Aralské jazero – príbeh ľudskej hlúposti

Aralské jazero - príbeh ľudskej hlúposti

Aralské jazero – príbeh ľudskej hlúposti alebo ako to vyzerá na mieste, kde bolo voľakedy 4. najväčšie jazero na svete.

Pred 60 rokmi to bolo štvrté najväčšie jazero na svete, ktoré zaberalo plochu vyše 66-tisíc kilometrov štvorcových. V okolí jazera bol čulý život, rybárske lode vyrážali každé ráno k bohatému úlovku. Listujem si v novinách v miestnom múzeu, kde sa ľudia s úsmevom na tvári tešia zo svojho úlovku. Veď toto jazero zásobovalo rybami až 30 percent celého trhu ZSSR! A dnes?

Aralské jazero - príbeh ľudskej hlúposti
Aral voľakedy a dnes

Jazero sa zmenšilo pod 30 kilometrov štvorcových a život sa vytratil. Aralské more, ako ho nazývali miestni, má tak zvýšenú hladinu soli, že ani ryby tu už poriadne nežijú. Dediny, ktoré ležali pri jazere nedovidia k vodnej hladine. Niektoré sú vzdialené k najbližšej vode až 80 kilometrov. Lode už neplávajú a len tak si ležia v púšti. Prírodná tragédia, za ktorou musíme vidieť opäť ruku človeka.

Čo sa vlastne stalo? Súdruhovia v Moskve sa rozhodli, že nielen rozkážu vetru a dažďu, ale aj matke prírode. V 60. rokoch mala bavlna veľmi vysoké výkupné ceny. ZSSR chcelo zbohatnúť na predaji bavlny, a preto nasadilo túto plodinu do oblasti, kde nikdy nerástla. Avšak bolo tu teplo a dostatok vody z prítokov Aralského mora – Syrdárja a Amudarja.

Robotníci spravili zavlažovacie kanály, ktoré postupne odoberali viac vody, ako bolo únosné. Zbytočné boli pripomienky niektorých vedeckých pracovníkov. Tí, čo namietali, prišli o prácu. Veď strana sa predsa nikdy nemýli! Dnes je miesto vlastne púšťou a zlaté obdobie, keď otcovia rodiny priniesli bohaté úlovky je len labuťou piesňou. Zánik Aralského mora je doteraz najväčším zásahom človeka do prírody.

Aralské jazero nie je turisticky vábnou destináciou. Neohúri vás možno ani tak krásou ako skôr svojím smutným príbehom. Väčšina turistov ani nejde ďalej ako je mestečko Muynak – kedysi prosperujúce rybárske mesto a prístav na brehu Aralu, dnes smutný a miznúci tieň svojej minulosti. V súčasnosti leží asi 150 km od brehu jazera. Nájdete tam vraky rybárskych lodí, ktoré opustene „kotvia“ namiesto vody v piesku.

Napriek smutnému príbehu Aralského jazera som na rozdiel od väčšiny Uzbekov nepocítil skľúčenosť ani hnev. Na tomto krásne tichom a osamelom mieste ma skôr zachvátil pocit šťastia a vďačnosti. Smútok ma však dolapil o niekoľko dní neskôr v Nukuse, hlavnom meste Karakalpacka, keď som uvidel bezprízorne tečúcu rieku Amudarja. Táto rieka Aralské jazero takmer nedosahuje a jej delta už dávno neexistuje. Legendárna Amudarja, kolíska civilizácie je mŕtva… Z detstva si pamätám, ako sme sa o nej učili na hodine zemepisu. Vtedy som si ešte nemyslel, že raz sa budem stáť na jej brehu. Teraz tu stojím tu a je mi smutno z toho nezvratného pustošenia. Obrátim sa jej chrbtom a odkráčam po vlastných stopách v piesočných dunách.

Chcel by si sa raz pozrieť do Uzbekistanu? Pozri si podrobný cestovateľský itinerár tu.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.