Južný pól je najjužnejším bodom na Zemi. Je to presný priesečník zemskej osi a zemského povrchu. Od južného pólu sú všetky smery na sever. Jeho zemepisná šírka je 90 stupňov južne a stretávajú sa tam všetky čiary zemepisnej dĺžky (rovnako ako na severnom póle). Južný pól sa nachádza v Antarktíde, na jednom zo siedmich kontinentov Zeme. Hoci pevnina na južnom póle je len asi sto metrov nad morom, ľadová pokrývka nad ňou je hrubá približne 2 700 m. Vďaka tejto nadmorskej výške je južný pól oveľa chladnejší ako severný pól, ktorý leží uprostred Severného ľadového oceánu. V skutočnosti bola najteplejšia teplota zaznamenaná na južnom póle mrazivých -12,3 stupňov Celzia. Ako vyzerá južný pól? Poďme sa na to spoločne pozrieť.
Južný pól je blízko najchladnejšieho miesta na Zemi. Najnižšia teplota zaznamenaná na južnom póle, – 82,8 stupňov Celzia je stále vyššia ako najchladnejšia zaznamenaná teplota, – 89,2 stupňa Celzia. Túto teplotu namerali na ruskej výskumnej stanici Vostok, vzdialenej odtiaľto asi 1 300 kilometrov. Pretože sa Zem otáča okolo Slnka na naklonenej osi, slnečné svetlo sa na póloch vyskytuje v extrémoch. V skutočnosti zažije južný pól každý rok len jeden východ slnka (pri septembrovej rovnodennosti) a jeden západ slnka (pri marcovej rovnodennosti). Z južného pólu je slnko v lete vždy nad obzorom a v zime pod obzorom. To znamená, že región zažije až 24 hodín slnečného svetla v lete a 24 hodín tmy v zime.
Presná poloha južného pólu sa v dôsledku doskovej tektoniky neustále posúva. Dosková tektonika je proces, pri ktorom sa veľké dosky zemskej kôry pomaly pohybujú po planéte, narážajú do seba a vzďaľujú sa. V priebehu miliárd rokov sa zemské kontinenty navzájom posúvali a oddeľovali. Pred miliónmi rokov bola krajina, ktorá je dnes východným pobrežím Južnej Ameriky, na južnom póle. Dnes sa ľadová pokrývka nad južným pólom každý rok posúva asi o 10 metrov.
Južný pól je v porovnaní so severným pólom relatívne jednoduchý na cestovanie a štúdium. Severný pól je uprostred Severného ľadového oceánu, zatiaľ čo južný pól je na pevnej zemi.
Na južnom póle je od roku 1956 americká vedecká stanica Amundsen-Scott South Pole. Žije tu 50 až 200 vedcov a pomocného personálu. Samotná stanica nestojí na zemi ani na ľadovom štíte. Dokáže prispôsobiť svoju nadmorskú výšku, aby sa zabránilo jej zasypaniu snehom, ktorý sa každoročne hromadí rýchlosťou asi 20 centimetrov a neroztopí sa. V zime je stanica Amundsen-Scott South Pole úplne sebestačná. Tmavá obloha, mrazivé teploty a vetry so silou víchrice bránia tomu, aby sa sem väčšina zásob dostala lietadlom – alebo sem vôbec dorazila. Všetky potraviny, zdravotnícke potreby a ďalší materiál musia byť zabezpečené pred dlhou antarktickou zimou. Energiu stanice zabezpečujú tri obrovské generátory, ktoré bežia na letecké palivo.
V zime dopĺňa zásoby potravín skleník stanice Amundsen-Scott South Pole. Zelenina v skleníku sa pestuje hydroponicky v živnom roztoku namiesto pôdy. Niektoré z prvých objavov uskutočnených na výskumných staniciach južného pólu podporili teóriu kontinentálneho driftu, že kontinenty sa od seba vzďaľujú a posúvajú sa. Vzorky hornín zozbierané v blízkosti južného pólu a v celej Antarktíde sa zhodujú so vzorkami datovanými do rovnakého časového obdobia a zozbieranými v tropických zemepisných šírkach. Geológovia dospeli k záveru, že vzorky vznikli v rovnakom čase a na rovnakom mieste a boli roztrhané na kusy v priebehu miliónov rokov, keď sa planéta rozdelila na rôzne kontinenty. Dnes je stanica Amundsen-Scott South Pole hostiteľom širokého spektra výskumov. Relatívne nenarušený ľadový príkrov udržiava nedotknutý záznam snehových zrážok, kvality ovzdušia a vzorcov počasia. Ľadové jadrá poskytujú údaje pre glaciológov, klimatológov a meteorológov, ako aj vedcov sledujúcich vzorce klimatických zmien.
Južný pól má nízke teploty a vlhkosť, ale vysokú nadmorskú výšku, čo z neho robí vynikajúce miesto na štúdium astronómie a astrofyziky. Ďalekohľad južného pólu študuje nízkofrekvenčné žiarenie, ako sú mikrovlny a rádiové vlny. Ďalekohľad južného pólu je jedným z prístrojov navrhnutých na meranie kozmického mikrovlnného pozadia (CMB) – slabého difúzneho žiarenia, ktoré zostalo po veľkom tresku. Astrofyzici tiež na južnom póle hľadajú drobné častice nazývané neutrína. Neutrína interagujú so všetkou ostatnou hmotou veľmi, veľmi slabo. Neutrínové detektory preto musia byť veľmi veľké, aby detekovali merateľný počet častíc. Detektor neutrín IceCube stanice Amundsen-Scott South Pole má vyše 80 „reťazcov“ senzorov, ktoré siahajú až do hĺbky 2 450 metrov (8 038 stôp) pod ľad. Je to najväčší neutrínový detektor na svete.
Hoci sa pobrežie Antarktídy hemží morským životom, len málo biológov na stanici Amundsen-Scott South Pole vykonáva výskum. Biotop je pre väčšinu organizmov príliš drsný na prežitie. V skutočnosti južný pól leží uprostred najväčšej, najchladnejšej, najsuchšej a najveternejšej púšte na Zemi. Miernejšie časti tejto púšte (nazývané buď Východná Antarktída alebo Maudlandia) podporujú pôvodnú flóru, ako sú machy a lišajníky a organizmy, ako sú roztoče a pakomáre. Na južnom póle sa nenachádzajú žiadne pôvodné rastliny ani živočíchy. Niekedy však môžu byť spozorované morské vtáky, ako je skua (Stercorarius antarcticus), ak sa dostane mimo svojho kurzu.
Takmer všetci vedci a pomocný personál, ako aj zásoby sa na južný pól prepravujú letecky. Vojenské lietadlá zvyčajne lietajú zo stanice McMurdo, amerického zariadenia na pobreží Antarktídy a najľudnatejšej oblasti kontinentu. Extrémne a nepredvídateľné počasie okolo pólu môže často spôsobiť oneskorenie letov. V roku 2009 dokončili USA výstavbu trasy k južnému pólu Traverse. Tento úsek nespevnenej cesty, nazývaný tiež McMurdo-South Pole Highway vedie vyše 1 600 kilometrov (995 míľ) ponad antarktický ľadový štít od stanice McMurdo po stanicu Amundsen-Scott South Pole. Trvá asi 40 dní, kým sa tadiaľto zásoby dostanú z McMurda k pólu, ale trasa je oveľa spoľahlivejšia a lacnejšia ako letecká doprava. Po snežnej „diaľnici“ je možné prepravovať aj oveľa ťažšie zariadenia (napríklad tie, ktoré potrebujú astrofyzikálne laboratóriá južného pólu), než sú schopné prepraviť lietadlá.
Čo sa tu dá robiť
Ak by sme sa poobzerali, zistíme, že tu okrem polárnej stanice, kempu a samotného pólu nič nie je. Je to rovina ako trnavská kriedová tabuľa. Veľmi by ma zaujímalo, čo si myslel Amundsen, kým sem dorazil. Čakal, že pól bude vyzerať ako nejaký vrchol? Bude to údolie? Predstavoval si to takto? Nikde nič, len nekonečná rovina? Možno je to naozaj najmenej zaujímavé miesto, čo sa týka vizuálneho vnemu. Ak by som vás sem teraz zobral a nepovedal by som vám, že stojíte na najjužnejšom mieste na svete, tak si poviete Hmmmm. Je tu takzvaný ceremoniálny pól, kde sa ľudia odfotia, a potom skutočný pól. Rozdiel medzi nimi je približne 200 metrov, no rozdiel je aj v tom, že na ceremoniálnom póle sa robia tie krajšie fotografie. To miesto je obohnané trinástimi vlajkami v polkruhu. Skutočný pól sa každý rok určí nanovo, lebo jeho miesto je na ľade, a ten sa, samozrejme, neustále pohybuje. Každý rok určia vedci z polárnej stanice presné miesto.
Túžil som tu zažiť niečo podobné ako v hre „Jára Cimrman – Dobytí severního pólu“, kde zaznie slávna veta „Normálně jdu na sever… a už jdu na jih a jdu na sever a zase jdu na jih…“ Ako veľký fanúšik tohto najväčšieho neexistujúceho Čecha spravím to isté, ale v opačnom garde. „Idem na juh a už idem na sever!“ Keď idete k pólu, idete vždy na juh a keď ho prekročíte, už idete na sever! Neuveriteľný pocit, smejem sa a Katinka na mňa pozerá ako na zjavenie. Pochopili by ste to, iba ak ste fanúšikom divadla Járy Cimrmana.
Ďalšou zaujímavosťou je, že tadiaľto prechádzajú všetky poludníky a aj dátumová hranica. Ak prejdete okolo južného pólu, prešli ste za sekundu okolo sveta. Zároveň som prekročil dátumovú hranicu a skáčem z jedného dňa do druhého. Toto je pre mňa viac ako nejaký obchod so suvenírmi, ktorý tu aj tak nie je. Nie je tu vlastne nič pre turistov. Tých sem chodí menej ako na spomínaný Everest.
Keď sa dohrám, vrátim sa do stanu spoločnosti, ktorá organizuje celú expedíciu. Tak ako v Union Glacier, aj tu nájdeme návštevnícky stan, ktorý je vyhrievaný a konečne sa môžem vyzliecť, nemusím sa báť, že zamrznem. Lenže keď sa nesprchujete takmer 50 dní, prvé teplo prebudí všetky baktérie, ktoré doteraz dobrovoľne odpočívali. Po pár minútach cítim celú pachovú stopu takmer dvojmesačnej výpravy. Som ako opičí pavilón v ostravskej zoologickej záhrade.
Vôbec ma nezaujíma jedlo, ktoré tu je porozkladané, ale zaujme ma váha. Tipnite si, koľko som schudol? 3 či 6 kíl? Nie! Krásnych 14 kíl! Teším sa, že mi váha klesla pod 90 kíl a zatiaľ Katinka prichádza s prvým pivom po 50 dňoch. „Poďme si pripiť na náš úspech a na Roba.“ Štrngneme si plechovkami a neuveríte, nechutí mi to! Normálne som si odvykol a odo dneška až po návrat domov sa budem znova zoznamovať s civilizáciou, ktorú budem neskôr opisovať.
Večer si už dáme jedlo, ktoré bolo uvarené v návštevníckom stane. Zbohom všetkej tej dehydrovanej strave! Na toto si zvyknete veľmi rýchlo, ale neskôr príde splín. Mne to všetko začína chýbať. Je síce koniec, ktorý bol pre mňa extrémne pozitívny, ale je mi za tým všetkým smutno.
Ak ste na ceste, po určitom čase zatúžite po civilizácii. Ak sa už k civilizácii približujete, vlastne sa vám do nej nejako veľmi rýchlo nechce ísť. Ležím v spacom vaku a je mi akosi príjemne smutno. Ak všetko pôjde podľa plánu, zajtra odletíme späť na Union Glacier…. O mojej poslednej expedícii na Južný pól, kedy som ako prvý Slovák prešiel z pobrežia Antarktídy na pól si viete prečítať tu.
Ako vyzerala moja batožina na Južný pól? Prečítajte si zoznam vecí tu
Máte otázky na článok „Ako vyzerá južný pól?“ Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov