Rozhovor: Čo treba vidieť v Rusku (2. časť)

Veľmi rada cestuješ po Rusku. Čo všetko si precestovala?

S manželom máme takú úchylku “zbierať” miesta zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Z Ruských dvadsiatich šiestich nám ostali už len štyri, všetko prírodné, relatívne ťažko navštíviteľné. Veľmi rada sa vraciam do Petrohradu, navštevujem ho niekoľkokrát ročne a najviac ho milujem dva až tri týdne pre alebo po Bielych nociach, kedy hlavný nával turistov ustal, ale mesto stále žije a na Palácovom námestí je čulý ruch aj o tretej v noci: mládež hrá futbal, basketbal, konajú sa tam improvizované koncerty, to všetko na pozadí majestátnej Ermitáže, jednoducho radosť sa zastaviť okolo počas nočnej prechádzky mestom. Petrohrad má veľa krásnych kuriozít, okrem iného skvelé múzeum moderného umenia Erarta, nádhernú zbierku vajec, šperkov a ďalšieho úžitkového umenia z dielne preslávených Fabergé, či veselý podnik Purga, kde každú polnoc môžete osláviť Nový rok.

Čo sa týka ruských miest, ráta sa mi Kazaň, lebo, ako sa vraví, zoškrab povrchový náter z Rusa a objavíš pod ním Tatára; Jekaterinburg, lebo zo Sverdlovskej oblasti mám skvelých kamarátov; mestá Zlatého kruhu, ktoré sú malebné a sympatické a tiež mnohé ďalšie pozoruhodné ruské strediská, s ktorými sa mi viažu príjemné spomienky: zapôsobil na mňa sibírsky Tomsk, najmä vďaka svojim dreveným domčekom; Elista, centrum ruských budhistov; ruská Karélia známa ako ruské Fínsko s miestami ako ostrov Kiži či mesto Vyborg a ostrov Valaam, prirovnávaný k svätej hore Atos; Smolensk; tak sporný Krym; Volgograd s ikonickým pamätníkom Mamajev Kurgan; Murmansk za polárnym kruhom či kláštory a pútnické miesta na Soloveckých ostrovoch, v Sergieve Pasade, či kláštory Ferapontov a Kiliro-Belozerský v okolí Vologdy, je toho veľa.

Čo by cestovateľ nesmel vynechať z prírody?

Z prírodných divov treba v Rusku určite navštíviť tri: jazero Bajkal, pohorie Altaj a polostrov Kamčatka. Jeden zážitok väčší než druhý. Bajkal treba navštíviť v zajatí ľadového kráľovstva, kedy sa dá naprieč ľadom pohybovať pomocou áut, vodka chutí na čerstvom a extrémne sviežom vzduchu lepšie a človek vie naozaj oceniť rituál ruskej báne (parného kúpeľa). Zlaté hory Altaja si mnohí Rusi užívajú splavom po rieke Katuň, my sme sa zasa loďou plavili po Teleckom jazere. A Kamčatka stála za všetky drobné, struhujúca príroda okolo sopečného terénu, gejzíry, medvede a pôvodné obyvateľstvo vytvárajú unikátnu atmosféru. Pridala by som ešte k tomu snáď Lenské stĺpy, ktoré sa dajú navštíviť z Jakutska a tvoria neobyčajný reliéf pozdĺž rieky Lena.

Veľmi radi navštevujeme aj Kaukaz, ako pre jeho strhujúcu prírodu, tak pre úžasnú pohostinnosť miestnych ľudí. Národný park Západný Kaukaz sa dá obdivovať či už zo Soči alebo Adygei, fascinujúci je Dagestan a navštívila som aj Čečensko, do ktorého som letela starým rozklepaným YAKom na stretnutie extrémnych cestovateľov, organizované legendou Koljom Sporim, ktorého sa zúčastnili najscestovanejší ľudia sveta. (A my ako takí mierne pokročilí, najmä preto, že sme to mali do Grozného z Moskvy relatívne blízko.) A za najväčší „záhul“ jednoznačne považujem cestu na Manpupuner v panenských lesoch republiky Komi: lietadlom do Permi, päť hodín maršrutkou do Nirobu, poslednej dediny pred nekonečnými lesmi, kde je jedno z najlepšie strážených väzení v krajine a potom ešte poldruha hodiny vrtulníkom za touto nezvyčajnou prírodnou nádherou.

Kam sa najbližšie chystáš vycestovať v rámci Ruska?

Kamarát nás volá na splav rieky niekam na Ural, takže asi tam. Naposledy som bola v Petrohrade začiatkom júna a o týždeň neskôr sme predĺžený víkend využili na cestu po Krasnojarskej oblasti, Republike Chakasia a Republike Tuva.

V lete by som sa chcela ísť pozrieť do Kazachstanu na výstavu EXPO, keďže nám už zrušili víza a zároveň je to posledná krajina bývalého ZSSR, v ktorej som ešte nebola. Manžel tam je akurát na služobnej ceste.

Aká bola predstava o Rusku pred ,,usadením“ , v čom sa mýlila a v čom si sa príjemne prekvapila

Kultúrny šok sa v mojom prípade po príchode do Ruska nekonal, keďže manžel tu prežil polovicu svojho života, svokrovci tak isto, boli sme ich tu navštíviť, veľa mi o Rusku rozprávali, takže som v podstate vedela, do čoho asi idem.  Prekvapí to, ako neplatí spomínaná klasická predstava Slovákov o tom, ako sa v Rusku pije. Rovnako ma príjemne prekvapila kvalita ruských potravín, ich zdravá kuchyňa a ich láska k tmavému chlebu. Na ražný borodinský chlieb s rascou a koriandrom nedám dopustiť.

Na prvý pohľad by si človek mohol myslieť, že Rusi sú homogénny národ, no okrem Rusov žije v Rusku mnoho iných etník ako napríklad Tatári, Kalmyci, Márijci, Jakuti, Čuvaši či Burjati. Dotvárajú obrovskú mozaiku jazykov, kultúry a svojich zvykov. Rusko je známe aj svojou pravoslávnou vierou, no nájdete tu viacero budhistických chrámov a tiež šamanské posvätné miesta. A, na čo mnohí zabúdajú, tiež veľké množstvo Moslimov, napríklad v Moskve sú ich odhadom asi dva milióny.

O Rusoch sa vraví, že sa neusmievajú a že sú celkovo chladní, ale nie je to celkom tak. U nich len trochu viac trvá, kým sa človek dostane cez ten prvotný obranný val, no keď sa s nimi spriatelíte, sú to tí najsrdečnejší ľudia, akých poznám. Keď cestujeme v rámci Ruska a s manželom sa rozprávame po slovensky, hneď sa ľudia začnú zaujímať, odkiaľ sme, čo tu robíme a ako sa nám v Rusku páči. Veľakrát začnú konverzáciu dokonca v angličtine a potom ich milo prekvapí, keď im odpovieme plynulou ruštinou.

V čom sú ti Rusi blízki a čo naopak nechápeš?

Nie je asi nič, v čom by som Rusov nechápala. Keď človek žije v krajine nejaký ten piatok, dokáže nájsť odôvodnenie všetkých zvláštnych javov obhliadnutím sa za kultúrou, históriou či v národnej psychike. Skôr sú to také drobnosti, ktoré považujem za kuriózne, napríklad ruskú nevôľu vyfúkať si plný nos. Majú to od Aziatov, ktorí to považujú za vulgárne a namiesto toho budú sople celý čas vťahovať. Teraz si predstavte, že je sychravá jeseň a ste v miestnosti s piatimi Rusmi s nádchou. 🙂 Prípadne špecifiká ruského stolovania: najprv si jedlo pokrájať, potom položiť nožík nabok a jesť len vidličkou. A kým u nás sa jedlo doje a odnesie, Rus si ho nechá na stole aj dve hodiny, aby mal čím „prekusiť“ alkohol. Pamätám si, ako som odnášala taniere po dojedenej večeri a kamaráti sa ich nechceli pustiť, tak som ich upokojovala, že nebojte sa, mládež, hneď pokrájam nejakú zeleninu a syry „pod vodečku“.

Veľmi otravnou záležitosťou v rámci každodenného života v Rusku je veľmi vrúcny vzťah obyvateľov tejto krajiny ku kôpru. Nič proti kôpru ako takému, mám ho rada a sama s ním varím, no zrazu ho nachádzate všade: v sushi, na pizzi, v andalúzskom gaspachi a v jedálňach tak v sedemdesiatich až osemdesiatich percentách jedál. Má výraznú chuť, takže občas prebíja až znetvorí inak harmonickú chuť toho-ktorého jedla, najmä mimo ruskej kuchyne, čo po istej dobe začne liezť na nervy. Na Facebooku som členom skupiny Dillwatch alebo Kôprová hliadka, kde ľudia zverejňujú fotografie kôpru v jedlách, kde nemá čo hľadať. Naposledy som tam videla Kura á la Kyjev, ktoré doslova krvácalo smrteľné množstvá kôpru. Ale je to vecou vkusu. Minule som ukazovala tie najhoršie kôprové prehrešky z tejto skupiny kamarátovi Bielorusovi, ktorý sa hneď začal zalizovať. Napriek tomu, že polovicu života prežil vo Francúzsku, gastronomickej mekke sveta! Prvú časť rozhovoru nájdete tu.

Hľadáš cestovateľské informácie o Rusku? Kam ísť, čo koľko stojí alebo informácie o transsibírskej magistrále? Informácie nájdeš v cestovateľských radách – Rusko.

Najnovší e-book s radami ako cestuje Travelistan, nájdeš na tu.

Martina Rúčková

Martina Rúčková, povolaním právnička žijúca v Moskve, ktorá sa vo voľnom čase venuje spoznávaniu nových mest a miest, experimentom v kuchyni a písaniu blogov o svojich cestovateľských zážitkoch. Viac článkov od Martiny nájdeš na: https://ruckova.blog.sme.sk/.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.