferdúsi alebo básnik Rudaki. Svojej povesti sa tešila do 13.storočia, kedy padla do tieňu neďalekého Samarkandu. Dokázala ho prekročiť a za vlády uzbeckých Šajbanidov sa opäť svetom šírili správy o významom stredoázijskom meste. Bazár starého mesta je plný malých obchodov, ale po čase človek zistí, že všetci ponúkajú to isté. Maličké makety minaretu Kalon, farebné figúrky Hodžu Nasreddina, drevené stojany pod Korán, malé i veľké koberce, hodvábne šatky a nádherná, ručne maľovaná keramika. Predavači nie sú vôbec dotieraví a radi si počkajú na záujem. Až vtedy začnú ochotne predvádzať, vysvetľovať a ani sa nenazdáme ocitneme sa v rozhovore. Nad nami vyrástol 47 metrov vysoký minaret Kalon. Dá sa vyštverať na vrchol a užívať si panoramatický pohľad na mesto. Je iný ako ostatné minarety, pretože mu chýba plášť v podobe farebných kachličiek, zato však jeho telo zdobí reliéfna výzdoba a arabská kaligrafia. Na svojom mieste stojí už od roku 1127. Podľa miestnej legendy zabil Arslan Chán miestneho imáma a ten sa mu zjavil vo sne, aby ho pochoval na miesto, kam už nikdy nevkročí žiadna noha. Od tých čias sa k nebu dvíha obrovský minaret. Džingischán, ktorý tiahol krajmi Strednej Ázie bol stavbou natoľko ohromený, že prikázal, aby ju jeho krvilačné vojská ušetrili. Susedná mešita Kalon toľko šťastia nemala a po Džingischánovi z nej ostal len prach. V 16.storočí ju nanovo postavili a dnes nádherne dotvára námestie. Jej nádvorie je preplnené slnkom a z pomedzi pracne vyrezávaných oblúkov sa otvára pohľad na špičku minaretu. Pár mužov sa prišlo pomodliť a klaňajú sa smerom k Mekke. Oproti stojaca medresa Mir-I-Arab prezentuje umenie miestnych majstrov. Jej rohy zaobľujú hlinené bastióny a séria troch zašpicatených oblúkov sa z oboch strán zbieha k priečeliu. Vyložili ho stovkami, tisíckami ba i desať tisíckami miniatúrnych kamienkov, aby dosiahli neuveriteľnú mozaiku.

buchara_18buchara_03

Neprehliadnuteľnou dominantou starého mesta je bez akýchkoľvek pochýb pevnosť Ark. Už prvý pohľad na jej hlinené steny prezradí, že máme dočinenia s veľmi starou stavbou. Vonku pred hradbami rastú stromy a kvitnú voňavé ružové kvety. Zapýtali si pomerne vysoké vstupné, ale akonáhle sme sa prihovorili po rusky, spadlo na polovicu. Krytý prechod, ktorým sa dostaneme hore do pevnosti opäť obsadili obchodníci. Ľudia tu hore žili už v 5.storočí bez prestávky až do roku 1920. Vtedy sa Červená armáda na čele s Frunzem rozhodla, že tento symbol mesta už viac nebude symbolom. Už viac nebude ničím. Aj dnes je ešte 80% celého miesta v ruinách, ale aspoň dáva ako takú predstavu aké to tu muselo byť úžasné, keby ju nepohltili bomby. Dnes je najkrajšou Piatková mešita s vyrezávanými stĺpmi a nádvorie, kde predávajú ručne tepané kovové tanieriky a maľované obrázky ako vystrihnuté z perzskej Šáhnáme. Slávu kráľovského paláca dnes pripomenie len zrekonštruovaný prázdny trón. V neďalekej medrese Modari ešte stále bývajú žiaci. Dovolili nám nachvíľku nahliadnuť dnu. Výklenky vedú do izieb a malých tried, kde sa schádzajú a učia. Práve majú voľno a tak pár z nich hrá ping-pong, dvojica si číta v tieni knihu a mladý chalan vešia na šnúru prádlo. Buchara je zaujímavými miestami tak preplnená, že dokonca aj v obyčajnom parku na nás čaká niekoľko z nich. Čašma Ajúb, alebo Ióbov prameň vytreskol na mieste, kde podľa starého príbehu Iób udrel svojou palicou do zeme. Neskôr okolo prameňa vyrástla budova pripomínajúca hrobku. Kým ona hrobku len pripomína, vedľa stojace mauzóleum Ismaila Samaniho ňou skutočne je. Zakladateľ Samanidskej dynastie, ktorá Bucharu pretlačila na mapu sveta tu našiel miesto svojho posledného odpočinku.

buchara_08buchara_09

Na Buchare je krásne, že jej ulice hrajú mnohými pestrými farbami. Nie sú to len farby kachličiek na starobylých budovách, mešitách či trhoch, ale farby, ktoré na sebe nosia jej obyvatelia. Ženy kráčajú ulicami svojho mesta najčastejšie odeté do šiat posiatych malými či veľkými kvetmi. Každá akoby mala vlastnú farbu, vlastný štýl kvietkov alebo vzorov. Muži pre zmenu nosia najčastejšie nohavice, košele a niektorým zdobí hlavu stará, tradičná čiapočka tubatejka s ručne vyšívanými vzormi. Nosia ich predovšetkým starší muži, ktorým tradície predsa len povedia viac než dnešnej mladej generácii. Podobne to je aj so ženami a hoci sme v islamskom svete, náboženstvo tu berú vlažnejšie ako v niektorých iných krajinách a preto má vlasy ukryté v šatke len niekoľko starších žien. Večer ruch v meste utíchne, ale frekvencia hlasov, hudby a vôní sa zväčší v okolí podnikov a čajovní. Z vybratého grilu rozvoniavajú grilované šašliky alebo kebaby z mletého mäsa napichnuté na špajdli. Griluje sa na rozpálených uhlíkoch a mäso po nich získa nezameniteľnú, výbornú chuť. Muži hrajú pod stromami šach alebo karty a misky naplnené čajom sa astronomickou rýchlosťou vyprázdňujú. Keby sem prišiel človek bez akéhokoľvek záujmu o pamiatky, to čo by videl v jeden obyčajný večer by ho určite presvedčilo o výnimočnosti tohto miesta.

buchara_05buchara_02

Autor: Tomáš Kubuš

http://www.kubus.blog.sme.sk

https://www.facebook.com/tomkubuscesty

 




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.