2.diel denníku z cesty do afrického Sierra Leone.
Po 29 hodinách sme si konečne ľahli a zaspali ako malé deti. Nič sa mi
nesnívalo, len som proste spal. Mohli sme ťahať ďalej, ale predsa sme mali
skvelý čas, auto išlo ako dobre namazaný stroj a nebolo treba byť prvý v
Marakéši. V rámci tejto etapy bolo podstatné, aby všetci za 3 dni prišli
hlavne zdraví, čo sa niektorým nepodarilo. Nie, že by niekto zomrel. To
nie, ale už boli nejaké havárie a zopár tímov skončilo. Možno to bolo
únavou, možno nepozornosťou, možno… to sa nedozvieme, ale náš tím má
šťastie, že hlavným šoférom je Vlado, ktorý chodí vyše 20 rokov na amatérske off roadové súťaže.
Tretí deň sme mali na pláne prejsť krížom cez Španielsko, prekročiť
Gibraltar a niekde to zapichnúť v Marakéši. Pred sebou sme mali cez 1200
kilometrov. Prechádzali sme popri mestách ako Jaén, Cordoba, Malaga… Áno, viem si predstaviť, čo asi poviete. A to ste sa ani nezastavili? Nie, toto
je amatérska súťaž a cieľom je hlavne to, aby sme niekde prešli. Jasné, že
mi to trhalo žily, že nemôžem vidieť taký skvost ako je historická Grenada
či zájsť na kávičku niekde v Malage. Museli sme ťahať a s Peťom sme si
povedali, že samotné Španielsko raz prejdeme a poriadne. Len tušíme, že
mesiac bude málo. Veľmi málo.
Keď sme sa blížili k pobrežiu Stredozemného mora, rozmýšlali sme, ktorým trajektom pôjdeme do Maroka. Využijeme trajekt z Algeciras, Tarifa, Gibraltar alebo z Motril? Niektoré tímy išli trajektom už z Janova alebo z Barcelony do Maroka, ale platiť cca. 400 až 700 eur za auto a 3 ľudí sa nám nechcelo a necítili sme sa zas až tak unavení. Zvíťazil nakoniec trajekt z Algeciras, ktorý nás za cca. 150 eur previezol za hodinku do Ceuty.
Možno ste vedeli a možno nie, ale Ceuta spolu s Mellila sú maličké územia v Maroku, ktoré patria Španielsku ako pozostatok koloniálnej vlády. Je to
taká sranda, že sa prepravíš do Afriky, ale stále si v EU.
No a tu sme narazili. Netušili sme, že tu budeme čakať až dve hodiny na
prechod cez Maroko. Neviem, čo sme si mysleli, ale veď je to normálne, že
keď vychádzaš z EU, tak tie hranice sú trochu iné. Na parkovisku sme
čakali, kedy dostaneme povolenie vojsť do pohraničnej oblasti. Zatiaľ, čo
španielsky colník nad nami len kývol rukov, v Maroku nás trochu
poprehliadali. Viac ako naša batožina ich zaujímalo naše polepené auto a
kam to smerujeme. ,,Sierra Leone?” Pýtal sa urastený colník. Skôr nevedel,
kde to je, ako s čím tam ideme. Veď naše auto sa odrazu zaradilo medzi
novšie autá, keď to porovnáme, čo tu všetko premáva. Pristála nám modrá
pečiatka v našich červených pasoch a boli sme v Maroku. A hurá 300
kilometrov po miestnych cestách do hlavného mesta Maroka – Rabatu. A možno ste si povedali, že cesta sa nám spomalila a tých 300 kilometrov pôjde výrazne pomalšie. Veď koľko ľudí nám písalo cez Instagram, že prečo ideme autom takým aké máme. ,,Cesty v Maroku sú strašné!!!!” Neviem odkiaľ máme zakorenené, že všetky africké krajiny musia byť v katastrofálnom stave.
Keby ste videli, čo tu majú a čo dokázali postaviť, tak si poopravíte názor
na zaostalé marocké cesty. Samozrejme, že keď idete mimo hlavných trás,
kvalita ide inde, ale na hlavných trasách tu majú kvalitnejšie trojprúdové
cesty ako my na Slovensku.
My s Peťom sme už zvyknutí na africké cesty, ale Vlado sa s nimi oboznamuje prvý krát. ,,On ide v protismere?” Alebo ,,Predbieha, keď má plnú čiaru?” Áno, tu platia iné predpisy a nepísané zákony a keď si na ne zvykneš, všetko ide ako má.
Od hranice do Rabatu sme prišli za necelé 4 hodiny, ubytovali sa v centre
mesta a zaspali opäť ako malé deti. Zajtra nás čaká presun do Marakéšu a
stretnutie s naším štvrtým členom posádky.
Máš otázky na cestu a článok ,,2.diel: Rally Budapešť – Sierra Leone“? Daj do komentu a radi odpovieme. Zatiaľ nás môžeš sledovať aj na www.instagram.com/travelistan.sk
Tretí diel bude nielen o tom, čo všetko sme si museli zobrať a na čo treba myslieť.
Prvý diel si vieš prečítať tu.
Autor
Čítať viac článkov