Ako sa cestovalo pred internetom, mobilmi a rôznymi aplikáciami?

Internet, smartfóny a rôzne aplikácie nám neskutočne pomáhajú. Vieme si z pohodlia hotela, autobusu či len tak pri pivku rezervovať kopec služieb, na ktoré si spomenieme. Počujem od kamaráta skvelý tip na hotel? Hneď si ho pozriem na internete a pekne si ho uložím do mobilu. Rezervovať si lístky na dopravu napríklad v Japonsku? Prosto dnes sa cestuje veľmi, ale veľmi jednoducho. Možno aj preto dnes cestujú takmer 2 miliardy ľudí.

Kde sme hľadali informácie?

Keď hovoríme o období pred internetom, mobilmi atď., tak sa pohybujeme do roku 2005 – 2006. Jasné, že už bol mobil, ale nie taký ten na internet. Vtedajší mobil slúžil čisto na volanie, posielanie sms a hranie hier à la háďa. Volanie vôbec nebolo lacné a platilo sa aj za prijímanie hovoru.

Ako sa cestovalo pred internetom, mobilmi a rôznymi aplikáciami?
Stará dobrá Nokia. Baterka vydržala aj týždeň a bola nerozbitná

Ak sme chceli cestovať a ísť napríklad do Číny, informácie sa hľadali v knižniciach v rôznych publikáciách, ktoré však boli vydané ešte pred rokom 1989, a teda veľmi nepomáhali. Skôr sme sa spoliehali na kamarátov v okolí, ktorí tam boli. A čo keď nikto taký nebol? Tak sme vyrazili naverímboha do krajiny, o ktorej sme netušili absolútne nič. Lonely Planet existoval, ale nikto o ňom nič poriadne netušil a bol poriadne drahý.

Práve na tom období som mal rád to, že keď som niekam pricestoval, ubytoval som sa v guest house. Vtedy si ľudia vymieňali svoje skúsenosti, rady a tipy. To bol ten náš internet. Prosto sme kecali. Dnes? Prídeš do guest house a tam si každý otvorí svoj osobný počítač a hľadá si informácie vo svojom jazyku a robí si rezerváciu všetkých možných služieb. Nie, nie som nostalgický, len mi niekedy chýba ten pocit, že nevieš, kam ideš, lebo tú informáciu nevieš nájsť, resp. nevieš sa k nej dostať.

Aby ste si to vedeli predstaviť, dám jeden príklad. V roku 2006 som začal pracovať v jednej CK. Sprevádzal som po JV Ázii, kam dnes chodí takmer každý. Rezervácie hotelov sa robili len vtedy, keď mal majiteľ emailovú adresu a ver, že nie každý ju mal. Tak som s klientami vystúpil niekde v Hanoji, uložil ich v reštaurácii na pivko či jedlo a išiel hľadať vhodný hotel. Do pár minút som niečo našiel a bolo. Podobne som rezervoval všetko na mieste. Prosto nie vždy sa dali objednávať služby priamo z domu.

Mapy

Offline mapa? Zabudni. Klasická mapa, ktorú si si pekne rozovrel na ulici a zabrala ti meter krát meter. Lúštil si názvy ulíc, hľadal si čísla domov, pýtal si sa miestnych… Veľké dobrodružstvo! Keď som sprevádzal autobusový zájazd do Sýrie (autobusom to trvalo 4 dni), tak sme vpredu s vodičmi dávali mapu do hlavy a aj tak sme niekedy netrafili. GPS? To bola pieseň budúcnosti. Koľkokrát sme zablúdili v bočných tmavých uličkách, pýtali sa taxikárov… A prekážalo to klientom? Nie:)

Ako sa cestovalo pred internetom, mobilmi a rôznymi aplikáciami?
S mapou do sveta…

Aj vďaka všetkým týmto skutočnostiam neprepadávam panike, keď sa vybije mobil, nie je signál…nestratím sa.

Fotoaparáty

Kým prišli digitálne fotoaparáty, všetci sme fotili na klasický kinofilm. Kinofilm mal 24 alebo 36 obrázkov. Žiadne besné fotenie, ale rozmýšľanie, čo sa kde odfotí. Za jednu dovolenku sme v priemere vyfotili 2 kinofilmy, to znamená 72 obrázkov. Prečo? Lebo tie filmy sme museli vyvolať, a to vôbec nebolo lacné. Aj keď sme to dávali zväčšiť na najmenšie rozmery 9 x 13 cm, jedna fotka vyšla na 13 slovenských korún.

Ako sa cestovalo pred internetom, mobilmi a rôznymi aplikáciami?
Kinofilmy

Musím povedať, že pre mňa to malo nádych veľkého dobrodružstva. Nikdy sme nevedeli, ako tie fotky vyjdú. Budú dobré alebo zlé? Nefotil som proti slnku? Kinofilmy sme odovzdali a čakali sme aj týždeň (neskôr prišla služba vyvolania filmu do hodiny!!!). Následne sme ich dostali v obálke a vtedy sme vlastne cestovali druhýkrát. Odrazu sa nám cesta premietla druhýkrát v tých 72 fotografiách. To vzrušenie, keď sme prezerali fotky a spomínali…

Ako sa cestovalo pred internetom, mobilmi a rôznymi aplikáciami?
Klasický telefón. Rezervovať hotel? Aj takto…

Každé obdobie má niečo do seba. Netreba zas podliehať zbytočnej nostalgii, ale keď sa ma spýtate, čo mi chýba najviac, tak tie dlhé večery v guest house, keď sme si vymieňali informácie a snívali. Vtedy sa prosto ľudia viac rozprávali. Preto už do guest house príliš nechodím. Je to tam rovnako sterilné, čo sa týka atmosféry a rozprávania ako v hociktorom hoteli. Ľudia sa začali rozprávať cez počítače.

Ako sa cestovalo v 90.rokoch? Podrobný opis nájdeš v tomto zaujímavom článku tu.




Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Bude použitá len na overenie komentáru.